V novodobých dejinách slovenského národa majú revolučné roky 1848/49 svojimi cieľmi, priebehom a výsledkami obzvlášť významné miesto. Pre slovenské národné hnutie znamenali jarné a letné mesiace roku 1848 mimoriadne obdobie jeho vnútorného dozrievania. V tejto etape sa formovali národnopolitické programy , ktoré mali za cieľ dokonštituovanie národov modernej podoby prostredníctvom národnooslobodzovacieho zápasu. Revolúcia nastolila aj otázku vzájomného vzťahu občianskych slobôd a politických práv jednotlivcov na jednej strane a národných práv na strane druhej. Bez vyriešenia národnostnej otázky nebolo možné zabrániť silám starého režimu a pokusom o reštauráciu svojich mocenských pozícií. V rakúskej časti sa riešenie národnostnej otázky úzko prelínalo s politickými zápasmi a ideologickými stretmi. V Uhorsku nadobudlo formu ozbrojeného zápasu utláčaných národov proti maďarskej šovinistickej politike a odsúvalo politické a ideologické strety na vedľajšiu koľaj. Pritom národnostná otázka a jej riešenie v Uhorsku malo rozhodujúci význam pre vývoj v celej monarchii. Prebojúvanie spoločenských a národnoemancipačných snáh Slovákov a šírenie ideí buržoáznodemokratických premien Uhorska i monarchie bolo v priebehu revolučných udalostí rokov 1848-1849 veľmi zložité a ťažké. Slováci nemali v rámci Uhorska nijaké osobitné štátoprávne postavenie. Z jedenástich národov žijúcich v rakúsko-uhorskej monarchii len päť (Maďari, Česi, Slováci, Chorváti, Slovinci) boli jej obyvateľmi v celosti. Ďalších šesť (Nemci, Poliaci, Srbi, Ukrajinci, Taliani a Rumuni) malo svoje jadro mimo hraníc monarchie. Slovenské národné územie nebolo konštituované ako osobitný územno-politický útvar a mocensky bolo ovládané politicko-správnym aparátom uhorskej vlády. Z uvedeného je zrejme, že revolučné hnutie rokov meruôsmych v strednej Európe, ktoré síce vypuklo pod vplyvom februárovej revolúcie vo Francúzsku a pod heslami Francúzskej revolúcie z konca 18. storočia "sloboda, rovnosť, bratstvo", ale rozvíjalo sa na základe odlišných podmienok, malo odlišnú vnútornú dynamiku, determinovanú vzájomným prelínaním sociálnych a národnostných otázok a rozdielnym, ba až protichodným chápaním obsahu týchto slov, ktoré lomcovali Európou. Keďže poprednou nositeľkou slovenského národného povedomia bola inteligencia, zväčša ľudového, nešľachtického pôvodu, tým slovenský národný pohyb získal demokratickejšie prvky a náplň.