Niektoré mestá však stagnovali. Technický pokrok neobišiel ani Uhorsko. Priam symbolická bola v tomto smere udalosť z r. 1818, keď prvý parník na Dunaji za veľkého obdivu zvedavcov vplával do bratislavského prístavu. Začalo sa s budovaním železníc. Prvá konská železnica v Uhorsku, ktorú postavili v r.1838-1846, viedla z Bratislavy do Trnavy. Celkovo však krajina zaostávala za najvyspelejšími európskymi krajinami. Okrem vojen hlavná príčina zaostávania spočívala v tom, že tu stále ostával v platnosti feudálny systém, ktorý brzdil celý vývoj v krajine, lebo väčšinu obyvateľov tvorili poddaní zaoberajúci sa poľnohospodárstvom. Roľníci stratili záujem o prácu, nedokázal ich stimulovať ani rast cien potravín spôsobených vojnovou konjunktúrou. Feudálna závislosť bránila aj väčšiemu rozvoju priemyselnej výroby, hoci na slovenskom území na to boli priaznivé prírodné podmienky. Chýbal záujem zakladať nové podniky a chýbali aj pracovné sily. Rok 1830 bol veľmi neúrodný a vo viacerých oblastiach nastal hlad. Drobný zeman Ján Tašnády z Malých Raškoviec v Zemplíne začal organizovať roľníkov, ktorí si založili Hornouhorskú sedliacku konfederáciu a začali pripravovať povstanie. Bezprostredným podnetom na povstanie bola cholerová epidémia. Preto sa toto povstanie nazýva cholerové. V dôsledku nedostatočnej hygieny umieral najmä poddaný ľud. Cholerová epidémia sa rozšírila z Ruska do Poľska a napriek opatreniam vlády prenikla na východné Slovensko a šírila sa ďalej po krajine. Vrchnosť začala robiť určité hygienické opatrenia – dezinfikovali sa studne, roľníkom prikázali užívať lieky a kopať hromadné hroby, aby sa nákaza nešírila. Tieto opatrenia si však nespokojný ľud vysvetlil po svojom. Nedôvera voči vrchnosti a nenávisť voči feudálnym pánom sa premenilo na hrozné podozrenie, že páni chcú chudobný ľud otráviť. Povstanie vypuklo koncom júla 1831 v Zemplíne, v okolí Trebišova a Vranova nad Topľou. Odtiaľ sa rozšírilo na Spiš, kde sa k nemu pridali baníci. Zasiahlo aj iné východoslovenské oblasti a šírilo sa ďalej na západ. Živelná nespokojnosť a nenávisť sa premenili na drancovanie, vyháňanie zemepánov z domovov, týranie a vraždenie. Vojenské jednotky povstanie potlačili. Rovnako krutá bola aj pomsta vrchnosti. Mimoriadne súdy odsúdili vyše 4000 poddaných do žalára a na dereše. Na šibeniciach skončilo 119 povstalcov. Ďalším popravám zabránila iba amnestia panovníka. Na tzv. dlhom sneme (1832-1836) bol prijatý nový urbársky zákon, ktorý však nezlepšil postavenie ľudu.