Formovanie moderného slovenského národa

Na konci 18. storočia sa začal proces formovania moderného slovenského národa (označovaný ako slovenské národné obrodenie = SNO). Jeho nositeľkou sa stala slovenská inteligencia. Prvá generácia obrodencov

· Hlásila sa k myšlienkám osvietenstva a jozefizmu
· Zameriavala sa našírenie osvety a riešenie jazykových otázok
· Zdôrazňovala starobylosť Slovákov, rozvíjala veľkomoravskú a cyrilometodskú tradíciu
· Zakladala učené spoločnosti [napr. Učená spoločnosť malohontská (1808), Učená spoločnosť banského okolia (1818)] a spolky

Utvorenie dvoch prúdov obrodenia

Slováci rozdelení nábožensky, začali sa deliť aj v otázke spisovného jazyka. To viedlo k utvoreniu dvoch prúdov. Jeden predstavovali katolícki bernolákovci (A. Bernolák, J. I. Bajza, J. Fándly), ktorí propagovali slovenčinu ako spisovný jazyk a vyzdvihovali národnú samobytnosť Slovákov. Druhý prúd utvorili slovenskí evanjelickí vzdelanci (J. Ribai, J. Hrdlička, B. Tablic, O. Plachý) ako stúpenci biblickej češtiny („českoslovenčina“), ktorí sa hlásili k jednote „československého kmeňa“. Druhá generácia obrodencov – rozvoj slovenského národného obrodenia (1820 – 1835)

· Vystupovala proti maďarskej asimilačnej politike, proti nadradenosti Maďarov
· Obhajovala princíp rovnosti národov
· Oporu nachádzala v teórii slovanskej vzájomnosti

Po Viedenskom kongrese sa veľmi zhoršili podmienky pre rozvoj slovenského národného hnutia, pretože v čele rakúskej monarchie stál kancelár Metternich ako hlavný predstaviteľ feudálnej reakcie. V týchto ťažkých časoch hľadali slovenskí vzdelanci oporu u inteligencie iných slovanských národoch, najmä u Čechov. V tejto druhej etape SNO vedúcimi predstaviteľmi boli:
v Na strane katolíckych bernolákovcov: J. Hollý (1785 – 1849), M. Hamuliak (1789 – 1859), J. Herkeľ
v Na strane evanjelických stúpencov biblickej češtiny: J. Kollár (1793 – 1852) a P. J. Šafárik (1795 – 1861)

V súvislosti s rozvojom veľkonemeckého hnutia začal Ján Kollár propagovať myšlienku veľkého „slovanského národa“. Dôraz kládol na vzájomné zbližovanie jednotlivých slovanských „kmeňov“. Pojem „národ“ Kollár vzťahoval na celé Slovanstvo. „Slovanský národ“ delil na štyri „kmene“ a podľa toho rozoznával v „slovanskom jazyku“ len štyri jeho „hlavnejšie nárečia“ (ruské, srbo – chorvátske = ilýrske, poľské, československé). Slovákov spájal spolu s Čechmi do jedného „kmeňa“.

Preň utvoril spoločný jazyk – „česko – slovenčinu“, odmietol spisovnú slovenčinu.Toto riešenie problému malého národa odôvodňoval obavou pred prílišným drobením Slovanov. J. Kollár proti maďarizačným snahám, podľa ktorých iba Maďari sú vádnucim národom v Uhorsku a Slováci sú bezprávni, hlásal nový pojem národa. Postačujúcim znakom podľa neho je reč, mravy a obyčaje. Toto nové poňatie pojmu národ umožňovalo Slovákov považovať sa za národ aj bez existencie vlastného štátu. Vo svojom diele Slávy dcéra sa dovolával ľudskejších vzťahov človeka k človeku, k čomu mali prispieť predovšetkým Slovania. Na slovanské povedomie pôsobil aj P. J. Šafárik. V tomto smere významnú úlohu zohrali jeho vedecké diela: Dejiny slovanskej reči a literatúry (1826), Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanský národopis (1842). Dokazuje v nich, že Slovania patria k najstarším obyvateľom Európy a že sa veľkou mierou podieľajú na budovaní európskej kultúry a civilizácie. Otázku jazyka chce riešiť ako Kollár, reformou češtiny pomocou slovenčiny. Slovanská myšlienka naša ohlas aj u mladobernolákovcov. V roku 1826 Ján Herkel, Ján Koiš, Martin Hamuliak spou s Jánom Kollárom založili v Pešti Slovanský čitateľský spolok.
Bernolákovci na čele s Hamuliakom sa však rozhodne postavili za princíp slovenčiny a za myšlienku samostatného národného rozvoja Slovákov. Boi presvedčení o tom, že Slováci si musia vlastnými silami a prostriedkami budovať samostatný život. Snažili sa pozdvihnúť slovenský jazyk i pomocou iterárnej tvorby. J. Hollý prekladmi z antickej poézie obohatil slovenskú kultúru a dokázal zároveň literárnu vyspeloť slovenčiny (Vergílius – Eneis). Vo svojich historických spevoch Svatopluk, Sláv, Cyrilometodiáda zdôraznil historický odkaz slávneho veľkomoravského obdobia. Slovákov predstavoval ako národ, ktorý má vlastné dejiny a vlastnú kultúru.

O zblíženie a spoluprácu predstaviteľov ooch prúdov SNO sa zaslúžil M. Hamuljak. V roku 1834 zaožil v Budíne prvú slovenskú celonárodnú kultúrnu organizáciu Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Spolok vznikol predovšetkým zo snahy po literárnej a kultúrnej jednote Slovákov. Hamuljak dúfal, že spojením síl sa utvoria priaznivé podmienky pre založenie a vydávanie celoslovenského časopisu, ktorý by navonok reprezentoval jednotu Slovákov.

Hoci jazyková jednota sa ešte nedosiahla a nevyšiel ani pokus o spoočný literárny časopis, zaznamenávame čoraz užšiu spoluprácu medzi obidvoma tábormi (Kollár – predseda spolku, Hamuljak – tajomník, spolupráca bernolákovcov s Kollárom pri zbieraní a edícii dvoch zväzkov Národných spievaniek).

Vyvrcholenie slovenského národného obrodenia (1835 – 1848)

V polovici 30-tych rokov začína preberať vedúcu úlohu v slovenskom národnom hnutí mladá generácia v popredí s Ľudovítom Štúrom (1815 – 1856). Okolo Štúra sa sústredili mnohí vlastenci: S. Chalupka, M. M. Hodža, J. M. Hurban, C. Zoch a iní. Mladá štúrovská generácia začína uplatňovať nové formy a prostriedky národnej práce. Jej činnosť bola organizovaná v samovzdelávacích spolkoch, ktoré vznikali pri vyšších školách (Bratislava, Nitra, Trnava, B. Bystrica, Pešť, Viedeň).

Mladí študenti z bratisavského evanjelického lýcea sa združili v Spoločnosti česko – slovanskej, ktorá vznikla na tunajšej katedre v roku 1829. Spoočnosť okrem spolupráce s ostatnými krúžkami na Slovensku udržiavala kontakty s českými a slovanskými vlastencami. Ř Keď v roku 1837 spoločnosť zakázali, aktivita jej bývalých členov sa preniesla do tajnej organizácie Vzájomnisť. Viedol ju Vrchovský, pretože Štúr bol v tom čase na štúdiách v Nemecku. Usporadúvali tajné schôdzky, obyčajne na staroslávnom Devíne, kde spomínali na slávnu slovenskú minulosť a túžili po obnovení samostatnosti Slovákov. Pomýšľali na založenie politického časopisu, ústrednej kultúrnej ustanovizne a o zvolaní zjazdu slovenskej inteligencie, na ktorom by vypracovali program národného hnutia. Ich hlavným cieľom bolo odstránenie feudalizmu a zjednotenie Slovanov na základe federácie slobodných, rovnoprávnych slovanských republík. Zásah rakúskej polície, ktorá odhalila centrá tajného hnutia, spôsobil rozpad tajného spolku Vzájomnosť (1840).
11. septembra 1830 v Bratislave začal rokovať uhorský snem, ktorý prijal nové maďarizačné zákony (maďarská korešpondencia medzi miestodržiteľskou radou a súdnymi inštitúciami, súdne rozsudky v maďarčine, znalosť maďarčiny ako podmienka zastávania úradu. Najmä vďaka grófovi Sečénimu sa sformovalo maďarské reformné hnutie, ktoré presadzovalo modernizačné reformy Pre šíriacu choleru sa snem skončil už 20. 12. 1830.
Ř Maďarské reformné hnutie (tiež maďarská liberálna opozícia, liberálna stredná šľachta) bol hl. politický prúd v Uhorsku v 40-tych rokoch 19. storočia. Jeho vedúcou zložkou bola stredná šľachta, zázemie malo najmä v stoliciach a uhorskom sneme. Svojrázne spájalo reformné idey liberalizmu s tradičnými stavovskými hodnotami Začalo sa formovať vďaka grófovi Š. Sečénimu na uhorskom sneme. V 30. rokoch sa pokúšalo v dohovore s Viedňou pokojnou cestou presadzovať modernizačné reformy. Radikálnu podobu nadobudlo v 2. pol. 30. rokov po vstupe mladej generácie (Košút) do politiky. Roku 1845 sa začali viaceré proreformné prúdy spájať a r. 1847 utvorili opozičnú stranu.

Hnutie požadovalo zrušiť absolutizmus, poddanstvo, zaviesť všeobecné zdanenie, zlikvidovať aviticitu (nescudziteľnosť) pôdy, cechy, zakladať banky, továrne, stavať železnice. V Bratislave utvorilo spolok na ochranu priemyslu. Hospodársku a sociálnu modernizáciu podmieňovalo posilnením nezávislosti Uhorska od Habsburgovcov a jeho pretvorením na maďarský národný štát, čo viedlo k maďarizácii.

28. 9. 1829 bol korunovaný Ferdinand V. za uhorského kráľa. Bola to posledná korunovácia v Bratislave. Na druhý deň Šarišská stolica zaviedla v úradoch a v súdnictve maďarčinu.Úplné alebo čiastočné maďarské úradovanie postupne zavádzali aj ďalšie stolice na Slovensku, ako posledné Spišská (1840) a Turčianska (1841).
Poľnohospodárstvo aj naďalej zostávalo hlavným odvetvím hospodárstva v Uhorsku No napriek rastu výroby bolo postavenie roľníctva zlé. Po napoleonských vojnách rastol počet obyvateľov, voľnej pôdy bolo málo, továrni tiež, bolo veľa bezzemkov a neúroda spôsobila hlad. Uhorská šľachta sa situáciu nepokúsila radikálne riešiť, ale planými rečami v sneme živorenie ľudí predlžovala. Svojvoľné zasahovanie do rozdelenia pôdy, vymáhanie robotných povinností len podkopávali jej postavenie. Roľníci boli odhodlaní domáhať sa lepšieho živobytia aj rebéliou. Obavy šľachty z roľníckeho povstania sa ukázali oprávnené. 19. júla 1831 došlo v Košiciach k prvému masovému prejavu nespokojnosti. Obyvateľstvo upodozrievalo úrady, že ho úmyselne trávia a odmietalo proticholerové lieky a opatrenia. Už 29. 5. Totiž Uhorsko pre choleru obnovilo vojenský kordón na hranici s Haličou Boo to však neskoro, lebo cholera sa rýchlo šírila najmä na východnom Slovensku a zasiahla celé Slovensko. Nepokoje prerástli do východoslovenského roľníckeho povstania. Bolo to najradikálnejšie sociálne vystúpenie roľníkov v 19. storočí v Uhorsku Úrady prijímali kôli cholere nepopulárne opatrenia (zákaz práce na poli, zákaz cestovania, hromadné pochovávanie.. cholera si vyžiadala v Uhorsku 200 000 obetí. Najchudobnejší to vnímali ako úmyselné trávenie ľudu a to prerástlo do nepokojov. Po prvých nepokojoch v Košiciach koncom júla (po vypuknutí vzbury v Žipove pri Trebišove) povstanie nadobudlo masový rozmer. Centrum bolo v Zemplínskej stolici, zachvátilo Spiš, Gemer, Abov, Šariš a ďalšie stolice Povstalo asi 150 obcí a 45 000 roľníkov. Povstalci boli zle zorganizovaní, nevytvorili si jednotné vedenie ani program a ciele. Dominovali v ňom lokálni vodcovia (richtár M. Pavúk zo Žipova, zeman P. Tašnády z Malých Raškoviec). Mnohí sa vŕšili aj na nevinných. Všetko ničili, pôdu si chceli rozdeliť medzi seba, pálili staré dokumenty s privilégiami pánov a povinnosťami poddaných.

Počas augusta a septembra povstanie potlačilo vojsko a úrady sa jeho účastníkom kruto pomstili. 4. 11. 1831 panovník zakázal ďalšie popravy. Povstanie mnohých presvedčilo o anachronizme poddanstva a posilnilo pozície tých, ktorí ho chceli odstrániť.
19. 12. 1932 začal v Bratislave rokovať uhorský snem. Prijal ďalší maďarizačný zákon (maďarčina sa stala pôvodným jazykom zákonov, úradnou rečou pri súdnych rokovaniach), aspoň sčasti uvoľnil feudálne vzťahy (právo poddaných slobodne zaobchádzať s majetkom a výsledkammi hospodárenia), spochybnil nezdaniteľnosť šľachty jej z urbariálnej pôdy. Na tzv. dlhom sneme, ktorý skončil 2. 5. 1836, sa presadilo mladé radikálne krídlo na čele s Košutom v maďarskom reformnom hnutí. 16. apríla 1835 A. B. Vrchovský navrhol reorganizovať Spoločnosťčeskoslovanskú tak, aby sa stala strediskom národného hnutia. V decembri (12. 12.) zasadala po smrti Františka I. zreorganizovaná tajná štátna konferencia. Jej predsedom bol arciknieža ľudovít, členmi arciknieža František Karol I., F. Kolovrat a K. Metternich. Pri neschopnosti nového panovníka Ferdinanda I. (V.) bola najdôležitejším ríšskym orgánom. 1. 2. 1837 dištriktný konvent ustanovil Štúra za námestníka profesora Katedry reči a literatúry českoslovanskej na bratislavskom lýceu. Toto miesto po ňom v septembri 1838, keď odišiel na štúdiá do Halle, prevzal B. P. Červenák. 5. júna 1839 začal v Bratislave rokovať uhorský snem, skončil sa 13. 5. 1840 Nové zákony povoľovali vykúpenie z poddanstva so súhlasom zemepána, usídľovanie Židov v kráľovských mestách, podporili moderné podnikanie, zaviedli ma´darčinu do všetkých politických a súdnych úradov a ako predmet do škôl všetkých typov. V prvej štvrtine roku 1840 skupiny slovenských vlastencov pripravovali petíciu uhorskému snemu za zastavenie silnejúcej ma´darizácie, zrušenie maďarizačných zákonov, slobodný národný život. Petícia nevylučovala ani možnosť vytvorenia osobitného slovenského snemu. Na začiatku 40-tych rokov došlo k radikalizácii maďarského hnutia. Hlavný predstaviteľ hnutia Lajos Kossuth bojoval nielen za nezávislosť Uhorska, ale snažil sa ho i pretvoriť na nacionálne jednotný – maďarský štát. Predstavitelia slovenského národného hnutia na čele s Ľudovítom Štúrom rozvinuli obrannú činnosť. Zorganizovali petíciu, v ktorej predložili panovníkovi svoje sťažnosti proti národnostnému útlaku a kultúrno – jazykové požiadavky. Viedeň však problémy neriešila.

Štúrovská generácia

Štúrovci sa ako rúd SNO formovali v 30. rokoch 19.

storočia na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobila Spoločnosť českoslovanská (zaujímala sa o spoločenské dianie, usporadúvala vychádzky na pamätné miesta – 24. apríla 1836 vychádzka na Devín, vydala almanach Plody, zveľaďovala knižnice) a po jej zániku r. 1837 nakrátko tajný spolok Vzájomnosť.
Štúrovci propagovali moderné podnikanie a vzdelanie, zakladali nedeľné školy (nahrádzali nedostatok škôl aj učiteľov, navštevovali ich hlavne dospelí, odstraňovali negramotnosť a poskytovali základné poznatky z prírodovedy, techniky. Zdravotníctva, poľnohospodárstva či dejín), knižnice, spolky miernosti – striezlivosti (propagovali škodlivosť alkoholizmu).
Propagovali moderné politické myšlienky – ústavnosť, rovnosť národov, romantizmus (vyzdvihovanie až idealizácia ľudových vrstiev, obdiv k ľudovej kultúre a jazyku, literárne dielo štúrovcov bolo významne poznačené ľudovou slovesnosťou – J. Kráľ, J. Botto, P. Dobšinský, S. Chalupka) a slovanskú vzájomnosť. Snažili sa vzbudzovať u neprivilegovaných vrstiev záujem o veci verejné, a tak vytvoriť základy pre budovanie občianskej spoločnosti.
Odmietali feudalizmus, absolutizmus, stavovské privilégiá, ma´darizáciu.
Požadovali zrušenie poddanstva, šľachtických privilégií a súdov, občiansku rovnosť, zastavenie ma´darizácie, uplatnenie slovenčiny na nižších typoch škôl, v úradoch a v cirkvi.

V r. 1842 iniciovali zostavenie slovenského prestolného prosbopisu. Hoci bol podaný iba v mene evanjelikov, z ktorých ho 200 podpísalo, bol to programový dokument slovenského národného hnutia a možno ho považovať za prvé reprezentatívne politické vystúpenie Slovákov. Reagoval na silnejúcu maďarizáciu po nástupe grófa K. Zaia za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a bol adresovaný kráľovi Ferdinandovi V. Ř 8. – 11. 9. 1840 sa konal totižto v Pešti generálny konvent evanjelickej cirkvi a. v., ktorý schválil cestu otvorenej maďarizácie. Gróf Zai, zvolený za jej generálneho inšpektora, sa vyslovil za ideu jednonárodného Uhorska, za urýchlené šírenie maďarčiny vo všetkých oblastiach života evanjelikov a ich spojenie s kalvínmi (únia).
5. júna 1842 prosbopis odovzdala slovenská deputácia na čele s P. Jozefim vo Viedni predsedovi štátnej konferencie, arcikniežaťu Ľudovítovi. Navštívila aj K. W. Metternicha a F. A. Kolovrata – Libštejnského.

Prosbopis protestoval proti zavádzaniu maďarčiny ako úradného jazyka v Uhorsku, šíreniu maďarizácie, požadoval vymenovať cenzorov slovenských kníh v Bratislave a Pešti, potvrdiť katedru československého jazyka na lýceu v Bratislave, zriadiť rovnaké katedry na ďalších evanjelických školách, zachovať latinčinu vo vedení cirkevných matrík, češtinu pri bohoslužbách evanjelikov. Hoci obsahoval iba skromné jazykové a kultúrne požiadavky, vedenie evanjelickej cirkvi a maďarská tlač obviňovali jeho signátorov z vlastizrady a panslavizmu. Na útoky odpovedala slovenská strana druhým prosbopisom, ktorý 19. mája 1844 odovzdali Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a J. Čaplovič. Hoci Viedeň požiadavky nesplnila, K Zai na jej zásah utlmil maďarizáciu v evanjelickej cirkvi a protislovenské útoky z maďarskej strany. Štúrovci postupne opúšťali tradičnú predstavu evanjelikov o československej jednote a stotožnili sa s myšlienkou slovenskej národnej svojbytnosti. Už 14. 2. 1843 sa na porade v Bratislave Ľ. Štúr, J. Francisci, S. Vozár, J. Kalinčiak, J. Gáber-Lovinský a S. Štúr zhodli na potrebe kodifikovať nový spisovný jazyk, ktorý má vyjadrovať ideu národnej svojbytnosti Slovákov, ku ktorej sa štúrovci prihlásili. Výsledkom tohto bola kodifikácia nového spisovného jazyka a názozové zblíženie s bernolákovcami. 11. – 16. júla 1843 sa Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža v Hlbokom dohodli na pravidlách nového spisovného jazyka (štúrovčiny)a rozhodli sa napísať jeho gramatiku, čo urobil predovšetkým Štúr v prácach Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Nauka reči a literatúry slovenskej. Obe vyšli v roku 1846. Aktivita Ľudovíta Štúra na poli jazykovednom, politicko – organizačnom i v rámci Ústavu sa nestretla s pochopením uhorskej vlády. 31. decembra 1843 bratislavský konvent evanjelickej cirkvi po rozsiahlom a dlhom prešetrovaní odvolal Štúra z postu námestníka profesora Katedry reči a literatúry českoslovanskej. Štúr sa potom venoval len vedeckej, novinárskej a politickej činnosti. Na protest proti odvolaniu opustilo 5. – 6. marca 1844 22 študentov lýceum v Bratislave. Väčšina z nich odišla do Levoče, kde sa malo vytvoriť centrum mladoslovenského hnutia. Pri tejto príležitosti zložil J. Matuška text hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska.
19. mája odovzdala slovenská deputácia arcikniežaťu Ľudovítovi nový slovenský prestolný prosbopis a už o mesiac J. M. Hurban vydal v Bratislave 2. ročník almanachu Nitra. Bola to prvá publikácia v štúrovčine. Prezentovala a obhajovala ideu slovenskej národnej svojbytnosti. Ř 16. – 28. augusta 1844 vznikol v Liptovskom Mikuláši najvýznamnejší celonárodný kultúrny spolok Slovákov Tatrín. Predsedom bol M. M. Hodža, členmi výboru štúrovci (Štúr, Hurban, Zoch, Chalupka), mladobernolákovci (M. Tučko, Š. Závodník, J. Ščasný) i stúpenci iných prúdov (G. Fejerpatáky-Belopotocký, K. Kuzmány).

Popri evanjelických a katolíckych duchovných patrili medzi jeho členov študenti, učitelia, lekári, úradníci, remeselníci, obchodníci. Podporoval plány štúrovcov, ciele nedeľných škôl, spolkov miernosti, gazdovských a mládežníckych spolkov, vydávanie učebníc, osvetovej a vlastivednej literatúry, kládol základy národnej muzeálnej zbierky. Na jeho zasadnutí v auguste 1845 sa účastníci oboznámili s prvým významným umeleckým dielom napísaným v novom jazyku – Sládkovičovou Marínou. Na jeho pôde sa prvý raz stretli štúrovci a bernolákovci v početnom zastúpení. V roku 1845 začal Ľ. Štúr vydávať prvé slovenské politické noviny (1. augusta v Bratislave vyšlo prvé číslo) Slovenskje národňje noviny s prílohou Orol tatranský. Vychádzali v štúrovskej slovenčine dvakrát do týždňa. Voali po spoločenských reformách, modernizácii života, osvete, národnej rovnosti a slobode. Zanikli v roku 1848.
V máji 1846 v Prahe vyšiel Kollárom inšpirovaný zborník Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Autori v ňom polemizovai so štúrovským spisovným jazykom a zásadou národnej svojbytnosti Slovákov. 12. – 16. 6. 1846 sa aj seminaristi v Pešti po študentoch katolíckych seminárov vo Viedni a Trnave vyslovili za nový spisovný jazyk. Po dotazníkovej akcii O. Radlinského Štúr súhlasil s takými úpravami štúrovčiny, ktoré sa priblížia k bernolákovčine.
Prelomom bolo IV. valné zhromaždenie spolku Tatrín v Čachticiach na fare J. Urbanovského 10. 8. 1847, na ktorom sa zúčastnilo 70 osobností a kde sa bernolákovci a štúrovci dohodli na štúrovčine ako spisovnom jazyku. Tým sa dovŕšilo národné zjednotenie Slovákov. Z veľkorysých lánov realizoval Tatrín len malú časť, lebo uhorské úrady jeho stanovy neschválili a po vypuknutí revolúcie 1848 – 1849 zanikol a jeho činnosť rozvinula až MS.
V polovici novembra 1847 O. Caban a J. Holček boli na audiencii u nového palatína Štefana, na ktorej ho požiadali, aby povolil stanovy Tatrína, ale palatín ich prijal nevraživo. 11. novembra otvoril v Bratislave posledný stavovský uhorský snem. Realizoval na ňom program reforiem, ktoré presadzovalo maďarské reformné hnutie. 21. decembra ľudovít Štúr predniesol snemu slovenský politický program, ktorý uverejnil v Slovenských národných novinách. Požadoval zrušenie poddanstva, rovnosť pred zákonom a zaručenie základných národných práv Slovákov. Až koncom roka 1847 Š. Daxner a J. Francisci vypracovali petíciu za zrušenie oddanstva a úradovanie v slovenskej reči v stoličných orgánoch. Rýchle vypuknutie revolúcie spôsobilo, že ju snemu nestihli predložiť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Formovanie moderného slovenského národa - novovek