INDIA
India získala nezávislosť od Veľkej Británie 15. augusta 1947 ako konštitučná monarchia a získala štatút domínia. Po 1. svetovej vojne prevzal vedenie Indického národného kongresu (založený r.1885 na protest proti britskej nadvláde) Mohandás Gándhí. V boji za nezávislosť od britského impéria propagoval pasívny odpor, program bol nazvaný „svarádž“ (pridržiavanie sa pravdy), a vyzýval svojich prívržencov na generálny štrajk. Ten sa však v apríli 1919 skončil krviprelievaním: britské jednotky začali strieľať do účastníkov masovej demonštrácie v Amritsare, 379 Indov bolo usmrtených a 1 200 bolo zranených. Gándhí, ktorý bol dovtedy presvedčený o spolupráci s Angličanmi, žiadal po tomto masakre, aby sa skoncovalo s britskou nadvládou. Zahájil hladovky a dostal sa aj do väzenia. Pod jeho vedením sa kongresové hnutie rozrástlo na masovú stranu, v ktorej mali väčšinu hinduisti. Gándhího spolupracovníkom sa stal Džaváharlál Néhrú, ktorý r. 1929 prevzal vedenie tejto strany. Proti britskému soľnému monopolu bola v tomto roku usporiadaná výprava dlhá 320 km na severozápadné pobrežie. Gándhí vyzýval roľníkov aby získavali vlastnú soľ z mora. Pod tlakom kampane všeobecnej občianskej neposlušnosti povolili Angličania r. 1937 niektorým provinciám parlamentné vlády. Napriek zásade o nepoužívaní násilia sa množili zrážky najmä medzi hinduistami a moslimami. V poslednej fáze hnutia sa Indický národný kongres a Moslimská liga odcudzili, vodca ligy Muhammad Alí Džinnáh žiadal zriadenie moslimského štátu. Preto sa skončili bezvýsledne aj rokovania britskej labouristickej vlády o udelení samosprávy zjednotenej Indii. Moslimská liga trvala na rozdelení krajiny. Po 2. svetovej vojne rozdelil posledný vicekráľ Louis Mountbatten krajinu na Indiu a Pakistan, skladajúci sa Východného a Západného Pakistanu, oddelených od seba 1600 km indického územia. Dúfal, že tým sa podarí konflikt ukončiť. Obidva štáty získali 15.8.1947 nezávislosť. Boje medzi hinduistami a moslimami, ktoré vypukli po udelení nezávislosti, si vyžiadali iba v Pakistane 600 000 obetí. Vyše 14 miliónov ľudí prekročilo v obidvoch smeroch hranice medzi Pakistanom a Indiou: hinduisti utekali z Pakistanu do Indie a moslimovia z Indie do Pakistanu. Táto mohutná vlna utečencov priviedla Indiu do veľkých ťažkostí. K tomu pristúpili spory o Kašmír. 30.1.1948 hinduistický fanatik zavraždil Gándhího.

Gándhí bol hinduista, ale jeho zásadový postoj proti násiliu medzi hinduistami a moslimami mu vyslúžil nenávisť fanatikov na oboch stranách. Keď osemdesiatročný Gándhí prišiel k modlitebnému miestu cez zástup sa predral muž tlačiaci dlane k sebe na znamenie mieru, potom vytiahol z bundy malú pištoľ a trikrát vystrelil. Umierajúci Mahátma („Veľká duša“) vydýchol: „Hej, Rama!“ („Ó, Bože!“).
562 indických kniežacích štátov bolo včlenených do Indickej únie. 26.1.1948 nadobudla platnosť nová ústava Indie, ktorá zmenila krajinu na parlamentnú republiku so spolkovým usporiadaním. Néhrú sa stal prvým ministerským predsedom nezávislej Indie. Začal presadzovať modernizáciu krajiny a zrušenie systému kastovníctva. Vznikal priemysel, ale v poľnohospodárstve sa aj naďalej hospodárilo tradičnými metódami. V zahraničnej politike uplatňoval Néhrú spočiatku princíp neúčasti na blokoch. Roku 1962 vypukol ozbrojený konflikt s Čínou, pretože India dovtedy odmietala rokovať s Čínskou ľudovou republikou o severovýchodných hraniciach. Indovia utrpeli porážku, museli sa stiahnuť a pod dojmom toho India zmenila postoj k neúčasti na blokoch. Roku 1963 uzatvorili India, Veľká Británia a USA zmluvu o vzájomnej protivzdušnej obrane. Keď Néhrú v máji 1964 zomrel, stal sa ministerským predsedom Bahádur Šastrí. Za jeho vlády sa India dostala v júni 1965 do konfliktu s Pakistanom o bývalé kniežatstvo Kašmír. Spor sa urovnal až sovietskym sprostredkovaním na konferencii v Taškane r.1966. Sovietsky vplyv v Indii tým vzrástol. V auguste 1971 uzavrela India so Sovietskym zväzom na 20 rokov zmluvu o priateľstve a v novembri 1973 zmluvu o hospodárskej spolupráci.

BARMA
V rokoch 1886-1937 bola začlenená do britskej Indie. V čase 2. svetovej vojny Barmu okupovali Japonci a 1.8. 1943 ju vyhlásili za nezávislú. Pod tlakom „oslobodzovacej politiky“ sa vodcovia spočiatku projaponského barmského oslobodzovacieho hnutia r.1945 pridali k Britom a bojovali s nimi až do kapitulácie Japonska. R.1946 ustanovili Briti samosprávnu výkonnú radu, r.1947 hlasovalo ústavodarné zhromaždenie za nezávislosť a 4.1.1948 sa stal Barmský zväz nezávislou republikou.

INDONÉZIA
Keď bola v 15. storočí objavená morská cesta do Indie, Európania sa dostali až do juhovýchodnej Ázie a usilovali sa získať kontrolu nad obchodom s korením, ktorý bol dovtedy v rukách orientálnych obchodníkov. R. 1511 dobyli Portugalci Malakku a založili si prvú obchodnú pobočku na severe Sumatry, ďalšie nasledovali na Timore a Molukách.

Roku 1596 sa na západnej Jáve usadili Holanďania a roku 1602 založili Nizozemskú spoločnosť, ktorá sa neskôr rozšírila a tvorila základ nizozemsekj koloniálnej ríše v Indonézii. V roku 1789 mali Holanďania pod kontrolou väčšiu časť dnešného ostrovného štátu. Iba ríša Aceh na severe Sumatry sa udržala do roku 1895. Roku 1800 bola Nizozemská východoindická spoločnosť rozpustená a jej majetok prevzal štát ako Nizozemskú východnú Indiu. Keďže od 18. storočia význam obchodu s korením klesal, vláda zákonnými opatreniami prinútila jávskych roľníkov pestovať tabak, bavlnu a kávu, ktoré mali lepší odbyt. Napriek mnohým povstaniam proti koloniálnej moci sa Holanďanom v priebehu 19. storočia podarilo svoju nadvládu upevniť.
Začiatkom 20. storočia sa v boji proti koloniálnej vláde sformovali dve opozičné národne orientované strany: Budi Utomo, ktorú 20.5.1908 založili indonézski intelektuáli, a Sarekat Islam, nábožensko-nacionalistické hnutie moslimských obchodníkov, zamerané proti komunistickej strane Indonézie založenej r.1920. Roku 1927založili Sukarno Národnú stranu Indonézie, ktorá sa roku 1931 zlúčila s Indonézskou stranou. Holandská koloniálna správa ostro prenasledovala indonézske národné hnutie. Sukarno strávil roky 1929-1942 (s výnimkou dvoch rokov) vo väzení alebo vo vyhnanstve. V priebehu 2. svetovej vojny Japonsko obsadilo roku 1942 Holandskú východnú Indiu – ako sa vtedy Indonézia nazývala. Sukarno podporoval okupantov. Po skončení vojny vyhlásili protiholandské sily 17.8.1945 nezávislosť. Začali sa boje medzi holandskými jednotkami a indonézskymi ozbrojenými skupinami. Na haagskej konferencii, ktorú zvolala OSN r.1949, sa Holandsko muselo vzdať všetkých svojich nárokov v Indonézii. Iba západná časť Guiney (Západný Irian) zostala holandskou dŕžavou a oficiálne bola pripojená k indonézskemu štátu až r.1969. Sukarno bol zvolený za prvého prezidenta 16 štátov zjednotených v indonézskej federácii.
Podľa dočasnej ústavy z roku 1950 bola Indonézia jednotnou republikou. V prvých parlamentných voľbách r.1955 zvíťazila Sukarnova Národná strana Indonézie. Politická jednota Indonézie bola však ešte dlho problematická, čo dokumentovali aj opakujúce sa povstania proti vládnucemu centralizmu. Okrem toho postihla krajinu aj hospodárska kríza. Sukarno nahradil parlamentný systém tzv. riadenou demokraciou, ktorá bola v podstate režimom jeho osobnej moci. Presadzoval protizápadný kurz a opieral sa o Čínu a Sovietsky zväz. Vnútropolitické rozpory medzi komunistami a konzervatívnou armádou vyústili r.1965 do pokusu o komunistický puč, ktorý potlačila armáda pod vedením generála Kemusua Suharta.

Príslušníkov prokomunistickej čínskej menšiny zmasakrovali. Vedenie krajiny prevzala armáda. R.1967 bol Suharto zvolený za prezidenta. Jeho zahraničnú politiku charakterizoval antikomunizmus a otvorenie krajiny vplyvu Západu. Indonézia je spojená s Malajskom, Singapurom, Thajskom a Filipínami v Združení národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN) a roku 1966 sa stala opäť členom OSN.

MALAJZIA, SINGAPUR
Portugalskú, neskôr holandskú Malakku dobyli roku 1795 Briti a stala sa korunnou kolóniou. R.1941 obsadili polostrov Japonci. Po ich vyhnaní r.1945 neboli už Malajzijčania ochotní uznať britskú nadvládu. Vypukli nepokoje a bol vyhlásený výnimočný stav (do r.1960). Roku 1963 schválili Briti samostatnosť. Singapur sa r.1963 pripojil k Malajzii, ale o dva roky neskôr vystúpil z Malajskej federácie a stal sa nezávislým mestským štátom a rámci britského Spoločenstva. FILIPÍNY
Filipíny boli pod nadvládou Španielska od prvej polovice 16. storočia. Snahy o nezávislosť sa začali prejavovať koncom 19. storočia. R. 1898 vypukla španielsko-americká vojna. Spojené štáty prisľúbili Filipíncom nezávislosť a tak ich získali na svoju stranu. Avšak na základe parížskeho mieru sa stali Filipíny dŕžavou spojených štátov. Dôsledkom bola dlhé roky trvajúca partizánska vojna. Roku 1902 boli zvolení poslanci do miestneho parlamentu, ktorého právomoc sa r.1946 rozšírila. R. 1934 získali Filipíny od USA štatút samostatného štátu a r.1946 sa mala vyhlásiť úplná samostatnosť. Ale r.1941 krajinu obsadili Japonci a americké vojská ju dobývali od októbra 1944 do mája 1945. V roku 1946 USA vyhlásili nezávislosť Filipín a r.1947 bola uzavretá zmluva, ktorá Spojeným štátom umožňovala udržiavať na tomto území 99 rokov vojenské základne, v r.1959 bola táto zmluva upravená a prenájom sa skrátil na 25 rokov.

ČÍNA
Čína nikdy nebola ako celok kolóniou. Od polovice 19. storočia podpísala Čína radu nevýhodných zmlúv, ktorými si európske mocnosti zaisťovali svoje privilégiá. Neskôr sa začalo rozpínať Japonsko a r.1885 si zabezpečilo hegemóniu nad Kóreou a vo vojne 1894-1895 nad Tchaj-wanom. Keď sa po prvej svetovej vojne v Číne rozšírila správa, že na základe versaillskej mierovej konferencie majú nemecké privilégiá v Číne preniesť na Japonsko, pekingskí študenti veľkou demonštráciou 4.5.1919 začali odboj proti Japonsku. Silne ovplyvnený týmto hnutím bol aj Mao Ce-tung, jeden zo zakladateľov Komunistickej strany Číny, ktorá vznikla r.1921 v Šanghaji. V rokoch 1919-1927 zúrila vo veľkej časti krajiny občianska vojna.

Generál Čankajšek, ktorý prevzal vedenie národnej strany Kuomintangu (KMT), utvoril vládu v Nankingu. R. 1931 ustanovili komunisti vládu v Čiang-si ako protipól Čankajškovej moci. O tri roky neskôr začal Čankajšek ofenzívu proti bývalým spojencom. Komunisti sa veľkým pochodom do októbra 1935 stiahli do severného Šen-si.
R.1931 obsadili Japonci Mandžusko a vytvorili tam štát Mandžusko na čele s Pchu-im, posledným cisárom dynastie Čching (vládla v Číne v rokoch 1644-1911). V roku 1937 sa začala útokom Japoncov na most Marca Pola juhozápadne od Pekingu čínsko-japonská vojna. Kuomintang aj komunisti síce bojovali spolu proti Japonsku, ale nevedeli sa dohodnúť na spoločnom postupe. Po japonskej kapitulácii 2.9.1945 sa v Číne znova rozpútala občianska vojna medzi komunistami a Kuomintangom. Bojmi proti Japoncom a zavádzaním pozemkovej reformy v obsadených oblastiach získali komunisti, medzi ktorými mal od Veľkého pochodu vedúce slovo Mao Ce-tung, veľké sympatie, najmä na vidieku. Do jesene sa im podarilo vyhnať národnú vládu na Tchaj-wan (Generál Čankajšek vyhlásil na Tchaj-wane 1.3.1950 Čínsku republiku, kde bol prezidentom až do svojej smrti.) a 1.10.1949 vyhlásili Čínsku ľudovú republiku. Prvým predsedom vlády sa stal Čou En-laj. R.1950 boli na základe zákona o pozemkovej reforme zrušené veľkostatky a do r.1957 sa pôda nanovo rozdelila. R.1958 boli vytvorené ľudové komúny ako nová forma poľnohospodárskej výroby, ktoré kolektívne obrábali pôdu. Prvým päťročným plánom sa začal podľa sovietskeho vzoru rozvíjať priemysel. R.1958 sa mal v rámci tzv. veľkého skoku vybudovať priemysel a zvýšiť výroba. Táto akcia sa však skončila neúspechom a odchod sovietskych poradcov r.1960 viedol k zhoršeniu vzťahov so ZSSR. V septembri 1945 bola na prvom národnom ľudovom zjazde v Pekingu prijatá ústava Čínskej ľudovej republiky. Mao, ktorého spisy boli uverejnené v miliónových nákladoch, sa snažil aplikovať marxistickú metódu na Čínske pomery. Akciou „Nech rozkvitnú všetky kvety, nech súperia všetky školy myslenia“ podporil r.1956 vnútrostranícku kritiku. Keď sa však zdalo, že je ohrozená jednotka strany, kampaň roku 1957 zastavili. V júli 1963 sa vyhrotil ideologický konflikt so ZSSR, ktorému Čína vyčítala sociálny imperializmus a odstúpenie od socialistických princípov. V Číne sa 19.10.1964 uskutočnil výbuch prvej atómovej bomby, 17.6.1967 pokus s prvou vodíkovou bombou. Roku 1966 sa začala na podnet Mao Ce-tunga tzv. Veľká proletárska kultúrna revolúcia. Žiaci, študenti a učitelia vytvorili červené gardy, ktoré mali bojovať proti revizionizmu a straníckej opozícii.

Okrem toho sa mal odstrániť rozdiel medzi mestom a dedinou, priemyslom a poľnohospodárstvom. Maov odporca Liu Šao-čchi bol r.1967 zbavený funkcie prezidenta. R.1968 bolo vysokoškolské štúdium drasticky skrátené, ale v októbri sa uznesením ústredného výboru KS kultúrna revolúcia formálne ukončila. Dňa 9.9.1976 zomrel Mao Ce-tung. Do funkcie predsedu ústredného výboru predsedu politbyra nastúpil Chua Kuo-feng. Piaty národný zjazd ho vo februári 1978 potvrdil vo funkciách a za jeho nástupcu menoval Teng Siao-pchinga. Nové vedenie zatklo skupinu nazvanú „banda štyroch“, zoskupenú okolo Maovej vdovy Ťiang Čing, ktorá bola vylúčená zo strany a neskôr zatknutá. Napriek tomu, že Teng Siao-pching sa vzdal svojej funkcie vo vláde, mal významný vplyv na formovanie mocenských vzťahov v Čínskom vedení a na vývoj čínskej politiky. Jeho zahraničnú politiku charakterizovalo opatrné zbližovanie sa so Sovietskym zväzom a pokračovanie v dobrých vzťahoch so západnou Európou.

JUŽNÁ KÓREA a KÓREJSKÁ LUDOVODEMOKRATICKÁ REBUBLIKA
Dve a pol storočia vládli v Kórei čínski Mandžuovia, ktorí Kóreu izolovali od styku so zahraničím. Neskôr Číňania uznali nezávislosť Kórey. Pokúsilo sa ju získať Rusko, ale túto okupáciu odvrátilo Japonsko, ktoré r.1910 Kóreu anektovalo a začlenilo ju do svojej ríše ako generálny gubernát Chosen. Za japonskej nadvlády sa Kórea začala otvárať svetu. Sever krajiny bol industrializovaný a na juhu sa vybudovalo moderné poľnohospodárstvo. Napriek tomu sa Kórejčania nezmierili s Japonskou nadvládou, ale Japonci ostro prenasledovali každý prejav národného hnutia za nezávislosť. Roku 1919 utvoril Ri Sung-man v Šanghaji kórejskú exilovú vládu a od roku 1934 bojovali komunistické jednotky Kim Ir-sena na severe Kórey proti japonským okupantom. Podporoval ich Sovietsky zväz. Japonskú nadvládu však ukončila až porážka Japonska v 2. svetovej vojne. Nezávislosť Kórey r.1945 zaručovala Postupimská dohoda.
V auguste 1945 obsadili sovietske jednotky sever Kórey, Američania prevzali kontrolu nad juhom. Kórea bola pozdĺž 38. rovnobežky rozdelená na severnú a južnú časť. Po viacerých neúspešných pokusoch o zjednotenie bola 15.8.1948 v južnej časti Kórey vyhlásená Kórejská republika a za jej prvého prezidenta bol zvolený Ri Sung-man. Podľa ústavy z roku 1948 sa Južná Kórea stala parlamentnou republikou. Táto ústava sa neskôr viac ráz zmenila (od októbra 1980 ja Južná Kórea prezidentskou demokraciou). 9.9.1948 bola vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR) s prezidentom Kim Ir-senom. Napätie medzi ZSSR a USA viedlo r.1950 ku kórejskej vojne.

V júni 1950 prenikli severokórejské vojská do Južnej Kórey, aby násilím presadili zjednotenie. Južnej Kórei prišli na pomoc USA a v septembri sa podarilo jednotkám OSN, zostaveným z 15 členských štátov, zatlačiť Severokórejčanov za 38. rovnobežku. Kórejská vojna sa skončila až po zdĺhavých rokovaniach 21.7.1953 prímerím, v ktorom bol 38. stupeň severnej zemepisnej šírky opäť určený za hranicu medzi Severnou a Južnou Kóreou. Obidva štáty vyhlásili v júli 1972, že hodlajú podniknúť spoločné kroky na opätovné zjednotenie oboch krajín. Návrh amerického prezidenta Jimmyho Cartera z konca júla 1979 však KĽDR zamietla. V septembri 1988 Kim Ir-sen navrhol Južnej Kórei schôdzku na najvyššej úrovni. Južná Kórea návrh prijala. 13.12.1991 predstavitelia oboch krajín podpísali pakt, v ktorom sa hovorí o zmierení, neútočení, vzájomnej výmene a spolupráci a konštatuje sa v ňom, že sa v tejto časti sveta skončila studená vojna, ktorá trvala 46 rokov. Proces zbližovania oboch štátov s cieľom ich opätovného zjednotenia zabrzdilo to, že sa nedosiahla dohoda o obojstrannej inšpekcii jadrových zariadení.

VIETNAM
Od roku 1858 Francúzsko postupne dobylo Vietnam a r.1887 boli francúzske kolónie v tejto oblasti zlúčené do Indočínskej únie. Porážka Francúzska v 2. svetovej vojne r.1941 a obsadenie Indočíny Japoncami vyvolali silné národnooslobodzovacie hnutie Vietminh, ktoré zachvátilo celú krajinu. R.1945 vyhlásil Ho Či Min Vietnamskú demokratickú republiku (VDR). Po kapitulácii Japonska však Saigon znovu obsadili francúzske jednotky. Napriek zmluve medzi Francúzskom a VDR z r.1946, ktorá garantovala krajine štatút slobodného štátu v rámci Indočínskej únie, začalo Francúzsko rekolonizačnú vojnu proti intenzívnemu vojenskému a politickému odporu Vietnamcov.
Komunistické hnutie Vietcong vyhnalo Francúzov v roku 1954 zo severného Vietnamu. Kapitulácia francúzskych jednotiek pri Dien-bien-phu bola rozhodujúcou udalosťou v ďalšom vývoji Indočínskej oblasti. V dohode o prímerí medzi VDR a Francúzskom sa Vietnam provizórne rozdelil podľa 17. rovnobežky. Severný Vietnam sa pod Ho Či Minovou vládou stabilizoval ako komunistický štát, katolícky vodca Ngo Dinh Diem proklamoval v Južnom Vietname r.1955 republiku a diktátorsky vládol s pomocou USA. Roku 1960 sa zjednotili protivládne sily južného Vietnamu a utvorili Front národného oslobodenia južného Vietnamu (FNO). Ngo Dinh Diema zabili vo vojenskom puči r. 1963 a do roku 1965 sa vystriedalo niekoľko vojenských režimov, kedy sa hlavou štátu stal generál Nguyen vân Thiêu.

Do južného Vietnamu prišli americké jednotky, aby ho chránili pred inváziou Vietcongu a aby sa pokúsili zastaviť šírenie komunizmu po celej juhovýchodnej Ázii. Ostreľovanie dvoch amerických torpédoborcov severovietnamskými vojnovými loďami bolo pre USA zámienkou na vojenský zásah (tonkinský incident). Nasledovali intenzívne americké bombové útoky na severný Vietnam. Spojená ofenzíva juhovietnamských jednotiek však r.1968 spôsobila začiatok konca americkej vojenskej angažovanosti vo Vietname. V r.1969 začala rokovať štvorstranná konferencia o obnovení mieru vo Vietname. Keď už v Paríži prebiehali rozhovory o skončení vojny, rozšíril americký prezident Richard M. Nixon r.1970 vojnu na Kambodžu a r.1971 aj na Laos. Súčasne sa usiloval o zvrátenie vietnamského konfliktu intenzívnou podporou juhovietnamskej armády. Parížskou dohodou o prímerí r.1973 sa vojna pod tlakom verejnej mienky pre USA skončila a svojich vojakov stiahli. Roku 1975 severný Vietnam dobyl jehovietnamské hlavné mesto Saigon a prevzal moc v južnom Vietname. R.1976 spojením Vietnamskej demokratickej republiky (severný Vietnam) a republiky Vietnam (južný Vietnam) vznikla Vietnamská socialistická republika.

KAMBODŽA, LAOS
Obe krajiny boli francúzskymi protektorátmi, neskôr sa stali súčasťou francúzskej Indočíny. Za 2. svetovej vojny boli obsadené Japoncami.
Kambodžu vyhlásil princ Norodom Sihanuk za samostatnú v marci 1945. Úplnú samostatnosť získala na ženevskej konferencii o Indočíne r.1954. Po zhoršení vzťahov s USA sa začala zbližovať s Vietnamskou demokratickou republikou, Francúzskom a Čínou.
Laos získal samosprávu r.1949 ako kráľovstvo v rámci Francúzskej únie a po porážke francúzska v Indočínskej vojne sa r.1953 stal nezávislou krajinou. Ešte v tom roku ľavicové hnutie Pathet Lao, podporované Severným Vietnamom a ZSSR, obsadilo severný Laos. Občianska vojna sa skončila r.1954 ženevskou konferenciou o Indočíne.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rozpad koloniálnej sústavy v Ázii