Veľkou oporou režimu v každej etape jeho existencie bola rímskokatolícka cirkev, hlavne vysoká cirkevná hierarchia.
Vznik a charakter opozičných síl
Štátny prevrat F. Batistu 10. marca 1952 jednak vyvolal ostrú vnútropolitickú krízu, jednak urýchlil proces politickej diferenciácie v krajine medzi prívržencami a odporcami jeho režimu. Tradičné buržoázne politické strany pred diktatúrou tým, že nevytýčili jasný a zrozumiteľný program boja, prakticky kapitulovali a väčšina z vodcov týchto strán obmedzila svoju opozičnú činnosť na neúčinnú publicistickú kritiku nového režimu. Niektorí z nich dokonca celkom nezakryte propagovali myšlienku „zmieriť sa“ s danou situáciou. Príznačné v tomto zmysle je prehlásenie Autentickej strany, ktorá sa rozhodla zúčastniť sa volieb, pripravených diktatúrou na 1. novembra 1954. Ani jej výzva k negatívnemu hlasovaniu v týchto voľbách nič nemohla zmeniť na fakte, že tým v skutočnosti legalizuje existenciu diktatúry. Ani Ortodoxná strana nedokázala zabrániť hlbokému vnútornému rozkladu. Neúspech tzv. Montrealskej konferencie kubánskych politických predstaviteľov v emigrácií bol iba presným odrazom skutočného stavu. Účastníci tohto zasadania neboli pre existujúce rozpory a rozdielnosť názorov schopní sa zjednotiť. Pasivita, nerozhodnosť a demoralizácia vodcov tradičných politických strán vyvolali u mladých revolučných kádrov hlboký morálny otras, ktorý sa prejavil navonok v odstredivých tendenciách a neskôr vyústil do úplného rozchodu so starými meštiackymi stranami. Iba komunisti dokázali zabrániť vnútornému rozkladu. Po prechode do ťažkých podmienok ilegality udržali svoje rady bojaschopné. Okrem formálnej opozičnej činnosti politických strán vznikli okamžite po štátnom prevrate rôzne opozičné organizácie hlave mládeže, ktoré si kládli za cieľ aktívne bojovať proti Batistovmu režimu. Skôr ako však došlo ku konštituovaniu a k aktívnemu vystúpeniu Hnutia 100. výročia a Študentského direktória prešla politická opozícia študentstva zložitým vývojom.

Hnutie 26. júla
V priebehu rokov 1952 až 1956 sa do čela opozície dostalo Hnutie vedené dr. Fidelom Castrom. Už v septembri 1952 založil na Havanskej univerzite prísne konšpiratívnu organizáciu, ktorá si kládla za cieľ 26. júla 1953, v deň 100. výročia narodenia José Martího ozbrojeným povstaním zaútočiť na diktatúru. Taktiež táto organizácia bola ovplyvnená revolučne demokratickými ideami Martího a myšlienkami národno oslobodzovacej revolúcie minulého storočia. Hnutie 26. júla preberá ideové dedičstvo José Martího a tvorivo ho aplikuje na nové sociálno ekonomické a politické pomery panujúce na Kube v r. 1952.