Revolúcia rokov 1848-49 a otázka štátoprávneho postavenia slovenského národa

V novodobých dejinách slovenského národa majú revolučné roky 1848/49 svojimi cieľmi, priebehom a výsledkami obzvlášť významné miesto. Pre slovenské národné hnutie znamenali jarné a letné mesiace roku 1848 mimoriadne obdobie jeho vnútorného dozrievania. V tejto etape sa formovali národnopolitické programy , ktoré mali za cieľ dokonštituovanie národov modernej podoby prostredníctvom národnooslobodzovacieho zápasu. Revolúcia nastolila aj otázku vzájomného vzťahu občianskych slobôd a politických práv jednotlivcov na jednej strane a národných práv na strane druhej. Bez vyriešenia národnostnej otázky nebolo možné zabrániť silám starého režimu a pokusom o reštauráciu svojich mocenských pozícií. V rakúskej časti sa riešenie národnostnej otázky úzko prelínalo s politickými zápasmi a ideologickými stretmi. V Uhorsku nadobudlo formu ozbrojeného zápasu utláčaných národov proti maďarskej šovinistickej politike a odsúvalo politické a ideologické strety na vedľajšiu koľaj. Pritom národnostná otázka a jej riešenie v Uhorsku malo rozhodujúci význam pre vývoj v celej monarchii. Prebojúvanie spoločenských a národnoemancipačných snáh Slovákov a šírenie ideí buržoáznodemokratických premien Uhorska i monarchie bolo v priebehu revolučných udalostí rokov 1848-1849 veľmi zložité a ťažké. Slováci nemali v rámci Uhorska nijaké osobitné štátoprávne postavenie. Z jedenástich národov žijúcich v rakúsko-uhorskej monarchii len päť (Maďari, Česi, Slováci, Chorváti, Slovinci) boli jej obyvateľmi v celosti. Ďalších šesť (Nemci, Poliaci, Srbi, Ukrajinci, Taliani a Rumuni) malo svoje jadro mimo hraníc monarchie. Slovenské národné územie nebolo konštituované ako osobitný územno-politický útvar a mocensky bolo ovládané politicko-správnym aparátom uhorskej vlády. Z uvedeného je zrejme, že revolučné hnutie rokov meruôsmych v strednej Európe, ktoré síce vypuklo pod vplyvom februárovej revolúcie vo Francúzsku a pod heslami Francúzskej revolúcie z konca 18. storočia "sloboda, rovnosť, bratstvo", ale rozvíjalo sa na základe odlišných podmienok, malo odlišnú vnútornú dynamiku, determinovanú vzájomným prelínaním sociálnych a národnostných otázok a rozdielnym, ba až protichodným chápaním obsahu týchto slov, ktoré lomcovali Európou. Keďže poprednou nositeľkou slovenského národného povedomia bola inteligencia, zväčša ľudového, nešľachtického pôvodu, tým slovenský národný pohyb získal demokratickejšie prvky a náplň.

Už v období príprav zasadania uhorského snemu v roku 1847, ktorého cieľom bolo zavŕšiť reformný vývoj v Uhorsku v zmysle riešenia poddanskej otázky, uvoľnenia feudálnych vzťahov, ale aj transformovania uhorskej stavovskej moci v maďarskú národnú hegemóniu, zintenzívnili aj snahy Slovákov sformulovať národný program s protifeudálnym zameraním a s demokratickou orientáciou. Východiskom k týmto aktivitám boli najmä články Ľ. Štúra, v ktorých položil základy národnopolitickému a sociálno-ekonomickému programu Slovákov. V novembri 1847 sa zišiel v Bratislave posledný uhorský stavovský snem, ktorý mal rokovať o reformách, ktoré by Uhorsko zmodernizovali. Medzi najdemokratickejších poslancov, ktorí sa domáhali čo najrýchlejšieho a najširšieho zlikvidovania feudalizmu, patril Ľudovít Štúr. Ako poslanec postupne formoval národný program, program novej spoločenskej premeny, s ktorým sa Slováci obracali na uhorský snem. Okrem všeobecných politických, občianskych práv a slobôd žiadal ústavnými zákonmi zabezpečiť aj rovnoprávnosť všetkých národov a národností Uhorska. Do rokovania snemu zasiahla správa o revolučnom vystúpení ľudu vo Viedni, o tom, že 13.marca 1848 prinútil vzbúrený ľud cisára Ferdinanda V, aby prepustil kancelára Metternicha i ministra polície Sedlnitzkého, ako aj to, že cisár navyše prisľúbil nastoliť v ríši konštitúciu. Liberálna opozícia vďaka revolučným udalostiam získala vtedy na sneme hlavné slovo. Dňa 11. apríla 1848 panovník Ferdinand V, potvrdil uznesenia uhorského snemu (tzv. marcové zákony). Podľa nich sa Uhorsko konštituovalo ako nezávislý štát s nezávislou uhorskou, snemu zodpovednou, vládou, resp. ministerstvami. S Predlitavskom utvorilo personálnu úniu. Marcové zákony boli podľa nariadenia ministerského predsedu L.Batthyanyiho vyhlasované stoličnou vrchnosťou na verejných zhromaždeniach ešte pred ich potvrdením panovníkom. Sociálne napätie bolo príčinou roľníckych nepokojov, ale aj aktivít mestských ľudových vrstiev a vystúpenia baníkov v Banskej Štiavnici a priľahlých obciach. Niektorí predstavitelia slovenskej národnej inteligencie sa usilovali dať roľníckym vystúpeniam organizovanú podobu a spojiť v nich sociálne záujmy so záujmami národnými. Koncom marca výrazne zasiahli do roľníckych nepokojov v Hontianskej stolici J.Kráľ a J.Rotarides. Obaja boli spolu s ďalšími siedmimi aktérmi nepokojov uväznení. Vládnej moci sa nakoniec podarilo za pomoci stoličných úradov vystúpenie roľníkov utlmiť. V súvislosti s prijatím marcových zákonov organizovali predstavitelia slovenského národného hnutia zhromaždenia a petičné akcie s národnými požiadavkami. 27.marca 1848, deň pred zvolaním stoličného zhromaždenia do Liptovského Mikuláša k vyhláseniu marcových zákonov sa u M. M.

Hodžu uskutočnila porada popredných národovcov, ktorá vyústila do prijatia ucelenejšieho národného programu a jeho zverejnenia na stoličnom zhromaždení. Liptovské žiadosti sa dostali aj na rokovanie snemu a vyvolali u maďarskej liberálnej opozície vážne obavy a odmietavú reakciu. Uhorská vláda reagovala na slovenské petičné žiadosti rozhodnutím ministerskej rady na zasadnutí 12. apríla 1848. Označila ich za panslavistické prejavy a prijala tvrdé opatrenia proti aktivizujúcemu sa slovenskému revolučnému hnutiu, ktoré bolo v súlade s európskymi revolučnými prejavmi a hnutiami i marcovými revolučnými zákonmi. Po petičných akciách v marci a apríli, ktoré vyústili do celoslovenskej akcie zvolali Š.M.Daxner a J.Francisci na 10.mája 1848 do Liptovského Mikuláša poradu u M.M.Hodžu s cieľom vypracovať celonárodné požiadavky v záujme prebojovania a zabezpečenia slovenských národných práv i všeobecne demokratických občianskych práv a slobôd. Slovenská politická reprezentácia za predsedníctva Ľ. Štúra sformulovala svoje štátnopolitické požiadavky v Žiadostiach slovenského národa, ktoré prijala v Liptovskom Mikuláši 11.mája 1848. Žiadosti boli adresované panovníkovi, palatínovi, uhorskému snemu a uhorskej vláde. Obsahujú národný, kultúrny a sociálny politický program. Slováci sa v nich vyhlásili za samobytný národ s vôľou žiť vlastným národným životom v Uhorsku ako vo svojej vlasti rovnoprávnych národov zastúpených na spoločnom krajinskom sneme. Žiadajú, aby v celouhorskom sneme bol zastúpený každý národ, zriadenie národného snemu Slovenska, ktorého etnické hranice treba vytýčiť a imperatívny mandát poslancov .Vyslovili požiadavku zaviesť používanie národnej zástavy a slovenčiny ako úradného jazyka v slovenských župách a obciach, zriadiť národné školy všetkých stupňov a ustanoviť slovenské vojenské velenie. Ďalej požadovali zaviesť všeobecné a rovné volebné právo s tajným hlasovaním, slobodu tlače a zhromažďovania, zrušiť poddanské povinnosti, navrátiť všetky pozemky, lesy a pasienky, ktoré zabrali zemepáni a pririecť menšie regálne práva. Národná rovnoprávnosť sa mala prejaviť federalizovaním Uhorska na národnom základe. Tieto žiadosti sú vrcholom slovenského politického snaženia na platforme a v rámci Uhorska. Žiadosti sú prvým štátoprávnym programom Slovákov, žiada sa v nich zabezpečenie národnej svojbytnosti a práv Slovákov na demokratických princípoch rovnosti a bratstva, podopretých požiadavkami hlbokej demokratizácie politického života a riešenia sociálnych otázok ľudu.

Reagujú na všetky základné otázky, ktoré vtedy hýbali spoločenským a politickým životom národov Uhorska a žiadajú ich riešiť v demokratickom duchu. Z Maďarská vláda zaujala k Žiadostiam slovenského národa odmietavé stanovisko aj napriek tomu, že neohrozovali integritu Uhorska a vydala zatykač na tvorcov žiadostí. V prvých dňoch po víťazstve revolúcie všetky národy Uhorska prijali maďarskú revolúciu s nadšením a nádejou na slobodný rozvoj. To, že sa po niekoľkých týždňoch ocitli v opozícii k maďarskej vláde a po niekoľkých mesiacoch aj v ozbrojenom boji bolo dôsledkom politiky, nepriznávajúcej utláčaným národom ani elementárne práva a odpovedajúcej na každý ich národný pohyb otvoreným terorom. Udalosti revolučného roku 1848 ukázali, že maďarská liberálna šľachta mala záujem o osamostatnenie Uhorska od rakúskej časti monarchie, ale na požiadavky nemaďarských národov Uhorska odpovedala otvoreným terorom. Vedúcou osobnosťou maďarskej revolúcie bol L.Kossuth, ktorý mal podporu liberálnej šľachty a veľkou mierou určoval priebeh revolučného vývoja i spôsob riešenia národnostnej otázky. V priebehu revolúcie zotrvával pri fikcii jednotného politického národa uhorského, odmietal požiadavky uznania nemaďarských národností ako svojbytných a rovnoprávnych národov , odmietol i plán L.Telekiho, ktorý navrhoval zrekonštruovať Uhorsko na konfederačnom základe. Po vyhlásení marcových zákonov nemali maďarskí šľachtickí revolucionári ďalší záujem na demokratických reformách a svoje úsilie sústredili na uskutočnenie idey jednotného uhorského štátu. Slovenský národný program sa tak dostal do rozporu s maďarským programom nielen v národnostnej, ale aj v sociálnej otázke a v otázke demokratizácie politického systému. To prispelo k rozchodu štúrovcov s Uhorskom a Maďarmi a hľadanie ochrany a podpory pre slovenský národnorevolučný pohyb medzi národmi konštitučného Rakúska, najmä u Čechov. Z hľadiska riešenia štátoprávnych otázok i otázok prípadného spolužitia slovenského národa s českým národom v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska žiada sa upozorniť na rokovanie Slovanského zjazdu v Prahe v júni 1848. Silnejúci nemecký a maďarský tlak viedol predstaviteľov slovanských národov k hľadaniu účinnejšej obrany. Túto možnosť videli v oživení myšlienky slovanskej vzájomnosti a spolupráce a v pokuse o jej naplnenie na politickom poli. Tak sa zrodila myšlienka na zvolanie Slovanského zjazdu. Slovanský zjazd sa stal pre Slovákov impulzom k plnému uvedomeniu si svojej národnej osobitosti.

V praxi viedol Slovákov od jesene1848 do leta 1849 k revolučným aktivitám v podobe ozbrojeného vystúpenia, sformulovania nového štátoprávneho programu z 29. januára 1849 a vypracovania marcového prosbopisu panovníkovi v roku 1849. Maďarská národná revolúcia sa dostala do kolízie s ideami revolúcie ostatných národností v Uhorsku, upierajúc im práva a slobodu. V takej konštelácii, keď sa pre uplatnenie zásady národnej rovnoprávnosti zdali najreálnejšími prísľuby viedenskej vlády a panovníka, maďarská revolúcia ponechala nemaďarské národnosti svojmu nepriateľovi a rnocenskému súperovi. Dôsledkom bol nielen rozchod Slovákov s maďarsky chápanou revolúciou, ale aj vytvorenie Slovenskej národnej rady vo Viedni 16. septembra 1848 ako najvyššieho slovenského politického a vojenského orgánu na čele s Jozefom M. Hurbanom, Ľudovítom Štúrom a Michalom M. Hodžom. Slovenská národná rada sa od svojho vzniku snažila organizovať celonárodné povstanie a národné vojsko, ktoré malo byť budované na dobrovoľníckom základe. Politické vojenské vedenie Slovenskej národnej rady sa v súvislosti s Jelačičovým povstaním v Chorvátsku rozhodlo uskutočniť ozbrojenú výpravu dobrovoľníkov na Slovensko. Vedúci činitelia Slovenskej národnej rady s ďalšími politickými predstaviteľmi, zídení na zhromaždení v Martine, sa 10.marca 1849 rozhodli vyslať celoslovenskú delegáciu k panovníkovi do Olomouca. V petícii vychádzajúcej z austroslavizmu sa žiadalo oddelenie Slovenska od Uhorska a osobitná organizácia pre Slovensko, konkrétne vyčlenenie slovenského územia a politické včlenenie do Rakúska pod názvom „slovenské veľkokniežatsvo“, zastúpenie na ríšskom sneme, provincionálny snem, slovenská ústredná správa podliehajúca priamo viedenskej vláde a konečne slovenčina ako úradná, vyučovacia a cirkevná reč. Avšak už 4. marca 1849 proklamoval František Jozef V Olomouci tzv. Stadionovu ústavu proti kromeřížskernu snemu a ním pripravovanému ústavnému návrhu. Vyhlasovala sa v nej jednotnosť ríše a Uhorsko za jej súčasť. Ústava odmietla slovenské snahy odtrhnúť sa od Uhorska a vytvoriť samostatnú provinciu, dištrikt, veľkokniežatstva a pod. Ako osobitné korunné krajiny nezávislé od Uhorska sa uznávalo Chorvátsko so Slovinskom, Rieka (Fiume ) a Sedmohradsko. Kým sa teda 18-členná slovenská delegácia dostala s martinskou deklaráciou k panovníkovi, bol už kroměřižsky snem rozpustený a vy- hlásená oktrojovaná ústava. Deputácia preto zmenila obsah pôvodnej petície, chytila sa vyslovenia národnostnej rovnoprávnosti v oktrojovanej ústave a 20. marca predniesla panovníkovi v podstate tieto slovenské požiadavky: 1.

uznať slovenský národ a vyčleniť mu osobitné územie na etnickorn základe, 2. zabezpečiť rovnoprávnosť slovenského národa s ostatnými národmi monarchie a chrániť ho pred návratom maďarskej nadvlády, 3. v zmysle § 71 oktrojovanej Stadionovej ústavy vytvoriť také konkrétne inštitúcie, ktoré by Slovensko nielen viazali priamo na ostatné krajiny monarchie, ale ktoré by brali zreteľ aj na národné zvláštnosti, teda vytvoriť provinčný snem a vlastnú administratívu, 4. ihneď odstrániť znovuzavádzanú maďarčinu ako úradnú reč v slovenských komitátoch, okresoch a obciach a na jej miesto nastoliť slovenčinu, ďalej odstrániť nepriateľských maďarských úradníkov a 5. vytvoriť ústredný administratívny úrad pre Slovensko, ktorý by podliehal priamo viedenskej vláde. Petícia zdôrazňuje, že len prijatím týchto požiadaviek môže sa stať panovníkovo slovo o rovnoprávnosti všetkých národov skutočnosťou. Panovník deputáciu ubezpečil, že sa bude starať, aby žiaden národ nevládol nad iným v zmysle manifestu z 2. 12. 1848. Stadion bol však konkrétnejší, vyslovil súhlas so slovenčinou ako úradnou rečou a dokonca aj s odtrhnutím Slovenska, ak si to bude priať celý národ. Deputácia sa postavila tak na platformu oktrojovanej ústavy a odmietla Riegrove pokusy dať sa na cestu "ústavnej opozície". To znamenalo v Olomouci roztržku medzi Čechmi a Slovákmi, ktorá nepochybne vyvierala z rôzneho postavenia v ríši a teda aj z rôznych záujmov. Stadion začal pripravovať organizáciu Uhorska prostredníctvom vládnych komisárov za jednotlivé národnosti na platforme oktrojovanej ústavy, pričom dôraz kládol na organizáciu miestnej správy. Traja slovenskí dôverníci odporúčali vydať vo veci slovenských národných práv cisársky manifest a ich konkrétnym zabezpečením poveriť cisárskeho komisára. Miestna správa (stolice, okresy a obce) sa mali organizovať na etnickom základe s možnosťou rozdeliť miešané stolice a okresy. Okrem toho časť olomouckej deputácie predostrela vo Viedni vláde odôvodnenie olomouckej petície, v ktorej sa zdôrazňuje, že jej splnenie (najmä odtrhnutie Slovákov od Uhorska) je nielen v slovenskom, ale aj v dvorskom a ríšskom záujme. Stadion predložil vláde 10. apríla 1849 návrh na oddelenú organizáciu civilnej správy na Slovensku, ale vláda ho neprijala. Všetky nemaďarské národy sa usilovali využiť priaznivú situáciu (úspech Košúta na bojišti) a žiadajú od viedenskej vlády na základe národnej rovnoprávnosti osobitné korunné krajiny , ponúkajúc viedenskej vláde vojenskú pomoc.

Stanovisko vlády bolo negatívne, v slovenskej otázke sa neraz dôvodilo, že Slováci na osamostatnenie nemajú historické právo, že dokonca je to len požiadavka jednotlivcov a nie celého národa, a že nové požiadavky budú zabezpečené iným spôsobom. Po porážke maďarskej revolúcie sa zdalo, že nadišla vhodná chvíľa na definitívne usporiadanie Uhorska a celej monarchie a že sa podarí zabezpečenie práv v monarchii žijúcim etnikám. Od 17 .septembra zasadala vo Viedni konferencia, ktorá mala rozhodnúť o novej podobe monarchie a budúcnosti Uhorska a v rámci neho i Slovenska. Slovenská národná rada rozvíjala kampaň medzi ľudom za štátoprávne požiadavky, ktorá vyznievala za odtrhnutie Slovenska od Uhorska, za vytvorenie osobitnej korunnej krajiny, podriadenej priamo viedenskej vláde. V septembri a októbri 1849 zaplavili Viedeň deputácie slovenských dedín a mestečiek, ktoré žiadali politické i správne vyčlenenie Slovenska ako osobitnej korunnej krajiny, ale bez úspechu. Stočlenná slovenská delegácia predložila 7 .októbra panovníkovi petíciu zo slovenskými požiadavkami za zriadenie slovenskej hornouhorskej krajiny, čím sa uzatvorilo petičné hnutie na jeseň 1849. Nádeje, sľuby a federalizačné plány sa rozplynuli. Po porážke revolúcie vláda prikročila k uskutočneniu Stadionovej ústavy, t. j. k začleneniu Uhorska do rakúskeho cisárstva, Uhorsko stratilo právo na vlastné ústavné zriadenie, a preto namiesto vlastnej uhorskej správy nastúpila správa zriadená "z milosti a suverénnej moci cisára". Sľuby o tom, že Slováci dosiahnu splnenie svojich požiadaviek protimaďarským spojencom s Viedňou, sa definitívne rozplynuli.