júla začne maďarská Červená armáda ustupovať pod dohľadom dohodovej komisie na hranice, určené najvyššou radou na parížskej konferencií 12. júna 1919, ktoré sa celkove zhodujú s dnešnou južnou hranicou Slovenska. Už prvé správy o výsledkoch rokovaní s Dohodou naznačili, že sa SRR ocitne osamotená proti vojenskej prevahe. V Košiciach, Prešove a Lučenci sa konali protestné zhromaždenia proti „imperialistickému mieru“. Ozývali sa hlasy, a to aj z radov revolučnej slovenskej vlády, aby sa napriek všetkému v boji pokračovalo. Na to však neboli ani možnosti, ani čas, ani výhľad na úspech. Dňa 30. júna 1919 opustili funkcionári vládnej rady Prešov a do 7. júla už československé vojsko kontrolovalo celé územie Slovenska. Vláda SRR sa usídlila v Miškovci. Jej nádeje, že v radoch maďarskej Červenej armády budú môcť Slováci pokračovať v boji sa že sa znovu obnoví diktatúra proletariátu aj na území Slovenska, sa nesplnili. SRR bola prvým pokusom o nastolenie diktatúry proletariátu na našom území, väčšina slovenskej spoločnosti však tento pokus odmietala. Niektorí z triednych dôvodov, mnohí preto, že v ňom videli pokus o obnovenie suverenity Uhorska nad Slovenskom, tentokrát pod ľavicovými revolučnými heslami. Stopy a vplyv SRR možno badať v časti slovenského robotníckeho hnutia medzi dvoma svetovými vojnami i neskôr. Táto skúsenosť prispela k radikalizácii robotníckeho hnutia na Slovensku, najmä jeho maďarskej zložky. Zároveň spôsobila, že politická konsolidácia na Slovensku sa oproti Čechám, kde sa demokraticky volilo už v júni 1919, odsunula až o rok. SRR sa teda nestala súčasťou našej národnej tradície. Spoločnosť túžila po demokratickej republike, zabezpečení základnej existencie, po mieri a skorom prechode ku každodennej pokojnej práci.