Olympijské hry

Atény 1896 – Sydney 2000

Na novom aténskom štadióne vybudovanom v antickom duchu, pred vyše 60000 divákmi otvoril grécky kráľ Juraj 1. dňa 6.aprila 1896 hry 1. olympiády novoveku, ktoré trvali presne 10 dní. Tieto hry mali pôvodne pripadnúť Parížu na rok 1900. Mimochodom, v hre bola i Budapešť. Napokon sa olympijsky kongres v Paríži roku 1894 rozhodol pre hlavné mesto Grécka. Slávnostné otvorenie pripadlo na deň 75. výročia vzniku gréckeho hnutia za nezávislosť, čo znásobilo aj celonárodné nadšenie novovekými OH-mi. V deviatich športových odvetviach štartovali muži z 13 krajín vrátane Grécka. Až 230 z celkového počtu 280 účastníkov bolo gréckeho pôvodu. Z cudzincov mnohí pricestovali z vlastnej iniciatívy. John Pius Roland reprezentujúci Anglicko v tenise sa v Aténach pripravoval už 4 týždne pred hrami. Vo dvojhre zvíťazil ako aj vo štvorhre, kde mu k tomu pomohol Nemec Fritz Traun, s ktorým sa Roland zoznámil náhodne. Na programe 1.OH bol šerm, vzpieranie, atletika, cyklistika, zápasenie, streľba, tenis, plávanie a športová gymnastika.1. víťazom novodobých OH vôbec bol Američan James Brendan Connolly,ktorý zvíťazil v trojskoku výkonom 13,71m.
Druhé OH novoveku sa konali v Paríži,rodisku Piera De Coubertina,v rámci svetovej výstavby a do veľkej miery ich zatienila obrovská ponuka iných lákavých akcií.Organizatori totiž pokladali športové podujatie iba za doplnok a podľa toho sa i spravali.Znie takmer neuveriteľne,že sa hry konali vyše 5 mesiacov. Podľa oficiálnej literatúry trvali od 20.5. do 28.10.1900.Teda počas celej svetovej výstavy.Pretekari sa sťažovali na zlý stav mnohých športovísk, dokonca skokani si museli sami upraviť doskočisko. Ani tu podobne ako v Aténach sa neudeľovali medaily ako ich poznáme dnes. Odovzdávali sa plakety, dary, dokonca i peniaze.
Ani o 4 roky Saint Louis sa vzťah k OH priliš nezmenil. Opäť sa stali súčasťou svetovej vystavy.Tieto OH sa tiež ťahali veľmi dlhý čas.Boli v porovnaní s Parížom o mesiac kratšie, ale dnes je takáto doba pre hry nepredstaviteľná. Vysoké ceny za dopravu cez oceán mali negatívny vplyv na európsku účasť.

Zo 680športovcov 130 pochádzalo z iných krajín ako USA a Kanada.
Náprava olympijskej myšlienky sa stala reálnou v Londýne roku 1908.Štvrta olympiáda otvorila novú éru v dejinách športu.Už nebola len okrajovou záležitosťou svetovej výstavy,ale bola významnou samostatnou udalosťou.Dejiskom mal byť pôvodne Rím.V talianskej metropole sa však nepodarilo vytvoriť podmienky hodné tejto udalosti.Na slávnostnom otvorení nastupovali výpravy krajín po prvý raz v jednotnom oblečení za svojimi štatnimi vlajkami. Tieto hry trvali od 27.apríla do 31.októbra. Prvé medaily sa odovzdávali ešte pred slávnostným otvorením 13.júla. Bolo to zapríčinené tým že, loptové hry ako rackets (indiánska hra podobná tenisu) a jeu de la paume (francúzska hra podobná tenisu) sa konali už na jar.Podujatie poznačili roztržky medzi americkou a britskou delegáciou. Vedenie zámorských účastníkov obviňovalo domácich rozhodcov z neobjektívnosti. To viedlo MOV k rozhodnutiu vyberať v budúcnosti rozhodcov rozličných národností.
Švédski hostitelia sa v Štokholme v roku 1912 postarali o hladký priebeh Hier piatej olympiády novoveku, na ktorých sa po prvý raz zúčastnili športovci zo všetkých svetadielov. OH sa stali naozaj celosvetovou udalosťou. Celkovej harmonickej atmosfére boli tŕňom v oku protesty Rakúšanov a Rusov. Rakúšania protestovali proti samostatnej účasti Čechov. Rusi mali ten istý problém s Fínmi. Napokon sa to vyriešilo pochodovaním Čechov a Fínov pod rakúskou respektíve ruskou vlajkou s malým označením krajiny na tabuľke a museli sa vzdať vlastnej vlajky. Iba pri dekorovaní víťazov mala byť k oficiálnej vlajke pripojená vlajočka v národných farbách. Kuriozitou bolo že Američana Jima Thorpa na OH diskvalifikovali za profesionalizmus. Rok po hrách totiž vyšlo najavo, že tento športovec kedysi prijal 60 dolárov za účasť v bejzbalovom zápase. Musel teda odovzdať 2 zlaté medaily ktoré získal v oboch viacbojárskych disciplínách.
Z dôvodu 1. svetovej vojny mali organizátori na prípravu 7. OH len 1 rok. Siedmych preto, lebo sa rátali aj tie, ktoré sa z pochopiteľných príčin nekonali. Na rozdiel od hier minulých sa tu nekonali žiadne oficiálne ceremónie. Boli to hry na ktorých sa prvý raz predniesol niektorý z významných športovcov olympijsky sľub. Tým šťastlivcom a prvým v histórii sa stal domáci Belgičan Victor Boin. Päť mesiacov viseli po celých Antverpách olympijské zástavy s piatimi prepletenými kruhmi na bielom pozadí ako symbol priateľstva športovcov piatich kontinentov. V Belgicku po prvý raz platila táto zástava ako oficiálny symbol OH.
Po 24 rokoch sa OH opäť presťahovali do Paríža. Usporiadatelia vynaložili obrovské úsilie, aby zmazali zlú spomienku na hry z roku 1900. Na týchto hrách boli Nemci vylúčení zo športových súťaží. Mimochodom ten istý trest ich stihol i v Antverpách. Hviezdou týchto hier sa stal fínsky bežec Paavo Nurmi, ktorý získal 5 zlatých medailí. Začiatok amsterdamskej olympiády v roku 1928 poznačili zmätky, ktoré si vytvorili organizátori sami.

Udelili totiž exkluzívne právo na fotografovanie jednej agentúre. V praxi sa však takýto monopol nemohol uplatniť, lebo na štadión si prinieslo fotoaparáty aj veľa súkromných osôb, ktoré ich odmietali pri vchode odovzdať.Prehliadky zavinili dlhé čakanie a nespokojnosť návštevníkov. Všetko sa vyriešilo, keď niekomu zišlo na um zmluvu so spomínanou agentúrou zrušiť. Svoj návrat na olympijskú scénu oslávilo Nemecko impozantne. S deviatimi zlatými medailami obhájili 2. miesto v poradí krajín.
Na jubilejné 10. OH pricestovalo do Los Angeles kvôli svetovej hospodárskej kríze len asi 1200 športovcov zo 40 krajín. Tí čo prišli boli ubytovaní v olympijskej dedine, ktorá bola vybudovaná len pre tieto účely. Paradoxom je, že ženské účastníčky sa museli uspokojiť s hotelovými izbami. Ešte pred začiatkom hier vypukol obrovský škandál. Už spomínaný svetoznámy bežec Paavo Nurmi bol obvinený z prehrešku voči zásadám amatérskeho športu. Nurmiho ,,previnenie“ spočívalo v tom, že pri rozličných súťažiach prijímal štartovné, z ktorého si hradil cestovné na preteky. Toto rozhodnutie MOV zabránilo 35-ročnému atlétovi získať vytúžené maratónske zlato na záver jeho veľkolepej športovej kariéry, počas ktorej získal na olympiádach 9 zlatých a 3 strieborné medaily. Vo Fínsku mu športovú činnosť nikdy nezakázali. Ešte niekoľko rokov bol aktívnym atlétom. Pre svet však bol rehabilitovaný až na helsinskej olympiáde v roku 1952. O tom však neskôr.
Rozhodnutie, že letné hry roku 1936 sa budú konať v Nemecku, padlo roku 1931. Napriek tomu, že potom v Nemecku uchopili moc do svojich rúk národní socialisti, MOV hry Nemcom neodobral. Nemeckí členovia MOV a nemecká vláda neustále zaručovala,že na hrách sa budú dodržiavať olympijské pravidlá. Predseda olympijského výberu USA Avery Brundage odmietol hneď na začiatku výzvy židovských emigrantov na bojkot týchto hier. Aby sa maximálne otupilo ostrie kriticky rasových zákonov, nominoval ríšsky sekretár pre šport s veľkým predstihom a bez kvalifikácie do nemeckej nominácie i dvoch ,,Položidov“. Vláda dozerala na optimálnu prípravu nemeckých športovcov, aby sa ich početnými víťazstvami dokázala nadvláda ,,árijskej rasy“ aj v športe. Nakoniec sa to Nemcom so ziskom 33-och zlatých medailí podarilo. Americké mužstvo získalo zlato v basketbale a začalo tým sériu olympijských víťazstiev, ktorú prerušil už v roku 1972 ZSSR.
2. svetová vojna zapríčinila to , že sa nekonali OH v rokoch 1940 ani 1944. MOV sa už po druhý raz po roku 1908 rozhodol prideliť usporiadanie plánované už na rok 1944-Londýnu.

Napriek určitým kritickým hlasom schválil MOV štafetu s olympijským ohňom ako prvú súčasť ceremoniálu hier. Hry sa konali bez Nemecka a Japonska,ktoré boli ako agresori v 2. svetovej vojne vylúčení z olympijských súťaží. Tak ako predtým, chýbali aj športovci zo ZSSR. Hviezdou hier sa stala Fanny Blankersová-Koenová z Holandska, ktorá získala 4 zlaté medaily v bežeckých disciplínách. Do histórie športu vošla ako lietajúca mamička, lebo bola matkou dvoch detí.
Hry 15.olympiády v Helsinkách v roku 1952 boli hrami, kde sa prvý raz predstavil Sovietsky zväz. Naposledy boli ruskí športovci súčasťou OH v roku 1912 ako športovci z cárskej ríše. MOV totiž prijal ZSSR za svojho člena až v máji 1952. Premiéru tu mali Južná Kórea, ktorá v roku 1948 vystupovala v mene Kórey ako celku. A do tretice slávili premiéru Nemci. Keď východonemeckí športovci z dôvodu rozporov medzi športovými orgánmi východného sektoru ostali doma. V atletike žal úspechy famózny vtedy takmer 30 ročný Emil Zátopek, prezývaný ,,česká lokomotíva“. Zvíťazil v behoch na 5000, 10000 metrov i v maratóne. Nik pred ním a zatiaľ ani po ňom na jedných OH všetky tieto tri obzvlášť náročné disciplíny nevyhral. Na tejto olympiáde konečne rehabilitovali vtedy už žijúcu fínsku legendu Paava Nurmiho tak, že ho zobrazili na oficiálnom olympijskom plagáte.
Prvé letné olympijské hry uskutočnené na južnej pologuli v austrálskom Melbourne boli zvláštne tým, že sa konali v čase keď je u nás neskorá jeseň, vlastne takmer zima. Z dôvodu vysokých cestovných nákladov bola v Melbourne menšia účasť pretekárov ako napr. v Berlíne.
O 4 roky neskôr sa konali OH v Ríme, v druhom hlavnom meste antického sveta. Podľa predstavy Pierra de Coubertin sa tu mali konať hry už v roku 1908. Z už spomínaných príčin sa tak nestalo. Športovci si tu o 52 rokov neskôr pochvaľovali hlavne symbiózu moderných športovísk s časom historických stavieb.Kuriozitou bolo, že všetci športovci s výnimkou sovietskej výpravy prijali požehnanie od pápeža Jána XXII. na Svätopeterskom námestí. Televízne stanice v celej Európe preberali program z Ríma. Milióny divákov sledovali napínavé súboje medzi športovými veľmocami USA a ZSSR. ZSSR napokon ,,na zlaté medaily vyhral 42:34“.
LOH sa prvýkrát konali na ázijskej pôde v roku 1964. Česť organizovať najväčší športový sviatok dostalo Tokio. V roku 1940 prišlo Tokio o usporiadanie ,,vďaka“ 2. svet. vojne, do ktorej sa však aj ono dosť podstatne agresívne zapojilo. Tentoraz sa organizátori posnažili a stanovili si veľkolepé ciele. V Tokiu vzniklo mnoho stavieb len vďaka týmto OH.

Prvý rekord hier priniesol už úvodný pochod národov. Pred zrakom cisárskej rodiny na štadióne Mejdži defilovali športovci a funkcionári z 93 štátov, čo bolo najviac v histórii. Hry sa samozrejme nezaobišli bez typického japonského športu suma. Japonci potvrdili svoju absolútnu nadvládu, ale v disciplíne bez rozdielu hmotnosti sa museli skloniť pred umením Holanďana Antoniusa Geesinka.
Na OH v Mexiku 1968 sa zrodilo 34 svetových a 38 olympijských rekordov. Bolo to zapríčinené veľkou nadmorskou výškou a s tým súvisiacim riedkym vzduchom. Kráľovnou hier sa stala česko-slovenská gymnastka Věra Časlavská, ktorá získala 4 zlaté a 2 strieborné medaily. Na týchto hrách vznikalo pomerne veľa konfliktov. Mexickí študenti protestovali proti tomu, koľko finančných prostriedkov sa na hry využilo. Študentské demonštrácie boli kruto potlačené. Ďalší konflikt zapríčinilo ohlásenie účasti JAR. Okamžite na to 40 afrických štátov pohrozilo bojkotovaním mexických OH. Keďže sa MOV chcel vyhnúť ťažkostiam, JAR bola z hier vylúčená. K politickým demonštráciám došlo i pri akte vyhlasovania víťazov na 200 metrov. Dvaja americkí čierni atléti Tommie Smith a John Carlos počas americkej hymny vztýčili päste v čiernych rukaviciach, čo bol symbol radikálneho hnutia Black Power bojujúceho za rovnoprávnosť černochov v USA. Vedenie americkej výpravy oboch športovcov vyradilo z reprezentácie a poslalo ich domov.
Od hier jubilejnej 20. olympiády v Mníchove v roku 1972 sa čakalo, že vojdú do histórie ako ,,veselé hry“. Teroristický útok palestínskych fundamentalistov na izraelskú výpravu však tento sen zmaril a takmer pochoval i samotnú ideu olympizmu. Zavraždených bolo až 11 izraelských športovcov. Mnohí boli za prerušenie hier. MOV však rozhodol, že sa v hrách bude pokračovať. Také bolo i želanie štátu Izrael a členov izraelskej výpravy, ktorí sa nenechali vydierať. Veľa športovcov z Mníchova odcestovalo, pretože sa necítili bezpečne. Mimoriadnu pozornosť na seba upriamil americký plavec Mark Spitz. Získal 7 zlatých medailí a stal sa tak najúspešnejším športovcom všetkých čias.
Montrealská olympiáda o 4 roky neskôr sa niesla v duchu perfektnej organizácie a prísnych bezpečnostných opatrení. Usporiadanie OH znova nepriaznivo ovplyvnila politika. Zo 116 prihlásených krajín 24 odmietlo účasť pre bojkot. 22 afrických štátov bojkotovalo OH, pretože sa ich zúčastnil Nový Zéland, ktorého rugbyové mužstvo predtým podniklo turné po Juhoafrickej Republike.
Politika uštedrila ranu olympizmu na moskovskej olympiáde v roku 1980.

OH bojkotovali mnohé západné štáty, ktoré týmto chceli protestovať proti sovietskej intervencii v Afganistane trvajúcej od decembra 1979. Účasť odmietlo celkovo 30 krajín a ďalších 33 vôbec neodpovedalo na pozvanie do Moskvy. Z politického hľadiska bojkot nič nepriniesol, pretože Afganistan bol obsadený až do konca 80-tych rokov. Poškodení boli jedine aktívni športovci, ktorí sa na OH intenzívne pripravovali. Západný svet neraz označoval tieto hry ako druhotriedne a opakovane spochybňoval výsledky i hodnotu medailí. O nespornej športovej kvalite však svedčí 36 svetových, 39 európskych a 79 olympijských rekordov. Na týchto OH zažili ruskí športovci dovtedy nevídanú žatvu medailí. Dovedna ich bolo 195. Bolo to zapríčinené hlavne tým, že na hrách sa nezúčastnili USA.
V Los Angeles sa konali olympijské hry po druhýkrát-4 roky po tej moskovskej. Boli to prvé hry financované zo súkromných zdrojov. ZSSR a jeho spojenci s výnimkou Rumunska a Juhoslávie hry bojkotovali. Bojkotujúca strana sa vyhovárala na nedostatočne bezpečnostné opatrenia. Každý však vedel, že ide o odplatu za Moskvu 1980. Hviezdou hier bol domáci atlét Carl Lewis. Zopakoval 4-násobný olympijsky úspech Jesseho Owensa spred 48 rokov v Berlíne. Počtom medailí ho však predstihla rumunská gymnastka Ecaterina Szabóová. Získala 4 zlaté a 1 striebornú medailu.
Po 12 rokoch sa na OH opäť zúčastnili všetky športovo vyspelé krajiny okrem Kuby a Etiópie. Stalo sa tak v kórejskom Soule. Vynikajúce športové výsledky (medzi inými 27 svetových rekordov) takmer zatlačil do úzadia najväčší dopingový škandál v olympijskej a svetovej histórii. 3 dni po zisku zlatej medaily bolo Kanaďanovi Benovi Johnsnovi dokázané užitie nedovolených podporných prostriedkov. Svetový rekord anulovali a pretekár musel medailu vrátiť. Medzi kráľovné soulskej olympiády patrila plavkyňa Kristín Ottová z NDR ktorá získala 6 zlatých medailí takmer vyrovnala výkon fenomenálneho Marka Spitza z Mníchova 1972. Po 64 rokoch sa na OH vrátil tenis. Vo dvojhre žien zvíťazila Steffi Grafová z NSR a Slovák Miloslav Mečir z Česko-slovenska.
V roku 1992 sa OH konali v katalánskej metropole-v Barcelone. Boli to hry vtedajšieho predsedu MOV Juana Antonia Samarancha, ktorý otvorene podporoval komercionalizáciu športu.Vďaka tomu získala pokladnica MOV mnohomiliónové prídely. Po 28 rokoch sa hier zúčastnila i JAR, ktorá tak nemohla urobiť pre politiku apartheidu uplatňovanú vládou svojej krajiny. Diskusie opäť vyvolala problematika dopingu.

Mnoho kritiky padlo na adresu Kuby a Číny, ktoré sa šikovne vyhýbali rôznym medzinárodným kontrolám.
V roku stého výročia vzniku novovekých OH hostilo športovcov celého sveta hlavné mesto amerického štátu Georgia Atlanta.Výnimočným úspechom týchto hier bolo účasť všetkých 197 členských krajín MOV a obrovský divácky záujem. Hry začiernila pomalá doprava, zlý informačný počítačový systém, kvalita ubytovania, kvalita stravovania , v niektorých chvíľach až nezdravý patriotizmus Američanov, ktorí pri odovzdávaní medailí jasali len pri svojich športovcoch, ale hlavne atentát v olympijskom parku, keď výbuch nálože zabil 2-och ľudí. Nedostatkov bolo teda príliš.
Naopak olympiáda v austrálskom Sydney o 4 roky na to, bola najdokonalejším
športovým predstavením, aké sme mali možnosť vidieť. Vynikajúci otvárací ceremoniál bol len začiatkom skvelých športových zápolení a súťaží. Olympiáda na prahu milénia sa označila ako olympiáda snov. Mala vynikajúcu atmosféru. Austrálčania na každom kroku rozdávali úsmevy a oceňovali každý športový výkon. Eric Moussambani, plavec z rovníkovej Guiney, dostal za svoju poldruha minútovú túžbu dokončiť preteky na 100 metrov voľným spôsobom rovnaké ovácie ako zlatí medailisti. I to jeho snaženie ukázalo, že olympijské ideály na prahu milénia zostávajú oslavu ľudskosti a humanity.
V roku 2004 sa majú konať 28. LOH v Aténach.Po 108 rokoch sa tak zopakuje história a my si opäť budeme môcť pripomenúť, čo vlastne olympizmus je, prečo vznikol a i to,kde sa nachádza jeho kolíska. Nech sú teda OH 2004 v Aténach oslavou športu a humanizmu na celom svete.