Trumanova doktrína formulovala zásadu, podľa ktorej boli USA -- so všetkými hospodárskymi, ale i vojenskými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii -- pripravené zabezpečovať a chrániť slobodný svet pred sovietskym svetom ovládaným totalitou. Jej vnútropolotickýM náprotivkom v USA bola McCarthyho éra s antikomunistickým Výborom pre neamerickú činnosť. Materiálnu bázu politiky zadržiavania tvoril Marshallov plán (program obnovy pre hospodársky chorú a k Západu sa prikláňajúcu Európu). ZSSR, aby posilnil vlastný komunistický tábor, odpovedal r. 1947 založením Informbyra. K dôsledkom studenej vojny patrilo aj utvorenie obidvoch nemeckých štátov (Nemeckej spolkovej republiky a Nemeckej demokratickej republiky- 1949) a kórejská vojna, ktorá r. 1953 spečatila rozdelenie aj tejto krajiny. Politický a ideologický konflikt medzi dvoma znepriatelenými blokmi v 50. rokoch vo svetovej politike dominoval. Formovanie blokov malo stabilizujúci účinok na spoločenský systém ich členských štátov (NATO 1949; RVHP 1949; Varšavská zmluva 1955; EHS 1956). Príležitostné pokusy vo východnom bloku oslobodiť sa (NDR 1953; Maďarsko 1956; Česko- -Slovensko 1968) potlačil ZSSR ozbrojeným násilím. Vzájomná nedôvera paralyzovala na medzinárodnej úrovni ochotu k dialógu. Nikto sa neusiloval o riešenie formou rokovaní. Studenú vojnu však -- popri konfrontačných náladách hraničiacich s ochotou ísť až na okraj vojny (americká stratégia roll-back) -- charakterizovalo aj hľadanie foriem koexistencie. Nikita S. Chruščov prišiel r. 1956 s tézou o “mierovej koexistencii s rozdielnym spoločenským zriadením”. Skúšobné kamene tejto minimálnej mierovej spolupráce predstavovali počnúc r. 1958 berlínske krízy a r. 1962 kubánska kríza, ktorá priviedla svet na pokraj jadrovej katastrofy. Na konci 60-tych rokov sa vzájomný politický vzťah obidvoch superveľmocí začal postupne meniť. Odohrávalo sa to na pozadí konsolidácie sovietského politického monopolu vo východnej Európe (potlačenie reformného hnutia v Česko-Slovensku; vyhlásenie Brežnevovej doktríny) a neúspešnej americkej vojenskej intervencie vo vietnamskej vojne. Konfrontačná stratégia studenej vojny pozvoľna ustupovala myšlienke politiky uvoľňovania. Hlbších príčin uvoľňovania bolo niekoľko: šok z kubánskej krízy (možnosť tretej svetovej vojny), vojensko-strategické úvahy o tom, že v “rovnováhe strachu” medzi superveľmocami je ďalšie hromadenie vojenského materiálu zbytočné, a poznanie, že mocenská politika blokov musí zostať pod kontrolou a má byť prehľadná. Dôležitým krokom na ceste k uvoľňovaniu bola zmluva o jadrových pokusoch z r. 1963 (zákaz pokusov s jadrovými zbraňami v kozmickom priestore, v ovzduší a pod vodou) a podpísanie zmluvy o nerozširovaní jadrových zbraní r. 1968.