Tukov program fašizácie zahŕňal tieto elementy : osilnenie exekutívy „ako najdôležitešej zložky štátnej moci“ zrušením obmedzení, ktoré ju zaväzovali ; obmedzenie základných osobných práv jednotlivca spojené s demagogickým vyzdvyhnutím občianských povinností ; oslabenie buržuáznej zákonnosti a právneho poriadku zdôrazňovaním zásady, že štátne orgány majú vyjadrovať vôľu a záujmy „národnej pospolitosti“, aj keď nie sú vyjadrené v zákonoch.

Keď sa Tukovi nepodarilo uskutočniť pôvodný zámer revidovania ústavy vzhľadom na relatívnu kompaktnosť konzervatívneho smeru v štátnom aparáte, HSĽS a sneme, rozhodol sa zintenzívniť zápas reorganizáciou vlády – výmenou ministrov, ktorí mu v jeho zámeroch nekonvenovali. Nevyhnutnosť výmeny ministrov Tuka odôvodňoval potrebou dovŕšenia „slovenskej revolúcie“, ktorá si vyžaduje aj „mužov revolučného charakteru“. V skutočnosti reorganizácia vlády mala byť prostriedkom na fašistické usmernenie zhora a urýchlenie ďalších fašistických premien.

Novými ministrami podľa jeho návrhu, vopred konzultovaného s nemeckým vyslancom M. Killingerom, mali byť Z. Fink, J. Farkaš, M. Černák a K. Murgaš. Pre prípad Tisovho odporu a jeho demisie rátal Tuka aj s prevzatím funkcie prezidenta. O reorganizáciu vlády požiadal Tisu 26.10.1940. V tejto súvislosti sa vyjadril, že po Salzburgu predvídané personálne zmemy sú doteraz „celkom nedostačujúce“ a štyri pätiny poslancov snemu označil za „morálne menejhodnotných“.

Tisova mocenská skupina nebola však ochotná ustúpiť a sám Tiso mal údajne vyhlásiť : „Dajte mi pokoj, ja som ochotný vymeniť dvoch ministrov, Fritza a Stanu, ale za členov vlády budem menovať takých, akých sám chcem a na ktorých sa budem môcť spoľahnúť.“

Tuka sa na druhej strane vyhrážal, že v takom prípade by odmietol kontrasignáciu vymenovania. Tiso si v tomto konflikte s Tukom zabespečil podporu M. Sokola, znalca ústavného práva, a pomocou jeho argumentácie o výhradnej právomoci prezidenta pri vymenúvaní ministrov sa aj v predsedníctve HSĽS presadila interpretácia o prezidentovej kompetencii, a tak sa Tukova ofenzíva prekazila. Tiso zasa proti Tukovi používal hrozbu, že skôr, než by prijal Tukom navrhovanú zmenu vlády, radšej by „poprosil Hitlera o zrušenie samostatnosti Slovenska“. Na schôdzi vlády sa kritizovaní ministri chceli formálne vzdať svojich miest, ale Tiso ich denisiu vetoval. Tukovi sa teda jeho akcia nepodarila a musel uznať predbežne silnejšiu pozíciu Tisu.

Tým sa však kríza režimu a mocenský zápas oddialili len na určitý čas. Predzvesťou vystupňovania mocenských rozporov sa stala aféra šéfa propagandy Murgaša v novembri 1940, ktorá súvosela s pokusom tukovcom o opätovné aktivovanie Sidora vo vnútornej politike – samozrejme ako spojenca Tuku.

Murgaš, spoliehajúci sa na svoje dávne priateľstvo so Sidorom, od zapojenia Sidora do vnútornej politiky očakával, že bude mať lepšie šance ako s tandemom Tuka – Mach. V prípade Sidorovho súhlasu rátal s tým, že Sidor by po návrate zaujal miesto predsedu vlády za predpokladu odstránenia Tisu a jeho nahradenie Tukom.

Tiso sa o Murgašovej akcii dozvedel a v konfrontácií 22.10.1940 ho jednoznačne usvedčil.