Mohamed jeho život a vznik islamu

Mohamed
Z jeho vízií sa zrodil islam

Snom Araba Abula Kasima Ibn Abdallaha, neskôr zvaného Mohamed, vysoko velebný, bolo zjednotenie arabských kmeňov pod zástavou nového náboženstva – islamu. Mohamed sa narodil okolo roku 570 v Mekke a zomrel roku 632 v Medíne. Jeho podoba sa nezachovala. Korán totiž zakazuje zobrazovať ľudí. V priebehu rokov vyšli z arabskej púšte tri veľké svetové náboženstvá: prvé bolo židovské, potom kresťanské a napokon islam. Tento jav dosiaľ nik nedokázal jasne vysvetliť. Podporovala hlboká osamotenosť človeka v nekonečnej pustatine hľadania Boha, presnejšie jediného Boha? Boli semitské národy predurčenými bohohľadačmi a zakladateľmi náboženstiev?
Prirodzene, spomenuté náboženstvá navzájom mnohorako súvisia. Kresťanstvo ráta medzi svoje sväté knihy aj Starú zmluvu Židov, islam pokladá za svojich prorokov okrem židovských aj Jána a Krista. Jeruzalem je pre všetkých sväté mesto. Zároveň sú však rozdiely medzi nimi dosť veľké na to, aby už stáročia bojovali proti sebe ako úhlavní nepriatelia. Mohutné armády niesli pred sebou zástavy svojho vierovyznania a pokúšali sa v mene svojho Boha dobyť svet. Platí to predovšetkým o islame. Už sto rokov po Mohamedovej smrti sa ríša islamu rozprestierala od Indie až po Pyreneje.
Mohamed, zakladateľ tohto svetového hnutia, bol pôvodne jednoduchým pohoničom tiav. Narodil sa okolo roku 570 v Mekke a patril ku kmeňu Kurajšovcov, teda k vládnucej aristokracii, jeho rodina bola však chudobná, rodičia mu skoro zomreli a vychovával ho rovnako chudobný strýko, preto sa nenaučil čítať ani písať a po celý život ostal analfabetom. Keď mal dvadsaťštyri rokov, oženil sa s bohatou, podstatne staršou vdovou Chadídžou, u ktorej už dávno predtým pracoval. Nebol to však obyčajný človek, ktorý sa venoval len obchodom a zakladal si na svojich úspechoch ako vodca karaván. Naopak, podľa ústneho podania sa utiahol do opustených jaskýň na vrchu Hirá a celé dni meditoval. Jednoduché zhromažďovanie bohatstva ho akiste neuspokojovalo. Na vlastnej koži poznal biedu chudobných, nespravodlivosť vládnucich, neuspokojoval ho život, v ktorom zvíťazili iba peniaze. Z času na čas sa stretával na svojich obchodných cestách so židmi a kresťanmi a počúval ich učenie.

Prečo Arabi, ktorí predsa takisto pochádzajú od Abraháma, nemajú takú vieru, čo by dala ich životu hlbší zmysel?
Mal už štyridsať rokov, keď bol povolaný: zjavil sa mu archanjel Gabriel „v ľudskej podobe, nohami stojaci na okraji neba a prehovoril: Ó, Mohamed, si poslom Alahovým!“ Mohamed bol osvietený. Od tej chvíle kázal svojim príbuzným a priateľom a usiloval sa zhromaždiť okolo seba prívržencov.
Mohamed Alaha „nevynašiel“. Stáročia si ho pripomínali v Kaabe, ktorá stála v Mekke, i keď veľmi hmlisto. Bol čosi ako neodvratný osud, na ktorý človek nerád myslel. V praktickom živote sa Arab pridŕžal pomocných božstiev, bližších ku každodennému životu, ako bol napríklad boh dažďa či plodnosti. V priebehu dlhých rokov postavili v Kaabe stovky takých bôžikov. Hoci beduíni rok čo rok putovali k Čiernemu kameňu, pôvodne meteoritu, ktorý sem podľa legendy priniesol Abrahám, predsa prinášali obete predovšetkým svojim bôžikom a potom odchádzali na trhovisko.
A práve modloslužbu a jednačky na trhu pranieroval Mohamed ako urážku Kaaby a Alaha. Čoskoro zašiel ďalej a vyzýval, aby prepúšťali otrokov a aby prestalo vtedy bežné zabíjanie novorodených dcér. Napokon hlásal milosrdenstvo k chudobným a pomoc tým, čo sú na ňu odkázaní. Boli to vlastne ideály, ktorými Arabi pohŕdali.
Prirodzene, Mohamedove kázne odmietali najmä obyvatelia Mekky. Veď mesto i oni sami žili práve z toho, čo Mohamed chcel odstrániť. Spočiatku si z neho robili posmech. Tento čudný prorok navyše trpel padúcnicou, čo jasne svedčilo o tom, že bol blázon! No posmech sa postupne menil na otvorené nepriateľstvo, najmä keď požiadavka prepustiť otrokov vyvolala nepokoje. Napokon musel Mohamed utiecť.
Utiekol do Jasribu, mesta v oáze severne od Mekky, ktoré neskôr nazvali Medínou, prorokovým mestom. Jestvovala tam veľká židovská obec, preto tamojším Arabom Mohamedovo učenie nebolo cudzie a čoskoro našiel medzi nimi nových prívržencov. Keďže odvtedy rástol ich počet – predtým v Mekke sa ich k nemu nepriznávalo ani sto -, začal sa neskôr pokladať za začiatok islamského letopočtu deň jeho úteku do Medíny, hidžra, 16.júl 622. Ani teraz Mohamed ešte nezvíťazil. Dostával však stále nové a nové božie vnuknutia. Jeho sebavedomie a sila jeho viery rástli. Pritom dochádzalo k čudnému kríženiu náboženských a svetských činností, ktoré sa takmer vymykajú chápaniu Európanov. Okradnutie karaván neveriacich sa pokladalo za bohumilé, zákerná vražda protivníka bola ospravedlnená, keď bola vykonaná na príkaz proroka.
Jedného dňa to bolo tritisíc, potom desaťtisíc ľudí, čo počúvali Mohamedove zjavenia a modlili sa s ním k jednému Bohu, k Alahovi. Boli to zároveň aj bojovníci, s ktorými mohol prorok tiahnuť na Mekku, na pohanské mesto, v ktorom stála zneuctená Alahova svätyňa.

Roku 630, spoliehajúc sa len na svoju moc a na Alaha, odvážil sa konečne podstúpiť bez zbrane rozhodujúci zápas – vtiahol do Mekky na čele obrovského zástupu a sedemkrát obišiel Kaabu. Vojsko Kurajšovcov sa stiahlo. Osem rokov po svojom úteku Mohamed zvíťazil. Mal pred sebou ešte dva roky života. Využil ich na výstavbu nového teokratického štátu, pričom sa pevne pospájali náboženské a svetské zákony. Korán, svätá kniha islamu, v ktorej sú zapísané Mohamedove zjavenia, bol dokončený až o dvadsať rokov. Odvtedy sú jeho príkazy a zákazy, rituálne predpisy a zákony, modlitby a legendy inštrumentárom náboženstva, pre ktoré je charakteristický, vlastne v protiklade so všetkými ostatnými náboženstvami, veľmi reálny vzťah ku každodennému životu. Dodnes to platí pre všetky islamské štáty, z čoho vyplýva ich sila i slabosť.
Mohamedových prvých nástupcov volili z kruhu jeho najbližších priateľov. Nazývali sa kalifovia. Už za vlády druhého kalifa jasného Umara I. začal islam hlásať svetu Mohamedovo posolstvo „ohňom a mečom“: r. 635 vtiahli Umarove vojská do Damasku, r. 640 dobyli Egypt, kde založili Káhiru, r. 647 Tripolis, r. 711 sa vylodili v Španielsku, r. 732 došli do Francúzska. Zároveň sa islamské vojsko dostalo na východe po hranice Indie. Vo všetkých týchto krajinách medzi Atlantickým a Tichým oceánom začali prelínaním sa existujúcich síl s náboženskými impulzmi dobyvateľov vyrastať nové kultúry, ktoré boli stáročia žiarivým svetlom sveta.
Keďže islam paradoxne – veď predsa vždy vedie „svätú vojnu“ – chce len dobývať a zvíťaziť, nie šíriť vieru, vôbec mu nezáleží na ničení. Naplnený hlbokou túžbou človeka, ktorý uprostred svojej púšte sníva o úrodnej oáze, chcel by z vody a tieňa, dvoch prvkov rajského stavu, vytvoriť krajší svet. Tak vznikla celkom na západe v Granade Alhambra s množstvom bazénov a v ľudnatej Córdobe tisícstĺpová mešita, celkom na východe v Bagdade za vlády Hárúna al-Rašída svetoznáma univerzita a neskôr, už v Indii mramorové hrobky Tadž Mahal v Agre či Safdar Jun v Dillí. Západ, ešte napoly barbarský, sa pri stretnutí s týmito svetmi aj sám obnovuje. Z al-gebry a al-chymie prevzatej od islamu vyrástol v európe nový svet prírodných vied a techniky. A islam dnes? Počet jeho prívržencov sa zvyšuje. Najmä v afrických štátoch sa čoraz viac ľudí hlási k islamu.

Zdroje:

Ľudia, ktorí zmenili svet -