Koncentračný tábor Osvienčim

Koncentračný tábor Oswienčim
Prejav Adolfa Hitlera na jar 1940: “Teraz, keď Poľsko prestalo existovať a keď Gdansk sa navrátil do lona Matky-Vlasti, demokracie už nemajú nijaký dôvod, aby sa neusilovali vyriešiť s Ríšou európske problémy mierovou cestou. Ak to nerobia, je to len preto, že sa proti tomu stavajú ich židovskí páni. Záver je jasný: svetové židovstvo pokladá okamih za vhodný na to, aby mohlo postaviť proti Ríši koalíciu a pustiť sa do definitívneho zúčtovania s národným socializmom. V tomto boji je Nemecko opäť prinútené zápasiť o bytie či nebytie. Avšak demokracie a svetové židovstvo sa strašne mýlia, ak si myslia, že potupa z roku 1918 sa bude niekedy opakovať. Tretia Ríša sa púšťa do boja s neoblomnou vôľou a tak slávnostne vyhlasujem, že nepriateľov národnosocialistického štátu rýchlo a tvrdo potrestá. Pokiaľ ide o židov, budú vyhubení všade, kde to bude možné, a všade, kde sa s nimi stretneme”.
Strana NSDAP zriaďovala na rozličných miestach Nemecka koncentračné tábory, ktorých cieľom bolo prevychovať zločincov prácou. Strana bola taktiež nútená zatvárať do týchto táborov nepriateľov národnosocialistického štátu, aby ich chránila pred pobúrením ich spoluobčanov. Tu bol cieľ táborov tiež predovšetkým výchovný. Išlo o to, aby vychovali a napravili zmýšľanie týchto ľudí mravne jednoduchým, prácnym a ukázneným životom. Po vodcovom prejave sa ich pôvodný účel pozmenil...
Tri dni po prejave Adolfa Hitlera dostal Rudolf Hőss, veliteľ koncentračného tábora v Dachau a jeden z významných členov strany NSDAP, zložiek SS, rozkaz od Reichsfűhrera SS, aby odcestoval do Poľska a prebudoval bývalé poľské delostrelecké kasárne na koncentračný tábor. Tento tábor sa mal volať Osvienčim, podľa najbližšieho mestečka. Tábor sa mal rozprestierať na omnoho väčšej ploche ako poľské delostrelecké kasárne a mal zahŕňať ešte ďalší, osobitne oddelený tábor neďaleko obce Birkenau.
Hneď v ten deň odcestoval Hőss z Dachau do Osvienčimu. Vzduch tu bol ťažký, nasiaknutý hnilobným zápachom močarísk. Všetko bolo rovné, pusté, obrovské.
Najprv sa bolo treba postarať o vyčistenie kasární, pretože boli zamorené hmyzom. Hőss dostal k dispozícii komando poľských vojnových zajatcov, aby mohol postaviť strážne veže a natiahnuť ostnatý drôt okolo obidvoch táborov, ktoré mali ostať oddelené. Osvienčim pre židovských väzňov a Birkenau pre vojnových zajatcov. Už 14.

júna 1940, krátko po obsadení Paríža nemeckými vojskami, prišiel do Osvienčimu prvý transport židov, ktorí dostali rozkaz postaviť si svoj vlastný tábor. Hőss musel okrem vybudovania tábora zabezpečiť aj vysušenie močiarov a zaplavených miest. Existoval jediný spôsob – postaviť na rieke Visle priehradu. Hőss žiadal na výstavbu 4 roky. Dostal jeden. Preto nenechal robotníkov ani minútu oddychovať. Úmrtnosť medzi nimi dosiahla obrovské rozmery, čo však neprekážalo, lebo z nových transportov automaticky zapĺňal medzery. Stavba bola hotová 24 hodín pred určeným termínom.
Hőssovým pričinením sa zakrátko stal koncentračný tábor Osvienčim–Birkenau veľkým mestom. Bol však primalý na to, aby mohol prijať príliv čoraz väčšieho množstva väzňov. V tábore nastala strašná situácia, zúrili tu epidémie a krivka úmrtnosti rýchlo stúpala.
Čoskoro sa Hőss dozvedel štátne tajomstvo, ktoré vyplývalo z prejavu Adolfa Hitlera: Fűhrer nariadil definitívne vyriešiť židovskú otázku v Európe. Na túto úlohu vybrali tábor Osvienčim. Fűhrer bol totiž tej mienky, že ak nevyhubia židov teraz, vyhubia oni neskôr nemecký ľud. Tábor Osvienčim vybral preto, lebo sa tu stretávajú štyri železničné trate a je ľahko prístupný pre transporty. Okrem toho krajina je málo obývaná a poskytuje preto priaznivé podmienky na vykonanie tajnej operácie...
V tej dobe sa v Poľsku nachádzali už tri vyhladzovacie tábory: Belzek, Wolzek a Treblinka, ktoré však nepracovali spoľahlivo, pretože neboli schopné zlikvidovať za šesť mesiacov viac ako 80.000(!) jednotiek (používanie výrazu jednotka – 1 žid už bolo bežné). K tejto informácii sa vtedy Reichsfűhrer vyjadril: “Taký výsledok je predsa smiešny”.
Hőss sa musel pripraviť na to, že v prvých šiestich mesiacoch celkový počet dodávok dosiahne okolo 500.000 jednotiek. Jeho úlohou bolo urobiť v každom transporte výber z tých, ktorých práve dovezú. Osoby schopné pracovať mal dať k dispozícii priemyselnému alebo poľnohospodárskemu podniku v Osvienčime-Birkenau. Jeho ďalšou úlohou bolo posielať štatistické údaje o práceneschopných osobách z každého transportu, ktoré sa podrobili špeciálnemu ošetreniu. To znamenalo, že bude potrebné ošetriť až 2.800 jednotiek za 24 hodín. Hőss dostal upozornenie, že po šiestich mesiacoch sa tempo odosielania transportov podstatne zvýši.
O pár dní navštívil Rudolf Hőss tábor Treblinka. Všetci väzni boli v barakoch, nemohli vyjsť von. I keď bol tábor menší ako Osvienčim, bolo tu dvakrát viac strážnych veží a plot bol nabitý elektrinou. Za barakmi s väzňami sa nachádzal jeden oveľa dlhší barak ako ostatné s hermeticky uzavierateľnými oknami.

Bol obklopený tridsiatimi SS s automatmi a psami. Celý barak obkolesovali dva rady ostnatých drôtov. Vnútri baraku bola vycementovaná podlaha a tri lampy chránené drôtenými mriežkami. Pri jednej z nich bol v strope otvor s priemerom asi päť centimetrov. Na opačnom konci boli druhé dvere bez okienka. Inak bola budova celkom prázdna. Čoskoro príslušníci SS dohnali skupinu dvesto väzňov, v ktorej bolo niekoľko zdravých chlapov a väčšiu časť skupiny tvorili ženy a deti. Viaceré židovky niesli v náručí dojčatá. Prikázali im, aby si vyzliekli šaty, ktoré vydezinfikujú, kým oni počkajú v dlhom baraku. Dostali rozkaz, aby vstúpili do miestnosti, a povedali im, že potom, keď budú dnu, otvoria obloky. Vstupovali pomaly, usporiadane. Keď vošiel posledný väzeň, uzavreli dubové dvere a spustili závoru. O chvíľu začal vrčať motor nákladného auta. K jeho výfuku bolo pripevnené potrubie, ktoré ústilo do otvoru v strope baraku.. O pol hodiny už ležali na cementovej podlahe mŕtvoly s pokojnými tvárami a doširoka otvorenými očami.
Po vyvetraní prišla skupina väzňov a odvážala mŕtvoly k hromadnému hrobu. Druhá skupina ich v jame ukladala, aby zabrali čo najmenej miesta. Cynicky vtedy znela pripomienka veliteľa Treblinky Schmoldeho: “Tento spôsob síce nie je spoľahlivý, pretože môj výkon za dvadsaťštyri hodín je max. 500 jednotiek, ale v každom prípade je humánny. Ľudia zaspia a to je všetko”. Výkon v Osvienčime mal byť v porovnaní neuveriteľných 3.000 jednotiek denne.
Už o mesiac mal Hőss podať Reichsfűhrerovi súhrnný plán na vyriešenie problému rýchlej likvidácie židov, nemal však o riešení ani predstavu. Rozhodol sa pre začiatok vybudovať v tábore akési “výskumné stanice”, ktoré by umožňovali preskúmať nové metódy vyhladzovania, ktoré hľadal. Vylepšil systém z Treblinky. Na obe budovy dal napísať “Dezinfekčná miestnosť” a dovnútra dal namontovať sprchy a rúrky, aby väzni mali dojem, že ich tam vedú na to, aby sa umyli. Službukonajúcim vo výskumnej stanici rozkázal, aby oznamovali väzňom, že po sprche dostanú teplú kávu. Okrem toho mali vstúpiť do miestnosti spolu s nimi, prechádzať od skupiny ku skupine, žartovať a ospravedlňovať sa, že im nemôžu dať mydlo, kým všetci nevstúpia. Zariadenie začalo okamžite fungovať a skúsenosť potvrdila účinnosť týchto opatrení. Väzni nekládli pri vstupe nijaký odpor. Naďalej však ostávalo problémom neefektívne splynovanie.
Krátko nato našiel Hőss pri inšpekcii malú miestnosť, kde sa kopila hromada malých valcovitých škatúľ s nápisom: “Giftgas” a pod tým: “Cyclon B”.

Boli to pozostatky materiálu, ktorý sem pred rokom priviezli z Hamburskej firmy Weerle & Frischer, aby očistili od hmyzu poľské delostrelecké kasárne. V týchto hermeticky uzatvorených škatuliach boli zelené kryštáliky, ktoré pri styku s kyslíkom vo vzduchu okamžite vylučovali jedovatý plyn. Hőss sa potešil(!), keď prišiel na to, že tento plyn je takisto nebezpečný pre človeka ako i pre hmyz. Rozhodol sa okamžite vyskúšať jeho vlastnosti. Dal presekať v stene obidvoch provizórnych zariadení v Birkenau primerane veľkú dieru, z vonkajšej strany opatrenú záklopkou. Keď sa asi 200 práceneschopných židov zhromaždilo v miestnosti, vysypali týmto otvorom jednu škatuľu “Cyclonu B”. Vzápätí sa ozval rev a dvere i steny zaduneli pod prudkými údermi. Potom krik zoslabol, údery už neboli také silné a o päť minút zavládlo úplné ticho. Hőss rozkázal SS, aby si nasadili plynové masky, otvorili všetky obloky a dvere a urobili prievan. Do miestnosti vstúpil ako prvý. Smrť vykonala svoje dielo. Hőss si pochvaľoval časovú úspornosť tohto systému a aj jeho hospodárnosť, lebo jeden kilogram Giftgasu stál len tri marky a päťdesiat fenigov. Navyše, pri použití viacerých škatúľ naraz by bolo možné splynovať odrazu celý transport. Keď Hőss o tom premýšľal, prišiel na to, že takáto miestnosť by sa mala vybudovať pod zemou a z betónu nielen preto, aby mohla vzdorovať zúfalému útoku takého počtu obetí, ale aj preto, aby sa ututlal ich krik. Z toho ďalej vyplývalo, že tu nebudú obloky, aby sa miestnosť po splynovaní mohla vyvetrať. Preto bolo treba premyslieť systém umelého vetrania. Zdalo sa mu užitočné zriadiť pred touto miestnosťou ešte jednu, akúsi šatňu vybavenú lavičkami, vešiakmi a ramienkami, ktorá by doplnila dekoráciu potrebnú na upokojenie “pacientov”.
Onedlho predložil svoj návrh podplukovníkovi SS. So systémom bol spokojný, mal však pár námietok. Navrhoval, aby bola pre úplnú dekoráciu dovezená poľná kuchyňa, keďže väzňom sľubujú, že po sprche dostanú kávu. Ďalej navrhoval vybetónovať dlážku, aby mala spád, a na odtok vody urobiť žliabky. Po splynovaní bolo totiž potrebné telá polievať, pretože boli pokryté výkalmi. Namietal, že kryštáliky padajú rovno na podlahu a tak sa stáva, že sa väzni na ne zvalia a kvôli tomu sa nemôže uvoľniť všetok plyn. Hőss dal preto pod otvory v strope namontovať stĺpy z dierkovaného plechu, do ktorých sa Cyclon B vhadzoval.
Už v tejto dobe bol výkon oboch plynových komôr 5.000 jednotiek za deň. Pochovať však bolo možné len 500, pretože kvôli šetreniu miesta ich bolo treba v jamách ukladať.

Podplukovník Hőssa upozornil, že o rok, teda v roku 1942 budú potrebné už štyri také budovy, lebo transporty dosiahnu počet 10.000 jednotiek denne. Systém ukladania tiel podplukovník zamietol úplne a tak poslal Hőssa do výskumného strediska v Culmhofe. Výskumné stredisko preto, lebo tu usmrcovali väzňov len preto, aby mohli hľadať nové, efektívnejšie spôsoby likvidovania ich tiel. Dospeli tu k záveru, že jediným možným spôsobom je kremácia židov v špeciálnych peciach. Takéto pece tu práve vyvíjali. Kúrilo sa v nich koksom a pojali max. tri telá. Keďže pece tu používali len ako pomocné zariadenia, zvyšok tiel spaľovali priamo vonku v otvorených jamách. Výkon jamy s rozmermi približne 6x3x50 metrov bol 8.000 tiel za 24 hodín. Na tento počet by bolo potrebné postaviť asi osem dvojitých pecí. Hőss však pokladal spôsob spaľovania v jamách za surový, primitívny a nedôstojný veľkej priemyselnej krajiny. Keď sa rozhodol pre pece, uvedomoval si, že si vyberá modernejšie riešenie. Rozhodol sa, že všetky činnosti od splynovania až po kremáciu sústredí do jednej, čiastočne podzemnej budovy.
Tento nový plán bol prijatý bez zmeny, a tak mu poskytli veľké finančné prostriedky a prednostný prídel stavebného materiálu na vybudovanie štyroch budov. Dve z nich mali byť hotové do 15. júla 1942 a ďalšie dve do 31. decembra toho istého roku. I keď mal Hőss viac ako rok, stavby boli spoly dokončené už na Vianoce roku 1941. Keďže bol účel týchto stavieb prísne tajný, ani bežní príslušníci SS nevedeli na čo vlastne budú slúžiť. Mysleli si, že ide o protiletecké úkryty. Kým budovy neboli ešte dokončené, v tábore sa musel používať spôsob pochovávania a spaľovania v jamách. Po celom území sa šíril nepríjemný zápach a Hőssovi bolo jasné, že zvláštna akcia nezostane dlho utajená. Príslušníci SS tvrdili židom, že zápach pochádza z garbiarne, ale bolo poznať, že tomuto tvrdeniu neveria. Pre ich upokojenie nechal Hőss na Vianoce postaviť na zhromaždisku väzňom obrovskú jedľu.
Na Štedrý večer roku 1941 okolo 2330 hod. nadporučík SS Setzler, priateľ a poradca Hőssa, spáchal samovraždu. Pripevnil na výfuk auta hadicu, zaviedol ju do kabíny, posadil sa dnu a motor nechal voľne bežať.. Na svojom stole zanechal dopis: “Siaham si na život, lebo už nemôžem zniesť ten odporný zápach spáleného mäsa”. Po prečítaní Hőss list spálil a mŕtvemu Setzlerovi pokojne polial košeľu pálenkou. Do vyhlásenia na veliteľstvo SS napísal, že Setzler pre opitosť nekontroloval svoje konanie, a teda že išlo o nehodu.
Dve rovnako veľké krematóriá boli Reichsfűhrerom slávnostne uvedené do prevádzky 18. júla 1942.

Pretože Hőss nechcel, aby počas zvláštnej akcie – otestovania stavieb nastali nejaké komplikácie, rozhodol sa nepoužiť práceneschopných židov z Osvienčimu, ktorí dobre vedeli čo sa deje, a tak dal rozkaz doviezť špeciálny transport s dvetisíc židmi z niektorého poľského geta. Keď dorazili, sľúbili im, že po sprche dostanú chlieb a Hőss dokonca zavolal svoj väzenský orchester, ktorý začal hrať poľské melódie. Keď židia vstúpili do miestnosti, službukonajúci príslušníci SS im rozdali kúsok mydla, vybehli von a zabuchli dubové dvere. Ozvali sa výkriky a tupé údery do stien. Reichsfűhrer sa na celú akciu pokojne pozeral malým okienkom vo dverách. O chvíľu bolo po všetkom. Prišlo špeciálne komando väzňov vo vysokých čižmách, ktoré postrekovalo hŕby mŕtvol silnými prúdmi vody. Potom všetky mŕtvoly prekladali na vozíky, prešli s nimi popri komande, ktoré zbieralo prstene, potom popri komande holičov, ktorí strihali vlasy, a okolo komanda dentistov, ktorí trhali zlaté zuby. Štvrté komando hádzalo telá do pecí. Krátko po tejto návšteve bol Rudolf Hőss povýšený. Celý rok 1942 pokračovali transporty a likvidácia bez väčších komplikácií.
Keďže do plynu šli len práceneschopní židia, ostatní iba zvyšovali už aj tak veľmi vysoký stav väzňov v tábore. Väzni sa hromadili v tesných barakoch, hygiena a strava boli stále horšie a epidémie – hlavne šarlach, záškrt a týfus – nasledovali jedna za druhou. Zabíjali skoro toľko ľudí ako plynové komory a telá sa hromadili pred barakmi tak rýchlo, že to preťažovalo zvláštne oddiely, ktoré ich odvážali do krematórií. V tomto období bola situácia natoľko napätá, že Reichsfűhrer vydal príkaz, aby bol zastrelený každý veliteľ SS, ktorý by úmyselne alebo neúmyselne čo len troška spomalil plnenie vykynožovacieho plánu. Židovské transporty mali mať všade prednosť, dokonca aj pred dopravou zbraní a vojsk na ruský front.
Krematóriá č. III a IV boli hotové na určený termín a od januára 1943 do konca roka pracovali všetky štyri naplno. V decembri 1943 bol Hőss vymenovaný za inšpektora koncentračných táborov a tak spolu s rodinou (3 deti) opustil tábor Osvienčim-Birkenau.
Inšpekčnú činnosť vykonával až do marca 1945, kedy sa vojna obrátila proti Nemecku. Vtedy všetci velitelia koncentračných táborov dostali rozkaz zastaviť zabíjanie židov a vykonať všetko možné, aby sa znížila ich úmrtnosť. Koncom apríla bola už situácia taká, že velitelia koncentračných táborov dostali rozkaz opustiť tábory a ukryť sa - “Od tej chvíle sa stal útek akýmsi hrozným snom. Z jednej strany postupovali Rusi, z druhej Anglosasi a my sme museli ustavične utekať pred postupujúcim nepriateľom” (Hőss – apríl 1945). 5. mája dostal Hőss rozkaz, aby odišiel do Rantumu. Prišiel tam 7.

mája a niekoľko hodín pred svojím príchodom sa dozvedel, že bola podpísaná bezpodmienečná kapitulácia Wermachtu. 5. júla Hőssa demobilizovali a poslali ho na majetok Georga Putzlera, od ktorého sa dozvedel, že ríšsky vodca Heinrich Himmler sa dostal do britského zajatia a pred vypočúvaním spáchal samovraždu. Hőss pocítil, že aj pre neho začína byť situácia nebezpečná.
Ráno, 14. marca 1946 zatkli Hőssa americkí vojaci a odviezli ho do Bredstedtu, kde ho vypočúvali. Povedal im všetko čo vedel. “To bol koniec, uvedomil som si a zaplavil ma podivný pocit úľavy” (Hőss – marec 1946). Svoju výpoveď musel zopakovať ako svedok obžaloby 30. septembra na norimberskom procese: “Spočiatku som mal nepríjemný pocit, no potom som postupne strácal akýkoľvek cit. Myslím, že to bolo potrebné: inak by som nebol mohol pokračovať. Chápte, pokladal som židov len za jednotky, nikdy nie za ľudské bytosti. Sústreďoval som sa na technickú stránku svojej úlohy. Nemohol som si dovoliť dojatie. Mal som rozkazy. Aj deti sa pokladali za práceneschopných. Musel som ich teda splynovať” (odpoveď na otázku, či nič necítil pri vraždení nevinných ľudí a detí).
Hőssov proces sa začal 11. marca 1947, skoro presne rok po jeho zatknutí. Bol ohromený, že Poliaci predvolali toľkých ľudí z celej Európy. Že vynaložili toľko námahy a finančných prostriedkov – “Keď som ich videl takto konať, nevedel som si predstaviť, že by sa zo Slovanov mohla dakedy zrodiť vodcovská rasa” (Hőss – marec 1947).
Vypočúvanie (úryvok)
- Zabili ste tri a pol milióna ľudí.
Hőss si vyžiadal slovo a povedal:
- Prepáčte, zabil som ich len dva a pol milióna.
V miestnosti sa ozval šum a prokurátor zakričal:
- Mali by ste sa hanbiť za svoj cynizmus!
Hőss si pomyslel:
- Neurobil som predsa nič zlého, len som opravil nepresné číslo.
Predseda vyniesol rozsudok 2. apríla 1947. Hőss si ho vypočul v pozore. Bol taký, aký čakal. Rozsudok určoval, že nemá byť obesený vo Varšave, ale rovno v tábore Osvienčim, a to na jednej zo šibeníc, ktorú dal sám postaviť...
Nie je vylúčené, že celkový počet obetí genocídy dosiahol až 6 mil.
Bilancia 2. svetovej vojny
Druhá svetová vojna, ktorá trvala 70 mesiacov, je dodnes najhroznejšou vojnou v dejinách ľudstva. Okrem 55 mil. mŕtvych bolo jej výsledkom 35 mil. ranených a asi 2 mil. nezvestných. Ešte nikdy neboli straty na životoch civilného obyvateľstva také vysoké ako v tejto vojne. V čase, keď boje vrcholili, stálo proti sebe 20 mil. vojakov štátov Osi a ich spojencov a takmer 40 mil. príslušníkov ozbrojených síl antihitlerovskej koalície.

Podľa odhadu z roku 1945 vojnové náklady tvorili 1 154 mld. dolárov. Z toho pripadalo na Spojené štáty 21 % nákladov, na Veľkú Britániu 20 %, na Nemecko 18 % a na Sovietsky zväz 13 %. V leteckých súbojoch stratilo Nemecko 72 tisíc lietadiel, USA 50 tisíc, Veľká Británia 36 tisíc a Japonsko 16 tisíc.