Vlastnili úrodné zeme, veľké stáda a viedli nádherný život, plný veľkolepých slávností, poľovačiek a hier, v ktorom mali svoje miesto aj lokálne vojny. Ich domy boli strediskami spoločenského diania a moci, závislých na bohatstve, osobnej odvahe, vzťahoch vytvorených vhodnými sobášmi, na výhodných zmluvách i služobníctve. Ich život sa riadil súborom pravidiel a zákonom cti, ku ktorým patrí aj pozvanie k stolu, výmena darov, obetovanie bohov, zaužívané pohrebné obraty. Kráľ, prvý spomedzi šľachticov, vykonával funkciu sudcu, zákonodarcu, i najvyššieho veliteľa vojenskych oddielov. Často však bol nútený bojovať proti šľachte, ktorá dokázala poraziť kráľovskú moc, o čom svedčí aj situácia v Itake za Odyseovej neprítomnsti. Ľud sa počas zhromaždení čí zápasov zdá byť nemou a úplne indiferentnou masou, aj napriek tomu, že ide o skutočné súboje dvoch po zuby ozbrojených šampionov. V spoločnosti jestvujú aj otroci. V Iliade sú to zajaci a v Odysee domáce služobníctvo, ich osud však nie je zvlášť polutovaniahodný. Len vedci, demiurgovia, veštci, aoidi, lekári a kováči sa tešia vyššiemu a zvláštnemu postaveniu. Muži sa venujú námornému obchodu, ktorý je mimoriadne dôležitý pre dovoz vzácnych kovov, prepychových odevov a iných výrobkov. Obchodníkmi však boli cudzinci, Feníčania. Anonymita más je výsledkom autorovej koncepcie sústrediť sa na hlavných hrdinov a ich činy, ale zároveň odráža nejasné rozdelenie do kategóríi, zvlášť pokiaľ ide o rozlišovanie slobodných a neslobodných občanov krajiny. Ostrá deliaca čiara oddeľuje len šľachtu od plebsu. Z toho vidieť, že na vrchole spoločenskej štruktúry bola trieda s rovnakým systémom hodnôt. Nositeľkou hrdinskej morálky je vojenská aristokracia. Cnosti, ktoré jej príslušníci preukazujú v boji, jej vyslúžili slávu a nesmrteľnosť v pamäti ľudstva. Z takéhoto chápania morálky vyplýva neustála snaha o angažovanosť a súperenie, ako aj presvedčenie, že smrť v boji je krásna. Táto myšlienka bola mimoriadne silná v dobe Achilla, Hektora a Patrokla a vďaka nej národ prisúdil svojim hrdinom večnú mladosť a neochvejnú silu. Odlišujú sa od ostatných impozantným zjavom a fyzickou krásou. Pre Homérových hrdinov je typické, že najčastejšie riadia svoje činy vôlou bohov, pánov osudu. V Iliade sa zúčastňuju boja Achájcov a Trójanov a stoja na strane božích chránencov. Bohovia majú ľudskú podobu i charakter. Od obyčajných smrteľníkov sa líšia nesmrteľnosťou, telesnou podstatou a obsolútnou autoritou boha Dia pre všetkých obyvateľov Olympu. Hrdinovia sú potomkami bohov, napriek tomu sú však odsúdený na smrť. Je pozoruhodné, že charakter spoločnosti je v Homérových eposoch odlišný.