Medzinárodné styky Talianska
Taliansko sa považuje za vlasť modernej diplomacie. Napriek tomu, že sa v Taliansku skôr než v ostatnej Európe začali rozvíjať mestá, ostávali táto krajina aj naďalej rozdrobená. Mestá severného a z časti stredného Talianska si podrobili okolné územia a stali sa mestskými štátmi. Tieto mestské štáty mali neobyčajne veľký význam v hospodárskom živote Európy a sprostredkovali obchod z Východom. Rozvíjal sa v nich priemysel určený pre vývoz do strednej a severnej Európy a na Východ. V týchto štátoch často dochádzalo k striedaniu režimov a vlád. Medzi talianskymi mestami vystupujú do popredia silné politické strediská, ako Benátky, Janov, Miláno a Florencia. Ale žiadne z týchto miest nebolo natoľko silné, aby si podrobilo ostatné. Zároveň ani jedno z nich nemalo eminentný záujem na zjednotení Talianska. Získavanie nových trhov a obchodné súperenie na súši aj na mori talianske mestá nezbližovalo, ale naopak rozdeľovalo.
Stred polostrova zaberal pápežský štát. Pápeži, ktorí sami neboli schopní zjednotiť Taliansko však mali dosť síl, aby v tom komukoľvek inému zabránili. Južné Taliansko a Sicília boli politicky odlúčené od ostatných častí krajiny. Neapol a Sicília nepatrili politicky k Taliansku ale k Španielsku.
Po celý stredovek a ešte dlho potom sa Taliansko rozpadalo na mnoho vzájomne súperiacich štátov. Tieto štáty medzi sebou bojovali alebo uzatvárali sploky a vytvárali všelijaké politické kombinácie proti nejakému spoločnému nepriateľovi z rady talianskych štátov alebo proti cudzincom, ktorý mali zálusk na bohatý polostrov - multipolárne vzťahy usporiadania. Misie, jednania a dohody tu boli nutným doplnkom vojenskej sily. To nakoniec viedlo k systému „rovnováhy“, ktorý sa neskôr stal vzorom pre veľké európske monarchie. V Taliansku bolo aj sídlo pápežského dvora, cirkevného strediska Európy, s jeho mnohopočetnými medzinárodnými stykmi a vzťahmi.
Organizácia konzulárnej služby
Talianske mestá intenzívne obchodovali s rôznymi krajinami, hlavne s Blízkym východom. Preto museli prirodzene vznikať orgány, ktoré by v cudzine hájili záujmy talianskych kupcov. Talianske obchodné mestá - Benátky, Janov, Pisa a ďalšie - hájili záujmy svojich občanov za hranicami zriaďovaním konzulátov. Na tom mali významný podiel križiacke ťaženia a zakladanie križiackych štátov v Sýrii a Palestíne. Križiaci dostávali značnú pomoc od Benátok, Janova a Pisy.

S pomocou týchto miest bolo dobyté levantské pobrežie s jeho prístavmi, ktoré mali veľký význam pre obchod s Východom. Za to bol talianskym mestám poskytnutý veľký podiel na koristi. Pisáncom pripadli veľké výhody v antiochijskom kniežatstve a v tripolskom grófstve, Benátčanom a janovčanom v jeruzalemskom kráľovstve. Takmer v každom meste dostali štvrť a vytvorili rad talianskych kolónií, ktoré mali zvláštne práva boli vyňaté zo všeobecného administratívneho a súdneho systému. V čele talianskych kolónií stáli zvláštni hodnostári, Taliani, ktorí mali zo začiatku titol „vicomtov“ (vicecomites), so svojimi tribunálmi alebo kuriermi. Od konca XII. storočia sa objavuje spoločný náčelník všetkých benátskych kolónií v jeruzalemskom kráľovstve - baiulo (baiulus), do čela janovských kolónií boli menovaní dvaja konzuli. Pisánci menovali zo začiatku troch konzulov, potom len jedného. Všetci žili v hlavnom meste jeruzalemského kráľovstva - v Akkre. Títo zástupcovia boli spravidla vysielaní z metropoly, kde boli volení rovnako ako ostatní hodnostári talianskych republík. Niekedy ich však volilo priamo obyvateľstvo kolónie. Medzi miestnymi úradmi a talianskymi konzulmi dochádzalo často ku konfliktom. Pokusy jeruzalemských vládcov porušiť privilégiá Talianov boli príčinou toho, že sa Taliani sťažovali pápežovi, ktorý im pohrozil exkomunikáciou z cirkvi. Vymedzenie práv medzi miestnymi úradmi a konzulmi sa určovalo zmluvami. Trestná jurisdikcia, zvlášť v závažnejších prípadoch, zostávala väčšinou v kompetencii miestnych orgánov. V rukách talianskych konzulov sa sústreďovala občianska, a hlavne obchodná jurisdikcia v záležitostiach ich krajanov. Situácia sa nezmenila, ani keď moc prešla do rúk moslimov. Podobné kolónie aj v iných mestách Východu mali hlavne Benátčania, ktorí mali dve faktorie v Alexandrii. V čele ich kolónií bol konzul , ktorý mal právo na desať každoročných audiencií u sultána. Na Cypre mali svoje konzuláty Janov a Pisa. Aj v Konštantínopole boli oddávna talianske kolónie. Carihradský baiulo, hlava benátskej kolónie, plnil dôležité diplomatické úlohy republiky, a tak reprezentoval konzula a zároveň vyslanca Benátok v Carihrade.
Po dobytí Konštantínopolu Turkami si benátska kolónia zachovala svoju samosprávu a svojho baiula s jeho administratívnymi a súdnymi funkciami. Baiulo sa stal zároveň aj stálym diplomatickým zástupcom Benátok na sultánovom dvore.
Talianske mestské štáty boli relatívne vojensky slabé, a boli nútené najímať si žoldnierov. Používanie relatívne nespoľahlivých žoldnierov ich nútilo venovať mimoriadnu pozornosť činnosti susedných štátov.

Museli venovať viac pozornosti prehlbovaniu vymožiteľnosti práva.
Toto si vyžadovalo trvalejšiu organizáciu diplomatickej služby, ktorá by bola schopná chrániť záujmy obchodníkov a kupcov. V XII.- XIV. storočí sa začína vytvárať podoba stálych diplomatických zastupiteľstiev. Etabluje sa inštitút konzula v dnešnej podobe.
V XV. storočí intenzívnejšia vzájomná informovanosť viedla k šifrovaniu diplomatickej korešpondencie, ktoré však pápež používal už od XIV. storočia. Otavian Maggio v knihe „Delegato“ formuloval nároky na diplomata tej doby. Podľa neho by to mal byť školený filozof, právnik, historik a geograf, mal by ovládať latinčinu, gréčtinu, taliančinu a turečtinu a mal by byť zbehlý aj v spoločenských vedách.
Florentská diplomacia
Taliansko, a hlavne Florencia vysielala svojich diplomatov dokonca aj za cudzie štáty. Keď pápež Bonifác VIII. zvolal v roku 1300 koncil, bolo medzi mnohými vyslancami, ktorí prišli do Ríma od rôznych národov, dvanásť Florenťanov, ktorí zastupovali diplomaticky nielen svoje mesto, ale aj iné európske krajiny. Pre túto univerzálnosť nazval pápež Florenťanov žartom „piatym živlom“. Vo florentskej diplomacii sa stretávame s menami, ako je Dante, Petrarca, Boccaccio v XIV. storočí, Machiavelli a Guicciardini na začiatku XVI. storočia.
Benátska diplomacia
Prevzala veľa z byzantskej diplomacie, ale pozdvihla na vyšší stupeň jej metódy. Korupcia, intrigy a špionáž, používané v Byzancii, boli dovedené k dokonalosti.
Benátky mali zástupcov v mnohých štátoch, s ktorými udržovali obchodné a politické styky. Benátky využívali služby mníchov a žien, pretože sa mohli dostať tam, kam nikto iný. V niektorých prípadoch používali na tajné ciele v prospech republiky aj lekárov, ktorí posielali do Benátok diplomatické, hospodárske a obchodné správy o krajinách, v ktorých pôsobili. Benátske vyslanectvá mali vo väčšine štátov takzvaných verných priateľov, čo bol vlastne istý druh spiacich tajných agentov, pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a za svoju prácu dostávali od benátskej signorie bohaté odmeny. Vyslanectvo mohlo od nich žiadať informácie, hlásenia a používať ich jako kuriérov. V pohraničných oblastiach používali zvláštnych vyzvedačov - exploratores.
Talianske banky pracovali pre svoju vlasť rovnako po finančnej stránke jako aj po stránke politickej, na získavanie informácií používali svojich aj cudzích kupcov, či dokonca cudzích študentov. Benátska vláda okrem špionáže vyvíjala aj diverznú činnosť a praktizovala systém tajných politických vrážd, za ktoré bohato platila.
Signoria kládla veľký dôraz na sústavnú informovanosť o dianí v ostatných krajinách.

Diplomati boli povinní pravidelne posielať dispácie (depeše) o situácii v prijímacej krajine. Signoria bola teda najlepšie informovanou vládou v celej Európe. Na momentálnom obraze došlých správ bola postavená prezieravá politika benátskej vlády. Okrem depeší bol diplomat do patnástich dní od uplynutia svojej misie podať súhrnú správu - relazione. Po prednesení správy na slávnostnej schôdzy signorie bol referát uložený do tajného archívu diplomatických aktov. Tento zvyk sa zachoval až do konca republiky, do roku 1797. Cudzie štáty si veľmi vysoko cenili správy benátskych vyslancov a pokúšali sa ich získať, v niektorých prípadoch úspešne. Správy obsahovali charkteristiku vládcov, politických kruhov a postavenie tried obyvateľstva. Informovali aj o hospodárskom, finančnom a vojenskom potenciály krajiny.
Depeše boli často šifrované, aby sa zachovala diskrétnosť diplomatickej korešpondencie. Šifrovaniu venovla signoria mimoriadnu pozornosť. Spočiatku išlo len o jednoduché nahradenie jedného slova iným, časom sa namiesto písmen používali značky, často aj dve či tri pre jedno písmeno. Napriek tomuto boli šifry spočiatku pomerne jednoduché a dali sa bez problémov rozlúštiť. Do textu sa vkladali aj znaky, ktoré nemali význam aby skomplikovali šifrovanie. Šifrovaná diplomatická korešpondencia vyvolávala spočiatku nevôľu a protesty prijímajúcich krajín.
Diplomacia benátskej republiky bola vysoko organizovaná. Vyslanci dostávali podrobné inštrukcie ako postupovať pri rokovaniach. Museli dodržiavať presné smernice, týkajúce sa ich správania a činnosti. Museli pravidelne informovať signoriu, po návrate odovzdať súhrnnú správu a všetky dary. Nesmeli mať v prijímajúcej krajine majetok ani sa domáhať titulov alebo hodností. Nesmeli hovoriť s cudzincami o štátnych záležitostiach. Opustiť zastupiteľstvo po skončení misie mohli až keď prišiel ich nástupca. Or doku 1268 ich nemohla sprevádzať manželka. Od roku 1434 nemohol byť diplomat príslušníkom kléru.
Povolanie diplomata bolo veľmi náročné a slabo platené. Všetci sa mu snažili vyhnúť. Na základe dekrétu z roku 1271 tomu, kto odmietol nastúpiť do diplomatickej služby hrazila peňažná pokuta alebo zákaz zastávať štátne funkcie. Avšak po úspešnom absolvovaní misie benátska vláda udeľovala bývalým diplomatom rôzne hodnosti a majetky.
Vyslanecká služba spočiatku v XII.- XIV. storočí trvala len po splnenie určitej úlohy, teda maximálne 2 - 3 mesiace. V XV. storočí to boli dva roky a o sto rokov neskôr tri. Od roku 1339 boli cudzí diplomati v Benátkach chránení imunitou.

Kvôli súkromným previneniam nemohli byť trestaní - princíp exteritoriality. Písomné dokumenty benátskej diplomacie
Už koncom XIII. storočia boli zavedené zvláštne knihy pre zapisovanie zmlúv. Na základe tohoto ustanovenia boli zavedené knihy - „Kniha zmlúv“ (Patti), kde sa zapisovali najvýznamnejšie štátne akty, a „Pamätná kniha udalostí“(Libri Commemoriali), kde boli zaznamenané diplomatické precedensy. Udalosti sa do týchto kníh zapisovali chronologicky, čo bolo následkom veľkej neprehľadonosti medzinárodných zmlúv. Preto boli v polovici XIV. storočia zavedené tri nové knihy - „Liber Albus“, kde sa zapisovali zmluvy s Východom (Sýria, Arménsko, Byzancia, Cyprus), „Liber Blancus“, kde sa zapisovali zmluvy s talianskymi štátmi a „Liber Pactorum“, kde sa zapisovali všetky ostatné zmluvy. Tento dômyselný systém sprehľadnil diplomatickú činnosť Benátok.
Prínos pre súčasnú diplomaciu
Talianska a najmä benátska diplomacia sa stala vzorom pre vývoj diplomacie na panovníckych dvoroch celej vtedajšej Európy. Vytvorenie inštitútu konzula a zriaďovanie konzulátov bolo veľmi dôležitým prínosom diplomacii. Ďalšími dôležitými prvkami boli:
Princíp exteritoriality, ktorý sa uplatnil v talianskych kolóniách vytvorených na území cudzích štátov zaručenie imunity cudzích vyslancov. V XII. - XIV. storočí sa vytvára podoba stálych diplomatických zastupiteľstiev, zriaďovanie ambasád. Ustálenie času pôsobenia diplomata v cudzej krajine (v XII. - XIV. storočí to boli 2 - 4 mesiace, v XV. storočí dva roky a v XVI. storočí tri roky )
Prísna centrálna organizácia diplomacie. Používanie šifrovania v diplomatickej korešpondencii. V XVI. storočí oddelenie výzvednej služby od diplomatickej (aj keď v praxi sa dopĺňali).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Talianska diplomacia XII.-XV. storočia