Museli venovať viac pozornosti prehlbovaniu vymožiteľnosti práva.
Toto si vyžadovalo trvalejšiu organizáciu diplomatickej služby, ktorá by bola schopná chrániť záujmy obchodníkov a kupcov. V XII.- XIV. storočí sa začína vytvárať podoba stálych diplomatických zastupiteľstiev. Etabluje sa inštitút konzula v dnešnej podobe.
V XV. storočí intenzívnejšia vzájomná informovanosť viedla k šifrovaniu diplomatickej korešpondencie, ktoré však pápež používal už od XIV. storočia. Otavian Maggio v knihe „Delegato“ formuloval nároky na diplomata tej doby. Podľa neho by to mal byť školený filozof, právnik, historik a geograf, mal by ovládať latinčinu, gréčtinu, taliančinu a turečtinu a mal by byť zbehlý aj v spoločenských vedách.
Florentská diplomacia
Taliansko, a hlavne Florencia vysielala svojich diplomatov dokonca aj za cudzie štáty. Keď pápež Bonifác VIII. zvolal v roku 1300 koncil, bolo medzi mnohými vyslancami, ktorí prišli do Ríma od rôznych národov, dvanásť Florenťanov, ktorí zastupovali diplomaticky nielen svoje mesto, ale aj iné európske krajiny. Pre túto univerzálnosť nazval pápež Florenťanov žartom „piatym živlom“. Vo florentskej diplomacii sa stretávame s menami, ako je Dante, Petrarca, Boccaccio v XIV. storočí, Machiavelli a Guicciardini na začiatku XVI. storočia.
Benátska diplomacia
Prevzala veľa z byzantskej diplomacie, ale pozdvihla na vyšší stupeň jej metódy. Korupcia, intrigy a špionáž, používané v Byzancii, boli dovedené k dokonalosti.
Benátky mali zástupcov v mnohých štátoch, s ktorými udržovali obchodné a politické styky. Benátky využívali služby mníchov a žien, pretože sa mohli dostať tam, kam nikto iný. V niektorých prípadoch používali na tajné ciele v prospech republiky aj lekárov, ktorí posielali do Benátok diplomatické, hospodárske a obchodné správy o krajinách, v ktorých pôsobili. Benátske vyslanectvá mali vo väčšine štátov takzvaných verných priateľov, čo bol vlastne istý druh spiacich tajných agentov, pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a za svoju prácu dostávali od benátskej signorie bohaté odmeny. Vyslanectvo mohlo od nich žiadať informácie, hlásenia a používať ich jako kuriérov. V pohraničných oblastiach používali zvláštnych vyzvedačov - exploratores.
Talianske banky pracovali pre svoju vlasť rovnako po finančnej stránke jako aj po stránke politickej, na získavanie informácií používali svojich aj cudzích kupcov, či dokonca cudzích študentov. Benátska vláda okrem špionáže vyvíjala aj diverznú činnosť a praktizovala systém tajných politických vrážd, za ktoré bohato platila.
Signoria kládla veľký dôraz na sústavnú informovanosť o dianí v ostatných krajinách.