Mier s parlamentom uzavrel až roku 1867, keď sa prihlásil k ústavnému štátu a poslanci dodatočne schválili už predtým realizované štátne výdavky. Bismarckov zahraničnopolitický cieľ, o ktorý sa po prevzatí úradu neúnavne snažil, bolo skoncovať s prusko-rakúskym dualizmom vytlačením Habsburgovcov z Nemecka a vytvoriť nemecký národný štát pod pruskou nadvládou. Výlučne tomuto cieľu slúžili tri vojny, za ktoré niesol zodpovednosť : 1864 rakúsko-pruská vojna proti Dánsku o Šlezvicko-Holštajnsko, 1866 prusko-rakúska vojna o nadvládu medzi nemeckými štátmi, 1870/71 nemecko-francúzska vojna. Po porážke rakúskych vojsk pri Hradci Králové presadil Bismarck, aby sa Rakúsko nemuselo vzdať území a jeho česť ostala nepoškvrnená. Videl v ňom totiž budúceho spojenca. V konflikte s Francúzskom už nemal takú šťastnú ruku. Šikovným lavírovaním sa mu síce podarilo dosiahnuť, aby vyhlásenie vojny vyslovil Napoleon III., ale anexia Alsaska-Lotrinska stála vždy v ceste z mieru s veľkým západným susedom. Majstrovským kúskom Bismarckovho rokovacieho síce bolo založenie nemeckého národného štátu na čele s pruským kráľom, vyhláseným za nemeckého cisára 18.januára 1871 vo Versailles, jeho proklamácia na francúzskej pôde však nebola najšťastnejším ťahom. Nevôľu Európy, súvisiacu so vznikom veľmoci – Nemecka, sa ríšsky kancelár pokúšal zmierniť veľmi opatrnou a výrazne mierumilovnou zahraničnou politikou. Všetko úsilie sústredil na to, aby rozsiahlym spojeneckým systémom zabezpečil trvácnosť ríše.