Pád carizmu v Rusku a októbrová revolúcia

Roku 1916 už existoval najdôležitejší príznak revolučnej situácie - kríza "vyšších vrstiev". jedným z vonkajších prejavov rozpadu cárskeho režimu bol " ministerský chaos". Od začiatku vojny sa vystriedali štyria ministerskí predsedovia, šesť ministrov vnútorných vecí, štyria ministri vojny atď. čo viedlo k úplnej dezorganizácii moci. Mikuláš II. sa so svojim okolím stále viac ponáral do náboženského mystricizmu, čo rozličným dobroduhom typu Rasputina otváralo cestu k cárskemu dvoru.
Ešte v polovici septembra 1917 V. I. Lenin v liste adresovanom ústrednému, Petrohradskému a Moskovskému výboru strany poukazoval na to, "že boľševici môžu a musia uchopiť štátnu moc do svojich rúk. ....Ide s nami väčšina ľudu. Naše víťazstvo je isté..." napísal V. I. Lenin. Heslo ozbrojeného povstania sa z agitačného zmenilo na heslo činu. 7.októbra, v tomto pre Rusko tak historickom a revolučnom čase, sa Lenin na základe rozhodnutia ústredného výboru strany vrátil do Petrohradu a prevzal vedenie prípravy na povstanie. Druhý deň po príchode napísal článok Rady človeka stojaceho bokom, v ktorom opäť celou váhou zdôraznil nevyhnutnosť dôkladnej prípravy na povstanie a vyzdvyhol požiadavku, aby sa k povstaniu pristupovalo ako k umeniu. V tom istom článku V. I. Lenin rozvrhol vzrový plán ozbrojeného povstania.
10. októbra sa konalo historické zasadanie ÚV SDRS R, na ktorom sa zúčastnilo 12 ľudí. Leninská línia bola schválená 10 hlasmi proti dvom-kamenevovi a Zinovievovi. Zasadanie schválilo V. I. Leninom vypracovanú rezolúciu, ktorá sa stala bojovou smernicvou pre celú stranu - "neodkladne pripravovať ozbrojené povstanie. ÚV konštatuje, že ozbrojené povstanie je nevyhnutné a úplne dozrelo, a navrhuje všetkým straníckym organizáciám, aby sa riadili týmto a z tohto hľadiska prerokovali a riešili všetky praktické otázky...
Na prípravu ozbrojeného povstania ÚV vymenoval politické byro na čele s V. I. Leninom. Dôležitú úlohu pri organizovaní revolučných síl mal Vojenský revolučný výbor. Uznesenie o jeho utvorení na návrh ÚV strany schválil výkonný výbor Petrohradského sovietu. Na dôvernom zasadaní 12. októbra schválili uznesenie o VRV a určili jeho funkciu.

Medzi povinnosti Vojenského revolučného výboru
patrilo: určiť množstvo bojových síl potrebných na obranu Petrohradu, registrovať a viesť osobnú evidenciu mužstva posádky, evidenciu predmetov zásobovania a stravovania; zaviesť a schváliť prostriedky a spôsoby na zavedenie a udržanie revolučnej disciplíny medzi vojanskými masami. VRV mal udržiavať úzke spojenie s Centrobaltom a posádkou umiestenou vo Fínsku. Do VRV patrili zástupcovia ÚV strany a SV, členovia prezídia Petrohradského sovietu, prezídium vojenskej sekcie Sovietu, zástupcovia vejenských, robotníckych a straníckych organízácií, celkom asi 60 ľudí.
Aktivnu prácu na prípravách povstania medzi masami viedli členovia Vojenského revolučného výboru. V. A. Avanesov, V. A. Antonov-Ovsejenko, S. I. Gusev, K. S. Jeremejev, N. V. Krylenko, M.I. Lacis, V. R. Menžinskij,
K. A. Mechanožin, V. I. Nevskij, A. D. Sadovskij, I. S. Unšlicht, I. P. Fletovskij,
G. I. Čudnovskij a iní. Všetka činnosť prebiahla pod priamym vedením ústredného výboru strany. Pre ustanovenie skutočnej moci v miestnych organizáciách Vojenský revolučný výbor poslal medzivojenské jednotky na strtegicky najdôležitejšie miesta hlavného mesta a jeho okresov svojich komisárov. V októbri prebiehali v miestnych organizáciách stranícke konferencie, ktoré mali veľký význam pre prípravu ozbrojeného povstania. Na týchto sa ukázalo, že sa zvýšil počet boľševikov. Oblastné zjazdy sovietov, ktoré sa konali vo všetkých miestach, sa vyslovili za prechod moci do rúk sovietov. Zjazdy sa stali akousi prehliadkou politickej armády revolúcie, previerkou jej síl.
Osobitný význam mal najmä zjadz Sovietov Severnej oblasti, ktorý sa konal 11.-13. októbra v Petrohrade. Okrem zástupcov Petrohradu sa na ňom zúčastnili aj zástupcovia Baltického loďstva, Kronštadtu, Moskvy, Revela, Narvy, Novgorodu, Archangeľska a iných miest. Vo svojej práci sa zjazd riadil smernicami o ozbrojenom povstaní, schválenými ÚV SDRS R 10. októbra.
Na boľševikov, účastníkov zjazdu, sa V. I. Lenin obrátil osobitným listom,
v ktorom žiadal, aby sústredili všetky sily na bezodkladné uskutočnenie ozborjeného povstania. Teraz, pripomínal, "...ide o povstanie, ktoré môže a musí rozhodnúť Petrohrad, Moskva, Helsinki, Kronštadt, Vyborg a Revel". 16. októbra sa na návrh V. I. Lenina konalo rozšírené zasadanie ÚV boľševickej strany. Obhajujúc nevyhnutnosť okamžitej prípravy ozbrojeného povstania V. I. Lenin povedal: _...Z politickej analýzy triedneho boja v Rusku aj v Európe vyplýva, že je nutná čo najrozhodnejšia, čo najaktívnejšia politika, ktorou môže byť len ozbrojené povstanie.
Účastníci zasadania hlasovali za Leninovou rezolúciu o povstaní. A jednako ešte aj na tomto zasadaní Kamenev a Zinoviev vystúpili proti orientácii V. I. Lenina na ozbrojené povstanie.

Na konkrétne vedenie povstania bolo na dôvernom zasadaní ÚV zvolené Vojenské revolučné centrum, zložené z členov A. S. Bubnova, F. E. Dzeržinského, J.M. Sverdlova, J. V. Stalina a M. S. Urického. Začlenilo sa do VRV ako jeho veliteľské jadro. Po tomto historickom zasadaní ústredného výboru Kamenev a Zinoviev stále ešte neprerušili svoju rozkolnícku činnosť, 18. októbra v polomenševických novinách Kamenev vo svojom a Zinovievovom mene uverejnil "protest" proti uzneseniu ÚV o ozbrojenom povstaní. Bolo zradcovským skutkom uverejniť dôverné uznesenie strany. Keď sa o tom V. I. Lenin dozvedel, v Liste členom boľševickej strany nazval Kameneva a Zinovieva štrajkokazmi revolúcie. Urýchlene schválilo uznesenie o odsunutí termínu otvorenia II. zjazdu sovietov z 20. na 25. októbera.
V Petrohrade sa od 17. do 22. októbra konala celoruská konferencia závodných výborov, ktorá sa tiež vyslovila za prevzatie moci sovietmi. V záujme mobilizácie bojových robotníckych más prebiehal 22. október ako Deň Petrohradského sovietu. Dôležitým víťazstvom boľševiko bol prechod posádky Petrohradskej pevnosti na stanu VRV, kde boli umiesntené veľké skladištia zbraní a munície. V Červenej garde bolo približne 200 000 vojakov.

Zdroje:

ZSSR -