Požadovali zrušenie poddanstva a pridelenie lesov, pasienkov a polí, ktoré v minulosti šľachta zabrala kopaničiarom. Uhorská moc legálnu petičnú akciu označila za buričstvo, do oblasti vyslala vojsko. Viacerých jej organizátorov ako napr. Bórika a Šuleka, ktorí chceli predložiť Žiadosti stoličnému zasadnutiu v Nitre, uväznila. Niektoré body petície prešli do Žiadostí slovenského národa. Slováci Štúr, J.M.Hurban a M.M.Hodža patrili k iniciátorom a aktívnym organizátorom stretnutia predstaviteľov slovanských národov – Slovanského zjazdu, ktorý bol zvolaný v júni do Prahy. Slovenská revolučná aktivita vyústila do sformulovania a verejného vyhlásenia celoslovenského revolučného a národného programu, ktorý prijali na zhromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši 11.mája 1848 a je známy ako Žiadosti slovenského národa. Žiadosti obsahovali 14 bodov. Slováci v nich žiadali uznanie a zabezpečenie slovenskej samobytnosti, Uhorsko sa malo premeniť na krajinu rovnoprávnych národov s vlastnými národnými snemami. V celouhorskom sneme mali mať národy rovnomerné zastúpenie. Slovenčina sa mala stať úradným jazykom v slovenských stoliciach. Okrem týchto národných požiadaviek Žiadosti obsahovali aj požiadavky reforiem politického systému, všeobecné a rovné hlasovacie právo, zrušenie poddanstva pre všetkých roľníkov a vrátenie pôdy. Tiež sa požadovalo prepustenie Kráľa a Rotaridesa, Žiadosti slovenského národa sú jedným z najdôležitejších dokumentov v dejinách Slovákov. Je to národný, no súčasne aj politický program s výraznými demokratickými črtami, ktorý svojím chápaním politických a sociálnych reforiem išli ďaleko za marcové zákony prijaté snemom. Súčasne je to prvý ucelený slovenský štátnoprávny program, ktorý obsahoval zárodok požiadavky slovenskej autonómie a v konečnom dôsledku národnostnú decentralizáciu Uhorska. Uhorská revolučná vláda ich nehodlala akceptovať. Na slovenský revolučný pohyb reagovala vyhlásením stanného práva v hornouhorských stoliciach a vydaním zatykača na Ľ.Štúra, J.M.Hurbana a M.M.Hodžu, ktorí sa pred maďarským zatykačom zachránili útekom do Čiech. Do revolučnej Prahy však mali pôvodne namierené, keďže sa tam konal Slovanský zjazd. Slovenský nacionalizmus na zjazde dozrel k sformulovaniu priority národného princípu nad štátnym. Slováci neakceptovali politické spojenie Slovenska s českými krajinami. J.M.Hurban sa vyjadril v tom zmysle, že „ak nám Maďari dajú, čo nám patrí, nemôžeme proti nim meč tasiť. Ak ale nedajú, potom ovšem boj“. Už v tom čase bolo Hurbanovi jasné, že Maďari nehodlajú dať Slovákom ani minimálne jazykové práva a že boj je nevyhnutný.