Každá kláštorná komunita má svoje špecifiká, ktoré sú však vo svetskej spoločnosti zovšeobecňované do absurdných tvrdení a omylov, ak vôbec sú predmetom diskusií. Spoločnosť osôb obývajúca kláštor je okruhom ľudí, ktorí sa rozhodli zasvätiť sa naplno Bohu, pričom obývajú prostredie dané priamo od neho. Kláštor je refúgium, je skalou a miestom pokoja, a vo svojej hĺbke rušným miestom sebareflexie v samote. Práve samota a mlčanlivosť boli spoločníkmi každého kartuziána. Uvádzam prepis reflexie z púte na Kláštorisku roku Pána 2001, na sviatok sv. Bruna, pre lepšie pochopenie pravej podstaty samoty :

Samota je viac ako len to, že naokolo nie sú ľudia. Je plnosťou sama v sebe. Kto prichádza k iným ľuďom, odchádza od seba. Ten, kto je však sám, prichádza k sebe. Zahĺbení do rozhovorov, riešenia problémov, zaujatí prácou, pohltení starosťami všedného dňa – zabúdame často na seba, niekedy až tak, že sa nespoznávame! Vtedy zvykneme hovoriť niečo, čo vôbec nevychádza z nášho vnútra, robiť to, čo sa nám neskoro zdá úplne cudzie! Až keď „vstúpime“ do samoty, znovu nachádzame samých seba. Stretávame sa so sebou, môžeme pravdivo posúdiť naše konanie, oľutovať, čo nebolo dobré a znovu vykročiť správnym smerom. Samota neznamená, že človek má byť len navonok sám, ale má byť i vnútorne sám u seba. Osobnosť sa rodí v samote. Neznamená to však, že človek má pred ľuďmi utekať, alebo že sa nesmie radovať z ich prítomnosti – to nie! Samota, to nie je opustenosť, prípadne ostych pred ľuďmi. K samote patrí spolupatričnosť. Skutočne spolupatričný môže byť len ten, pre koho je samota domovom. Spolupatričnosť znamená, že človek sa na jednej strane druhému a na druhej, zasa od neho prijíma, ide tu o živé prúdenie.
To čo človek môže rozdávať – tá úcta, láska, vľúdnosť, dobré slovo – onen prameň vyviera z hĺbky srdca a otvára sa len a len v samote.
Pravá spolupatričnosť tiež znamená pri všednej blízkosti dávania zostáva istá hranica, aby každý pevne stál v sebe a v úcte k druhému. V opačnom prípade sa spolupatričnosť stráca a vytvára sa stádo. Sú ľudia, ktorí si svoje šťastie nedokážu nechať len sami pre seba, ale ho musia zaniesť i druhým, ľudia, ktorí sa musia s každou bolesťou podeliť s druhými. To sa zaiste smie, ba niekedy je to veľmi potrebné. Šťastie sa tak znásobí a bolesť už nie je taká ťažká. Človek sa však musí niekedy i sám vysporiadať s bolesťou i radosťou. Sám v samote. Vytrvať v samote je často veľmi ťažké.