Štátny prevrat F. Batistu
V noci z 9. na 10. marca 1952 vykonal generál Batista, podporovaný skupinou reakčných vojenských dôstojníkov štátny prevrat, ktorým bola zvrhnutá legálne zvolená vláda prezidenta Pría Socaarrása. Príovu vládu možno charakterizovať ako buržoázne demokratickou, konajúcu krajne pravicovú, protiľudovú a protidemokratickú politiku. Trpela rovnakými nedostatkami, na ktoré zanikali aj predchádzajúce režimy. K moci sa dostala demagogickými heslami a udržovala sa pri nej násilím a svojvôľou. Prevádzala machinácie so štátnymi prostriedkami, prehliadala rozbujnené úplatkárstvo a podriaďovala národné záujmy cudzím imperialistom. Svojou protiľudovou sociálnou politikou, rozbíjaním jednoty odborov, vraždami politických vodcov proletariátu sa zbavila podpory ľudu a masy nemali záujem na jej ďalšej existencii. Ani USA nemali už záujem na tom, aby aj naďalej vládla, pretože nebola dosť energická a tiež schopná presadzovať ich záujmy. Nedokázala napríklad presadiť vyslanie kubánskych jednotiek do Kórey. Svojou politikou sa zbavila podpory oboch rozhodujúcich síl, ktoré by boli schopné ju udržať pri moci – sily a vplyvu USA, alebo sily a podpory revolučných más. Ani jedna z týchto reálnych politických síl nebola ochotná sa postaviť na obranu Príovej vlády, a tak bol Batistov prevrat uľahčený.
Diktátor svojim prevratom porušil články ústavy z r. 1940, ktorá bola jednou z najpokrokovejších vo svojej dobe a jej schválenie v r. 1940 bolo dodatočným dovŕšením revolučného boja robotníkov z tridsiatych rokov. Obsahovala články o pozemkovej reforme, odstránení rasovej diskriminácie, o práve občanov na prácu apod. Existencia a platnosť tejto ústavy znepokojovala vládnucu triedu od okamžiku jej prijatia a od samého počiatku bola nimi neustále porušovaná. Štátnym prevratom z r. 1952 sa platnosť tejto ústavy definitívne zrušila a krajina sa dostala do starých politických koľají – polokoloniálneho postavenia, nezamestnanosti, rasovej diskriminácie atď. Diktatúra vzhľadom k slabej sociálnej základni, o ktorú sa mohla oprieť vo svojej vnútornej a zahraničnej politike, hľadala oporu v neúmernom zosilovaní štátneho aparátu, vojska, polície a represívnych orgánov každého druhu. Zvlášť sa však spoliehala na pomoc zvonka – na podporu USA. Sociálnu základňu diktatúry tvorili vládnuce majetné triedy – cukrovarnícki magnáti, veľkoobchodníci, sprostredkovatelia a skupina vysokých vojenských a policajných dôstojníkov.