Náčrt vývoja mocenského zápasu oboch navzájom si konkurujúcich skupín klérofašistického štátu môže na kontinuite a diskontinuite posalzburského obdobia ilustrovať, pochopitľne, len určité odtiene či rozdielnosti v taktike alebo stratégií oboch smerov pri zavádzaní nových fašistických opatrení. Na podstate ich cesty – azda niekedy svojskej – to však nič nemení. Pokusy o upltnenie tohto prístupu však iste umožňujú detailnejšie ozrejmiť isté stránky politického režimu – jednotlivé fašistické črty, formy ich prehlbovania, špecifiká autoritatívnosti a totality, postup voči odporcom – komunistom a ostatným antifašistom, riešenie tzv. židovskej otázky atď. .

V daných súvislostiach možno naznačiť len najzákladnejšie línie vývoja režimu a ich vplyv na formy nacistického ovládania. Posalzburské obdobie charakterizuje spôsob reakcie oboch skupín na nacistické projekty prestavby Európy v zmysle veľkopriestorového usporiadania pod hegemóniou hitlerovského Nemecka.

Zatiaľ čo Tisov konzervatívny smer z taktických i preztížnych dôvodov nemienil rezultát Salzburgu navonok manifestovať okamžitými dôkazmy ďalšieho vnútropolitického prispôsobenia sa Nemecku, Tukov program národného socializmu sa veľmi rýchlo stal stredobodom pozornosti nacistickej nemeckej politiky. Tento program Tukovi slúžil ako inštrument jeho plánu na mocenské preskupenie, a preto nevynechal jedinú príležitosť, aby ho prezentoval ako hlavný politický cieľ.

Nacistické Nemecko si v tomto postupe predstavovalo vhodnú formu na čo najintenzívnejšie využitie Slovenska na nacistickú vojnovú výrobu. Záujem nacistov na Tukom sledovanej línii kolaborácie poskytoval Tukovi a Machovi dobré podmienky na zosilnenú ofenzívu.

Vývoj, ktorý sa bezprostredne odzrkadlil aj na politickej scéne, čoraz zreteľnejšie pokračoval podľa zámerov radikálno – fašistického krídla. Charakterizovalo ho využívanie rozsiahlej sociálnej demagógie národnosocialistického programu, ktorý umožňoval podchytiť časť vrstiev, najbezprostrednejšie postihnutých hospodárskou depresiou. Propagandistický záujem o riešenie sociálnych otázok, prísľuby zvýšenia miezd a zlepšenia sociálnej spravodlivosti vôbec sa spájali s útokmi proti tzv. „kapitalistickým plutokratom“. Agitácia tukovského smeru chcela využiť skutočnosť, že slovenský priemysel, ktorého výroba sa ešte celkom nepreorientovala na vojnové hospodárstvo, zápasil s rôznym ťažkosťami a mzdy boli jedny z najnižších v Európe.