Podporoval ju aj rozvoj obchodných výmen, ktoré vzrastali vďaka budovaniu ciest, kanálov, prístavov a intenívnej razbe jednotných zlatých a strieborných mincí. Zjednotenie takej rozsiahlej ríše a rôznych národov, ktoré ju obývali, zabezpečoval aj silný kult panovníka. Atény uctievali nového Dionýza a roku 324 pred naším letopočtom vyslali do Babylonu svojich poslov, ktorí ho mali korunovať zlatom. O rok neskôr však Alexander náhle zomrel na maláriu. Zanechal po sebe výsledok svojho panovania, plný paradoxov. Na jednej strane násilie kráľa, ovládaného megalomániou, nepochopenie Grékov voči splývaniu rás a obrovská ríša, ktorá nemohla prežiť svojho panovníka. Na druhej strane vidíme inovácie trvalého charakteru: koncepciu autokratickej monarchie, nadvládu Grécka nad Áziou a Egyptom, urbanizáciu, vzájomné prenikanie helénskej a východnej kultúry. Nový Achilles potvrdil Plutarchove slová, že dejiny tvoria veľkí panovníci.
V prvej polovici 4 storočia sa Sparta, Téby a Atény márne snažili o ovládnutie gréckeho sveta.
Politickí teoretici, ako Aténčan Isokrates, predkladali program, ktorí by ukončil rozdelenie Grékov ovládnutím barbarov, čiže kolonizáciou Perzskej ríše. Panovník kráľovstva, ktoré Gréci považovali za barbarské, Filip II. Macedónsky, sa chopil tohto plánu. V priebehu dvoch desaťročí, v rokoch 356 až 336 pred našim letopočtom presadil zjednotenie miest pod svojou nadvládou, teda za cenu straty ich nezávislostí. Zapojil ich do ázijského ťaženia proti vtedajšiemu perzskému kráľovi Dareiovi III.
Alexandrov príbeh vzbudzuje neprestajný záujem veľkých mysliteľov a spisovateľov všetkých čias. Alexander, vzor pre Rimanov – grécky historik Plutarchos, koncom 1. storočia nášho letopočtu porovnával Alexandra a Caesara. Caesar by však musel zaplakať, lebo Alexander si v jeho veku podmanil veľa kráľovstiev. Obidvaja muži boli stelesnením sna o celosvetovej ríši, zjednocujúcej celé ľudstvo. Boli to politickí a vojenskí géniovia, a tak tento sen aj realizovali – jeden na Východe, druhý na Západe. V 2. storočí nášho letopočtu cisár Traianus kráčal v šľapajách Macedónčana, od Nílu až po Tigris. Egyptská veštba mu dala nárok na dedičstvo krajiny. Zvíťazil nad Partmi, v Babylone obetoval bohom premožiteľa Peržanov. Vo svojej posadnutosti sa podobal Caracallovi, ktorý dal umiesniť Alexandrove podobizne po celej krajine a okázale nosil macedónsky odev.
Alexander v stredovekých i novodobých mýtoch – ľudová obrazotvornosť v Oriente zmenila obraz Alexandrovej osobnosti. Perzskí básnici ho transformovali na mága z Tisíc a jednej noci.