Studená vojna

Druhá svetová vojna a kapitulácia mocností Osi zmenili od základu politickú situáciu vo svete. Z kruhu veľmocí vypadlo Nemecko, Taliansko a Japonsko (štáty Osi). Stará Európa stratila svoju kedysi vedúcu úlohu vo svetovej politike. Do mocenskopolitického vákua, ktoré po sebe zanechali mocnosti Osi, prenikali dva víťazné štáty protihitlerovskej koalície - USA a ZSSR. Tieto na vzostupe sa nachádzajúce svetové veľmoci determinovali budúce politické rozhodnutia týkajúce sa sveta. Po roku 1945 sa svetová politika niesla v znamení prechodu od multipolarity (viacpólovosti) k bipolarite (dvojpólovosti). Tento prechod k “vláde dvoch blokov” neprebiehal pokojne, ale v tvrdej konfrontácii.Keď si 25. apríla 1945 sovietski a americkí vojaci podali v Torgau na Labe ruky, vojnou unavený svet uveril, že nastupuje nový začiatok v znamení mieru a zmierenia. Torgau predstavovalo nepopierateľný výraz spojeneckého víťazstva nad nacionálnym socializmom. Súčasne sa však chápalo ako východiskový moment budúcej spoločnej politiky kooperácie Spojencov. No zdanie klamalo. Protihitlerovská koalícia bola vnútorne znesvárená. Nebol doriešený problém, čo by malo nasledovať po porážke hitlerovského Nemecka a Japonska v politickej rovine. Napätie, ktoré vyvolala otázka mierového usporiadania, sa objavilo už v r. 1943. USA sa usilovali o utvorenie liberálneho svetového hospodárskeho poriadku, v ktorom by im ako nesporne najsilnejšej hospodárskej mocnosti malo pripadnúť politické vodcovstvo. Naproti tomu ZSSR uplatňoval princíp medzinárodného zabezpečenia mieru prostredníctvom utvorenia sfér hegemónie. “Na podporu a zabezpečenie mieru” založili 26. júna 1945 Spojenci pod vedením USA a za spoluúčasti ZSSR OSN (Organizáciu Spojených národov). Len čo sa model “jednotného sveta” dotkol sféry vplyvu ZSSR, stretol sa s odporom. V apríli 1945 Stalin vyhlásil: “Táto vojna je iná ako predchádzajúce; kto dobyje nejaké územie, ten mu vtlačí aj vlastný spoločenský systém, a to až potiaľ, kam prídu jeho armády. Inakšie to nemôže byť.”

Proti sovietskej politike vojenského zabezpečenia a politického ohraničenia vlastnej mocenskej sféry, predovšetkým vo východnej Európe, postavili USA tzv. politiku zadržiavania sovietskej mocenskej rozpínavosti. Od tejto chvíle sa americká zahraničná politika naplno rozvíjala v znamení antikomunizmu.

Trumanova doktrína formulovala zásadu, podľa ktorej boli USA -- so všetkými hospodárskymi, ale i vojenskými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii -- pripravené zabezpečovať a chrániť slobodný svet pred sovietskym svetom ovládaným totalitou. Jej vnútropolotickýM náprotivkom v USA bola McCarthyho éra s antikomunistickým Výborom pre neamerickú činnosť. Materiálnu bázu politiky zadržiavania tvoril Marshallov plán (program obnovy pre hospodársky chorú a k Západu sa prikláňajúcu Európu). ZSSR, aby posilnil vlastný komunistický tábor, odpovedal r. 1947 založením Informbyra. K dôsledkom studenej vojny patrilo aj utvorenie obidvoch nemeckých štátov (Nemeckej spolkovej republiky a Nemeckej demokratickej republiky- 1949) a kórejská vojna, ktorá r. 1953 spečatila rozdelenie aj tejto krajiny. Politický a ideologický konflikt medzi dvoma znepriatelenými blokmi v 50. rokoch vo svetovej politike dominoval. Formovanie blokov malo stabilizujúci účinok na spoločenský systém ich členských štátov (NATO 1949; RVHP 1949; Varšavská zmluva 1955; EHS 1956). Príležitostné pokusy vo východnom bloku oslobodiť sa (NDR 1953; Maďarsko 1956; Česko- -Slovensko 1968) potlačil ZSSR ozbrojeným násilím. Vzájomná nedôvera paralyzovala na medzinárodnej úrovni ochotu k dialógu. Nikto sa neusiloval o riešenie formou rokovaní. Studenú vojnu však -- popri konfrontačných náladách hraničiacich s ochotou ísť až na okraj vojny (americká stratégia roll-back) -- charakterizovalo aj hľadanie foriem koexistencie. Nikita S. Chruščov prišiel r. 1956 s tézou o “mierovej koexistencii s rozdielnym spoločenským zriadením”. Skúšobné kamene tejto minimálnej mierovej spolupráce predstavovali počnúc r. 1958 berlínske krízy a r. 1962 kubánska kríza, ktorá priviedla svet na pokraj jadrovej katastrofy. Na konci 60-tych rokov sa vzájomný politický vzťah obidvoch superveľmocí začal postupne meniť. Odohrávalo sa to na pozadí konsolidácie sovietského politického monopolu vo východnej Európe (potlačenie reformného hnutia v Česko-Slovensku; vyhlásenie Brežnevovej doktríny) a neúspešnej americkej vojenskej intervencie vo vietnamskej vojne. Konfrontačná stratégia studenej vojny pozvoľna ustupovala myšlienke politiky uvoľňovania. Hlbších príčin uvoľňovania bolo niekoľko: šok z kubánskej krízy (možnosť tretej svetovej vojny), vojensko-strategické úvahy o tom, že v “rovnováhe strachu” medzi superveľmocami je ďalšie hromadenie vojenského materiálu zbytočné, a poznanie, že mocenská politika blokov musí zostať pod kontrolou a má byť prehľadná. Dôležitým krokom na ceste k uvoľňovaniu bola zmluva o jadrových pokusoch z r. 1963 (zákaz pokusov s jadrovými zbraňami v kozmickom priestore, v ovzduší a pod vodou) a podpísanie zmluvy o nerozširovaní jadrových zbraní r. 1968.

K tomu pribudli nové politické faktory, ktoré prispeli k oslabeniu mocensko-politických blokov: Západná Európa a Japonsko sa etablovali ako nové svetové hospodárske centrá a Čínska republika (na jednej strane rozvojová krajina a na druhej od r. 1964 jadrová veľmoc) sa po kultúrnej revolúcii prestala politicky izolovať od sveta. Vedľa politicky si “konkurujúceho trojuholníka” USA - ZSSR - Čína vznikol hospodársky “kooperujúci trojuholník” USA - Japonsko - západná Európa. Politika uvoľňovania prinášala diplomaciu bezprostredným rokovaním nielen medzi superveľmocami, ale aj medzi členmi blokov na Východe a Západe. Uvoľnenie vychádzalo z výslovného obojstranného uznania politického status quo. Hlavné ciele politiky uvoľňovania spočívali v zabezpečení stability vo vzťahoch Východ - Západ, v znížení rozsahu konfrontácií, vo vytvorení ovzdušia dôvery ako základne pre rokovania. Okrem otázok kontroly zbrojenia zasiahlo uvoľňovanie v súvislosti s vyrovnávaním medzi Východom a Západom predovšetkým hospodársku a kultúrnu oblasť. Medzinárodná spolupráca oslabila pretrvávajúce mocensko-politické a ideologické rozpory, ale ako základnú skutočnosť ich nerušila ani nezakrývala. Politika uvoľňovania, čo sa často chápala nesprávne, nikdy totiž neznamenali liberalizáciu spoločenských systémov v štátoch východného bloku alebo rozklad platných vojenských spojenectiev. Bola jednoducho pragmatickou, praktickou politikou založenej na životnej nevyhnutnosti vzájomnej dôvery. Diplomacia rokovaní a zmlúv medzi superveľmocami dosiahla vrchol r. 1972 v podobe dohody o obmedzení strategických zbraní (SALT I). Sovietsko-americké dohody boli dôležitým krokom na medzinárodných pretekoch v tejto oblasti. V nasledujúcich rokoch pokračovali rozhovory o zmluvách SALT II a START. Politicky priaznivú atmosféru, ktorú umožnila politika urovnávania medzi USA a ZSSR, využila sociálno-liberálna koalícia Nemeckej spolkovej republiky (Brandt-Scheel), ktorá sa od r. 1969 usilovala o politiku zmierenia a normalizácie voči Východu (zmluvy s Poľskom a so ZSSR z r. 1970) a voči druhému nemeckému štátu NDR (dohoda o tranzite z r. 1971, zmluva o zásadách vzťahov z r. 1973). Citeľné ochladenie vo vzťahoch Východ - Západ spôsobila sovietska okupácia Afganistanu koncom r. 1979 a americká politika po neratifikovaní SALT II. Studená vojna sa skončila rozpadom východného bloku v roku 1989 a definitívnym rozpadom ZSSR v decembri 1991.