Prečo Arabi, ktorí predsa takisto pochádzajú od Abraháma, nemajú takú vieru, čo by dala ich životu hlbší zmysel?
Mal už štyridsať rokov, keď bol povolaný: zjavil sa mu archanjel Gabriel „v ľudskej podobe, nohami stojaci na okraji neba a prehovoril: Ó, Mohamed, si poslom Alahovým!“ Mohamed bol osvietený. Od tej chvíle kázal svojim príbuzným a priateľom a usiloval sa zhromaždiť okolo seba prívržencov.
Mohamed Alaha „nevynašiel“. Stáročia si ho pripomínali v Kaabe, ktorá stála v Mekke, i keď veľmi hmlisto. Bol čosi ako neodvratný osud, na ktorý človek nerád myslel. V praktickom živote sa Arab pridŕžal pomocných božstiev, bližších ku každodennému životu, ako bol napríklad boh dažďa či plodnosti. V priebehu dlhých rokov postavili v Kaabe stovky takých bôžikov. Hoci beduíni rok čo rok putovali k Čiernemu kameňu, pôvodne meteoritu, ktorý sem podľa legendy priniesol Abrahám, predsa prinášali obete predovšetkým svojim bôžikom a potom odchádzali na trhovisko.
A práve modloslužbu a jednačky na trhu pranieroval Mohamed ako urážku Kaaby a Alaha. Čoskoro zašiel ďalej a vyzýval, aby prepúšťali otrokov a aby prestalo vtedy bežné zabíjanie novorodených dcér. Napokon hlásal milosrdenstvo k chudobným a pomoc tým, čo sú na ňu odkázaní. Boli to vlastne ideály, ktorými Arabi pohŕdali.
Prirodzene, Mohamedove kázne odmietali najmä obyvatelia Mekky. Veď mesto i oni sami žili práve z toho, čo Mohamed chcel odstrániť. Spočiatku si z neho robili posmech. Tento čudný prorok navyše trpel padúcnicou, čo jasne svedčilo o tom, že bol blázon! No posmech sa postupne menil na otvorené nepriateľstvo, najmä keď požiadavka prepustiť otrokov vyvolala nepokoje. Napokon musel Mohamed utiecť.
Utiekol do Jasribu, mesta v oáze severne od Mekky, ktoré neskôr nazvali Medínou, prorokovým mestom. Jestvovala tam veľká židovská obec, preto tamojším Arabom Mohamedovo učenie nebolo cudzie a čoskoro našiel medzi nimi nových prívržencov. Keďže odvtedy rástol ich počet – predtým v Mekke sa ich k nemu nepriznávalo ani sto -, začal sa neskôr pokladať za začiatok islamského letopočtu deň jeho úteku do Medíny, hidžra, 16.júl 622. Ani teraz Mohamed ešte nezvíťazil. Dostával však stále nové a nové božie vnuknutia. Jeho sebavedomie a sila jeho viery rástli. Pritom dochádzalo k čudnému kríženiu náboženských a svetských činností, ktoré sa takmer vymykajú chápaniu Európanov. Okradnutie karaván neveriacich sa pokladalo za bohumilé, zákerná vražda protivníka bola ospravedlnená, keď bola vykonaná na príkaz proroka.
Jedného dňa to bolo tritisíc, potom desaťtisíc ľudí, čo počúvali Mohamedove zjavenia a modlili sa s ním k jednému Bohu, k Alahovi. Boli to zároveň aj bojovníci, s ktorými mohol prorok tiahnuť na Mekku, na pohanské mesto, v ktorom stála zneuctená Alahova svätyňa.