Sociálna demagógia sa tak v zápase tukovského smeru s Tisovským stala hlavným prostriedkom ofenzívy, pričom sa v prejavoch i v tlači často používali vhodne vybrané „príklady“ zo sociálnej politiky nemeckého fašizmu.

Svojráznou sociálnou demagógiou prispievali do tukovského tábora aj extrémne elementy radikálnofašistického krídla (Murgaš, Vávra, Mutňanský, Szanický), ktoré chceli ťažiť zneužívaním psychológie triedne neuvedomelých, ale sociálnej argumentácií prístupných sociálnych vrstiev. Táto sociálna demagógia, šírená pod titulom národného socializmu v rôznych variantoch národnosocialistických a „socialistických“ ideí, zostala však bez vážnejšieho vplyvu na revolučne orientované robotníctvo. Bol to výsledok cieľavedomej práce komunistov. Sloganom o odstránení „moci zlata a o posvätení práce“ sa tukovci usilovali utvoriť si u určitej časti robotníctva zázemie.

Ukážkou úrovne a štýlu tejto sociálnej demamgógie je článok L. Mutňanského uverejnený vo viedenských novinách extrémistických fašistov Naše správy z decembra 1940 : „Robotník sa stal rovnocenným členom národa, lebo práve na podklade práce zjednocuje sa národ. Dnes už nejestvuje proletár, šľachtic, ani pán, v liberálisticko-kapitalistickom duchu chápaný. Dnes poznáme len pracujúceho človeka, či už pracuje krompáčom na hradskej, alebo stojí v lekárskej ordinácií, či už s kladivom formuje žhavé železo.“

Vplyv Tisovej konzervatívnej skupiny bol intenzívnou sociálnodemagogickou aktivitou radikílnej skupiny nepochybne do istej miery atakovaný, avšak Tiso vďaka svojmu vplyvu na obsadzovanie vedúcich miest v správe štátu mohol neutralizovať jej nápor najmä v personálnej politike, kde vehementne presadzoval svoju koncepcium ktorú mu Ribbentrop napokon v Salzburgu potvrdil. Nemožno si však nevšimnúť, že úmerne tomu, ako radikálna skupina nadobúdala čoraz silnejšie pozície, časť vysokej štátnej byrokracie prejavovala ochotu prispôsobovať sa heslu národného socializmu, najmä keď Tuka praktizoval politiku odmeňovania nezriedka vo forme prideľovania atraktívnych miest v správnych a dozorných radách podnikov.

V mocenskej konfrontácií s radikálno-fašistickým smerom klérus zaujal postoj v prospech Tisu. Nacistické vládnúce kruhy formálne kritizovali slovenský klérus, že je len nástrojom Vatikánu, a sám Ribbentrop upozorňoval, že sleduje „politický katolicizmus“ na Slovensku najmä z aspektu vzťahov k Vatikánu. V septembri 1940 vyhlásil, že „Nemecko nestrpí, aby sa v tejto ťažkej situácií Slovensko stalo takým nástrojom“. Tento postoj nacistov k politickému katolicizmu vyplýval, prirodzene, zo zreteľov na jestvujúce vnútropolitické pozadie. Dostatočne si uvedomavali, že rezervovanosť voči nemeckému národnému socializmu vychádza zo záujmov o ubránenie si vlastného operačného politicikého priestoru.

Za tejto situácie Tuka videl východisko predovšetkým v reorganizácií politického systému, v jeho prispôsobení nemeckého fašizmu, aj keď nie v jeho úplnom akceptovaní.