Tvorili ich dve tajné organizácie: Spoločnosť reformátorov a Spoločnosť slobody a rovnosti v počte 200 – 300 ľudí. Ich program vypracoval bývalý opát a profesor Ignác Martinovič. Zavrhoval všetky druhy privilégií, monarchiu i Habsburgovcov. Ako prví navrhli územno-politické vyčlenenie Slovenska. Uhorsko malo byť federatívnym štátom so štyrmi provinciami (Slovensko ako provincia Slavonica). Úrady odhalili radikálne plány jakobínov, v polovici r.1794 mnohých z nich zaistili, 20.5.1795 piatich popravili obesením (Martinovič, ideológ hnutia Jozef Hajnóci), ďalších uväznili. Hnutie malo centrum v Budíne a Pešti. Zo 49 obžalovaných bolo vyše 20 Slovákov. 6.11.1796 schválil uhorský snem vojenskú pomoc o sile 50 000 mužov Viedni v bojoch proti Francúzsku. 12.11.1796 uhorský snem zvolil za palatína krajiny Jozefa, mladšieho brata Františka II., funkciu vykonával až do smrti r.1847. Politické a sociálne pomery v Uhorsku na začiatku 19.storočia

Po odhalení a zlikvidovaní sprisahania uhorských jakobínov, ako aj v súvislosti s tým, že Rakúsko vstúpilo do vojnu s revolučným Francúzskom, nastal v celej krajine teror a otvorené presadzovanie konzervatívnych, protiosvietenských myšlienok. Potláčal sa každý prejav slobodomyseľnosti, cenzúra striehla na zahraničnú tlač a bránila slobodnému prejavu v domácej tlači. František II. nebol úspešný v ťažení proti Napoleonovi. Stíhala ho porážka za porážkou. Rakúske vojská najprv bojovali spolu s ruskými v severnom Taliansku. Pre nezhody medzi ruským cárom a Františkom II. však ruské vojská z bojiska odstúpili. Roku 1805 sa František v boji proti Napoleonovi spojil s Anglickom a Ruskom. Ani táto vojna nebola úspešná. Napoleon dosahoval jedno víťazstvo za druhým. Obsadil Viedeň a časť západného Slovenska spolu s Bratislavou a Trnavou. V decembri 1805 v tzv. bitke troch cisárov porazil Napoleon svojich protivníkov na južnej Morave pri Slavkove. 26.12.1805 v Bratislave v Primaciálnom paláci podpísal francúzsky minister zahraničných vecí Charles Maurice Talleyrand s Rakúskom mier. Habsburská monarchia stratila Tirolsko, Benátsko, Dalmáciu a Istriu, získala Salzbursko. Musela uznať nadvládu Francúzska v Taliansku a južnom i západnom Nemecku. Vojny s Napoleonom znamenali aj koniec Svätej ríše rímskej nemeckého národa, ktorá existovala už viac-menej len formálne. František II. sa musel vzdať titulu nemeckého cisára. Súčasne však založil rakúske cisárstvo. Tým sa František II. ako nemecký cisár zmenil na Františka I. Roku 1809 sa cisár František opäť pokúsil zvrátiť situáciu a vstúpil do vojny proti Napoleonovi.