Formovanie moderného slovenského národa


Na konci 18. storočia sa začal proces formovania moderného slovenského národa (označovaný ako slovenské národné obrodenie = SNO). Jeho nositeľkou sa stala slovenská inteligencia. Prvá generácia obrodencov

· Hlásila sa k myšlienkám osvietenstva a jozefizmu
· Zameriavala sa našírenie osvety a riešenie jazykových otázok
· Zdôrazňovala starobylosť Slovákov, rozvíjala veľkomoravskú a cyrilometodskú tradíciu
· Zakladala učené spoločnosti [napr. Učená spoločnosť malohontská (1808), Učená spoločnosť banského okolia (1818)] a spolky

Utvorenie dvoch prúdov obrodenia

Slováci rozdelení nábožensky, začali sa deliť aj v otázke spisovného jazyka. To viedlo k utvoreniu dvoch prúdov. Jeden predstavovali katolícki bernolákovci (A. Bernolák, J. I. Bajza, J. Fándly), ktorí propagovali slovenčinu ako spisovný jazyk a vyzdvihovali národnú samobytnosť Slovákov. Druhý prúd utvorili slovenskí evanjelickí vzdelanci (J. Ribai, J. Hrdlička, B. Tablic, O. Plachý) ako stúpenci biblickej češtiny („českoslovenčina“), ktorí sa hlásili k jednote „československého kmeňa“. Druhá generácia obrodencov – rozvoj slovenského národného obrodenia (1820 – 1835)

· Vystupovala proti maďarskej asimilačnej politike, proti nadradenosti Maďarov
· Obhajovala princíp rovnosti národov
· Oporu nachádzala v teórii slovanskej vzájomnosti

Po Viedenskom kongrese sa veľmi zhoršili podmienky pre rozvoj slovenského národného hnutia, pretože v čele rakúskej monarchie stál kancelár Metternich ako hlavný predstaviteľ feudálnej reakcie. V týchto ťažkých časoch hľadali slovenskí vzdelanci oporu u inteligencie iných slovanských národoch, najmä u Čechov. V tejto druhej etape SNO vedúcimi predstaviteľmi boli:
v Na strane katolíckych bernolákovcov: J. Hollý (1785 – 1849), M. Hamuliak (1789 – 1859), J. Herkeľ
v Na strane evanjelických stúpencov biblickej češtiny: J. Kollár (1793 – 1852) a P. J. Šafárik (1795 – 1861)

V súvislosti s rozvojom veľkonemeckého hnutia začal Ján Kollár propagovať myšlienku veľkého „slovanského národa“. Dôraz kládol na vzájomné zbližovanie jednotlivých slovanských „kmeňov“. Pojem „národ“ Kollár vzťahoval na celé Slovanstvo. „Slovanský národ“ delil na štyri „kmene“ a podľa toho rozoznával v „slovanskom jazyku“ len štyri jeho „hlavnejšie nárečia“ (ruské, srbo – chorvátske = ilýrske, poľské, československé). Slovákov spájal spolu s Čechmi do jedného „kmeňa“.