Spoločne sa stretávali v spoločnej jedálni iba v nedeľu a cez sviatky. Práve 13.stor. prinieslo zmenu v spôsobe stravovania, kedy sa o kuchyňu staral kuchár, ktorý jedlo aj roznášal do ciel. Tiež sa staral o bránu kláštora. Blízko pri kláštore bola stajňa, kde sa o dobytok staral hlavný pastier, ktorý s ním mohol aj obchodovať. Ako ťažný dobytok slúžil kartuziánom kôň. V oblasti zaodievania sa nelíšili veľmi od ostatných mníšskych rádov. V zmysle „nosím to čo skutočne potrebujem“ sa obliekali do jednoduchých, nefarbených ale teplých habitov, ktoré im za pomoci kapucne zahaľovali celé telo. Okrem morálnej stránky veci spĺňal tento skromný overal aj tepelnú funkciu v nepriaznivých podmienkach. Príležitostne, vo veľmi drsnej zime, mali mnísi povolenú aj baraniu kožušinu. Ostatné kožušiny boli zakázané, rovnako ako napr. aj periny. Zaujímavosťou bol obuvník, ktorý mal na starosti všetku obuv v kláštore, ostatné šatstvo si mnísi prali sami. Na duševnú čistotu sa dbalo viac ako na telesnú, čo je všeobecne typické pre stredovekú hygienu. U kresťanského spoločenstva v období stredoveku sa táto skutočnosť tiež spája s prílišnou antickou starostlivosťou o hygienu (v ponímaní kultu tela), ktorá bola považovaná za hriešnu. Kartuziáni považovali čistotu za symbol dokonalého panenstva či nedotknuteľnosti. Od roku 1620 sa praktizovalo holenie a strihanie každý mesiac. Taktiež každú sobotu umýval prior nohy všetkým mníchom. Ku koncu stredoveku sa začalo s vykurovaním ciel pomocou kachľových pecí (na Skale útočišťa bolo odkrytých celkovo 14 pecí), pričom kachlice boli pravdepodobne vyrábané v niektorom z miest, napr. v Levoči. Vnútri kláštora platila pravidelnosť – delenie dňa na kanonické hodinky : matutina (pred východom slnka), prima (ráno), tertia (dopoludnia), sexta (poludnie), nona (odpoludnia), nešpory (západ slnka), kompletorium (neskorý večer) 8. Spánok bol rozdelený na večerný (od 19:00 do 23:00 hod) a nočný (od 2:00 do 6:00 hod). O polnoci sa stretávali v kostole kde sa modlili. Kartuziáni boli silne viazaní na kláštor a jeho priestory. Akákoľvek rečová komunikácia bola nemožná, nanajvýš mohli používať gestá, v tých najnutnejších prípadoch. Kartuziánom tak zostala prezývka „nemí (mlčanliví) mnísi. Každú nedeľu mali povolenú vychádzku do okruhu 1, 5 km. Nekomunikovali s okolím a takisto okolie nepripúšťali k sebe. S výnimkou členov, ktorí zabezpečovali obchod (kuchár, pastier) a museli komunikovať s nákupcami či predajcami.