Získal tým nepochybne politické víťaztvo, pretože jednak mohol voči nemeckej strane na adresu Murgaša argumentovať, že sa snažil aktivizovať Sidora a jednak zdiskreditovať jedného z trojice reprezentantov „národného socializmu“ radikálnej skupiny, a tak naštrbiť ich prestíž ako celku.

Odchod Murgaša z Úradu propagandy za tejto situácie bol už len otázkou času. Tento moment, priaznivý pre konzervatívnu skupinu, sa Tiso usiloval využiť na ďalšie zmeny v personálnej politike, a najmä na vymenovanie G. Medrického, ktorý bol u Tuku v nemilosti, za generálneho tajomníka HSĽS.

Mocenská konfrontácia oboch táborov sa však tým ešte neskončila. Do jej priebehu sa usiloval vehementne zasahovať aj F. Karmasin. Usiloval sa vystupňovať rozpory vo vládnom tábore do otvoreného konfliktu, lebo podľa jeho názoru „práve teraz, keď sa svetový záujem sústreďuje na Balkán, je to najpriaznivejší a najnápadnejší okamih“ na protiúder tukovcov.

Karmasin všemožne podporoval rozhodnutie Macha a Tuku postaviť sa proti Tisovi, ktorému sa presedením záujmových organizácií predsa len darilo tlačiť radikálov do určitej defenzívy. Za tým účelom sa po vymenovaní záujmových združení 28.12.1940 vybral spolu s Machom za Tukom do Semmeringu v Alpách. Aký konkrétny postup zvolili Tuka a jeho spojenci začiatkom roku 1941 proti Tisovi a do akej miery sa realizovali aj skutočné prípravy puču HG v spolupráci s náčelníkom štábu HG O. Kubalom, možno podľa doterajšieho stavu prameňov a literatúry ťažko identifikovať. Skutočnosť, že Tuka, Mach a radikálnofašistické krídlo HG pripravovali vystúpenie jednotiek HG v Bratislave, potvrdzuje však aj I. Daxner. Podľa jeho zistení mal O. Kubala v dorozumení s nacistami a vedúcimi radikálmi z HSĽS pripravený plán na odzbrojenie HG v Bratislave a obsadenie dôležitých verejných budov, aby si takto vynútili dôslednejší národnosocialistický režim“. Cieľom takéhoto prevratu mala byť nepochybne zmena politickej orientácie a zrejme aj odstúpenie J. Tisu a jeho vlády. Prípravy s najväčšou pravdepodobnosťou nepokročili však do ďalšieho štádia a „zamrzli“ už po prvých poradách činiteľov HG, na ktorých sa zúčastňovali aj nemeckí poradcovia Endrös a Nageler, pretože jeden z gardistov, bratislavský továrnik Lichardus, informoval o týchto prípravách Tisu. Skupina radikálov sa v mocenskej konfrontácií s Tisovou skupinou zrejme spoliehala na pomoc nacistov, analogicky, ako to bolo v Rumunsku, kde sa Železnej garde pri uskutočňovaní prevratu dostalo podpory od zložiek SS. V tejto domienke ich utvrdzoval aj pre nich vcelku priaznivý postoj nemeckého vyslanca Killingera. Ten však nekonal s vedomím Zahraničného úradu v Berlíne, ktorému otvorený zásah pomocou zbraní v danej medzinárodnej situácii rozhodne nemohol konvenovať.