Deklarácia slovenského národa

Dokument vyhlasujúci spojenie Slovenska s Českom do Česko-Slovenska. Dňa 30. októbra 1918 po povolení uhorskej vlády sa zišiel v Martine výbor SNS. Cieľom jeho dopoludňajšej porady v budove martinskej Tatrabanky bolo najmä prijať ohlas k slovenskému národu. Stal sa ním návrh evanjelického farára v Modre S. Zocha. Konečnú štylizáciu deklarácie ovplyvnil odkaz delegácie pražského Národného výboru, ktorá odišla na rokovania s čs. zahraničným odbojom do Ženevy (28. októbra 1918). Českí politici odporúčali vydať všeobecné vyhlásenie o spoločnom štáte, odporúčali nezdôrazňovať samosprávu Slovenska., tá sa mala riešiť neskôr. Popoludní 30. 10. 1918 sa konalo oficiálne zasadnutie výboru SNS. Rozhodlo o založení výboru Slovenskej národnej rady (1918-1919) a v jej mene prijalo Deklaráciu slovenského národa. Podľa nej iba SNR (teda nie uhorská vláda) je oprávnená hovoriť a konať v mene slovenského národa. Pod tlakom nejasných pomerov a v snahe zdôrazniť česko-slovenskú orientáciu prvý bod deklarácie hovorí, že „slovenský národ je čiastka rečovo i kultúrno-historicky jednotného československého národa“ (popri pojme československý národ sa v tomto bode nachádza i pojem slovenský národ). Druhý bod deklarácie žiadal pre čs. národ „neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti“. Tým sa predstavitelia Slovákov prihlásili k vznikajúcemu Česko-Slovensku. Posledný, tretí bod požadoval „okamžité uzavretie pokoja (mieru), a síce na všeľudských kresťanských zásadách“. Originál deklarácie sa nepodarilo nájsť. M. Hodža, hneď po jej schválení vypustil tú časť, ktorá žiadala pre Slovákov osobitné zastúpenie na mierovej konferencii a vsunul do nej odvolanie na Andrášiho nótu z 27. 10. 1918. Deklarácia bola v medzivojnovom období príčinou politických sporov. Hovorilo sa aj o jej tajnej klauzule, ktorá bola v skutočnosti zápisnicou zo zasadnutia výboru SNR z 31. 10. 1918.