Slovenská republika rád

SLOVENSKÁ SEKCIA SOCIALISTOV-KOMUNISTOV

Slovenskí a českí komunisti chápali Maďarskú republiku rád ako nádejnú základňu ďalšej revolúcie a rozvíjali na jej území veľmi živú a rozsiahlu činnosť. Budapešť patrila medzi prvé centrá organizovaného slovenského robotníckeho hnutia. Po vzniku Komunistickej strany Maďarska sa vytvorila jej slovenská sekcia a po zlúčení so sociálnymi demokratmi „Slovenská sekcia socialistov - komunistov“. Po 21. marci prešli Maďarska aj mnohí revolucionári zo Slovenska a Čiech. Samostatná česká sekcia sa po krátkej existencií zlúčila so slovenskou, a tak vytvorili spoločnú organizáciu, ktorá bola jednou zo sekcií Komunistickej Internacionály. Prvým po slovensky písaným komunistickým denníkom vydávaným v Budapešti boli Červené noviny. Program sekcie, načrtnutý v tzv. organizačných stanovách, bol náčrtom budúcej politiky diktatúry proletariátu na území Československa. Cieľom bolo „zvrhnutie vlády a panstva kapitalistov sociálnou revolúciou, zrušenie imperialistického kapitalizmu, odovzdanie súkromného kapitalistického vlastníctva do všeobecného vlastníctva bez akejkoľvek náhrady“. Po obsadení časti Slovenska sa 20. mája 1919 sa časť sekcie presťahovala z Budapešti do Lučenca a Košíc. Tam pomáhala ustanovovať rady, zakladať stranícke organizácie a tzv. direktóriá, ktorým maďarská Červená armáda odovzdávala moc. Pripravovali sa sekcie na vyvlastnenie buržoázneho majetku a realizovali sa rozsiahle sociálne opatrenia; organizovali sa milície, tzv. červené stráže, robil sa nábor do Červenej armády. Na niektorých miestach – v Košiciach, Prešove, Lučenci a aj v Leviciach, sa uskutočnili voľby rád, čo boli vlastne prvé voľby so širokou účasťou ľudových vrstiev na území Slovenska. V Červených novinách sa už v apríli 1919 vyskytli hlasy, aby sa vytvorila samostatná Slovenská republika rád. Po vytvorení straníckych organizácií a novej moci na území , kontrolovanom maďarskou Červenou armádou, vytvorili sa na to všetky podmienky. Z také riešenie správy tohto územia hovorila aj potreba vyrážať zbraň z rúk tým, ktorí v postupe červenej armády videli iba ďalší pokus o obnovu integrity Uhorska. Vytvorením samostatnej vlády sa naopak zdôrazňoval internacionálny prvok a tie snahy, ktoré formuloval slovenský delegát na prvom zjazde zjednotenej socialistickej strane Maďarska takto: „ Oslobodenie slovenského proletariátu je len jedným krokom k oslobodeniu proletariátu Čiech a Moravy a ostatných západných štátov.

Aj vo vtedajšej maďarskej ústave sa hovorilo: „Maďarská socialistická zväzová republika neprekáža tomu, aby si národy oslobodzujúcich si území, ktoré sú počtom obyvateľstva a hospodárskou silou na to schopné, vytvorili osobitné, s republikou rád spojenecké sovietske republiky“.

SLOVENSKÁ REPUBLIKA RÁD

Slovenská republika rád (SRR) bola vyhlásená na veľkom ľudovom zhromaždení v Prešove 16. júna 1919. Prítomní boli delegáti československej sekcie socialistov – komunistova delegáti mnohých rád, resp. direktórií. V proklamácií sa republika rád označuje za novší výsledok víťazne a nezastaviteľne napredujúcej svetovej revolúcie. Za svojich spojencov označila ruskú a maďarskú republiku rád a prvý pozdrav poslala „ešte vždy pod jarmom imperializmu stonajúcim českým proletárskym bratom“. Zhromaždenie zvolilo dočasný Revolučný výkonný výbor a 20. júna sa sformovala Revolučná vládna rada. K Slovenskej republike rád sa prihlásilo aj veľké zhromaždenie ľudu z okresu Lučenec, Zvolen a Rimavská Sobota, ktoré sa konalo 22. júna 1919 v Lučenci, kde bolo druhé stredisko diktatúry proletariátu na Slovensku. Na čelo Revolučného výboru, sídliaceho v Košiciach, zvolili českého robotníka z Kladna Antonína Janouška, ktorý bol už predtým na čele Československej sekcie v Budapešti. Jednotlivé rezorty a odbory štátnej správy riadili ľudoví komisári. Táto vláda vykonávala svoju činnosť iba 10 dní. Nestihol sa zísť ani plánovaný Krajinský zjazd sovietov ako najvyšší ľudový orgán moci, takže diktatúra proletariátu sa tu prejavila na časti územia Slovenska naozaj iba v zárodkoch, pritom v sťažených podmienkach, pretože šlo vlastne o bezprostredné zázemie frontu. V čase vzniku SRR prešli československé vojská v boji proti MRR do protiútoku. Červená armáda, donútená rumunskými a československými vojskami a pod silným diplomatickým tlakom Dohodových mocností vyprázdnila do 5. júla Slovensko za demarkačnú čiaru, ktorú určila Dohoda.

ČINNOSŤ PRVEJ DIKTATÚRY PROLETARIÁTU NA SLOVENSKU

Vláda Slovenskej republiky rád vystupovala navonok ako vláda suverénneho štátu. Nadväzovala styky s inými sovietskymi republikami, ruskou, maďarskou, ale aj ukrajinskou, v ktorej dokonca vymenovala aj dočasného vyslanca. Vzťah k Československu nebol celkom odmietavý, stále sa zdôrazňovala potreba víťaznej revolúcie v Čechách, aby SRR „mohla v bratskom zväzku žiť s proletariátom sovietskeho Česka.“ Vnútropoliticky vláda SRR pokračovala v opatreniach, ktoré na území kontrolovanom maďarskou Červenou armádou zavádzali už od jej príchodu , a vo všetkých dôležitých veciach využívala nariadenia MRR. Štruktúra moci, súdnictva, štátnej správy, bezpečnosti a armády bola podobná ako v MRR. Zospoločenštenie výrobných prostriedkov na území SRR sa odvodzovalo od nariadenia č. IX maďarskej revolučnej rady. Zospoločenštili sa všetky priemyselné, banské a dopravné podniky, ktoré mali vyše 20 robotníkov.

Na ich čelo boli postavení komisári a na riadení sa zúčastňovali volené robotnícke rady. Vyvlastnili sa veľkoobchody a obchody nad 10 zamestnancov, všetky veľkostatky nad 100 jutár, v niektorých mestách aj nájomné domy, šperky a cennosti v bankových depozitoch. Mzdy a platy sa upravovali prostredníctvom odborových organizácií podľa predpisov maďarskej revolučnej rady, presadzovala sa ochrana a podpora učňov a mladých robotníkov. Úplne sa poštátnilo školstvo a kultúrne zariadenia a zaviedol sa monopol na vydávania a rozširovanie tlače. Na území kontrolovanom Červenou armádou sa viedla živá agitačná práca. Usporadúvali sa časté verejné zhromaždenia, hojne vychádzali letáky, brožúrky a plagáty. Ktoré vysvetľovali podstatu diktatúry proletariátu a súčasnú situáciu. Do činnosti v direktóriách a radách i v sovietoch sa zapojilo veľké množstvo ľudí, ktorí mali zväčša prvý raz možnosť zúčastniť sa na riadení verejných a štátnych záležitostí. Pravda, bola to revolučná diktatúra, v ktorej sa pripúšťala iba verejná politická činnosť na jej podporu a akákoľvek agitácia alebo činy namierené proti sovietskej republike, jej nariadeniam alebo opatreniam Červenej armády bola prísne trestaná. PRÍČINY PÁDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY RÁD

Za najzávažnejší nedostatok sa všeobecne pokladá roľnícka politika revolučnej vlády pretože nacionalizácia veľkostatkov v podobe akýchsi „štátnych majetkov“ obišla základnú požiadavku a potrebu roľníctva – pozemkovú reformu. Také čiastkové opatrenia vlády SRR , ako odpustenie dlhov roľníkom do 100 jutár a sľub, že nebudú platiť dane, boli len momentálnym, dočasným a nie príliš serióznym krokom , pretože bez daní nemôže trvalo existovať nijaký štát, ani diktatúra proletariátu. Tieto a iné omyly či chybné kroky však nemohli nič podstatné zmeniť na osude ani MRR, ani SRR. Víťazné dohodové štáty a nástupnícke krajiny bývalého Rakúsko – Uhorska, v ktorých sa konštituovali meštiacke vlády, nehodlali pripustiť uprostred svojho záujmového priestoru existencie proletárskej diktatúry, navyše tesne spojenej s vtedajším centrom svetovej revolúcie, so sovietskym Ruskom. V diplomatických rokovaniach medzi budapeštianskou vládou a Dohodou šlo maďarskej revolučnej vláde najmä o to, aby sa po stiahnutí vojsk Červenej armády z nemaďarských území stiahli na východ aj rumunské vojská pri Tise. Dňa 24. júna 1919 sa uzavrelo prímerie, 29. júna v Bratislave sa dohodli zástupcovia československej a maďarskej armády, že 1.

júla začne maďarská Červená armáda ustupovať pod dohľadom dohodovej komisie na hranice, určené najvyššou radou na parížskej konferencií 12. júna 1919, ktoré sa celkove zhodujú s dnešnou južnou hranicou Slovenska. Už prvé správy o výsledkoch rokovaní s Dohodou naznačili, že sa SRR ocitne osamotená proti vojenskej prevahe. V Košiciach, Prešove a Lučenci sa konali protestné zhromaždenia proti „imperialistickému mieru“. Ozývali sa hlasy, a to aj z radov revolučnej slovenskej vlády, aby sa napriek všetkému v boji pokračovalo. Na to však neboli ani možnosti, ani čas, ani výhľad na úspech. Dňa 30. júna 1919 opustili funkcionári vládnej rady Prešov a do 7. júla už československé vojsko kontrolovalo celé územie Slovenska. Vláda SRR sa usídlila v Miškovci. Jej nádeje, že v radoch maďarskej Červenej armády budú môcť Slováci pokračovať v boji sa že sa znovu obnoví diktatúra proletariátu aj na území Slovenska, sa nesplnili. SRR bola prvým pokusom o nastolenie diktatúry proletariátu na našom území, väčšina slovenskej spoločnosti však tento pokus odmietala. Niektorí z triednych dôvodov, mnohí preto, že v ňom videli pokus o obnovenie suverenity Uhorska nad Slovenskom, tentokrát pod ľavicovými revolučnými heslami. Stopy a vplyv SRR možno badať v časti slovenského robotníckeho hnutia medzi dvoma svetovými vojnami i neskôr. Táto skúsenosť prispela k radikalizácii robotníckeho hnutia na Slovensku, najmä jeho maďarskej zložky. Zároveň spôsobila, že politická konsolidácia na Slovensku sa oproti Čechám, kde sa demokraticky volilo už v júni 1919, odsunula až o rok. SRR sa teda nestala súčasťou našej národnej tradície. Spoločnosť túžila po demokratickej republike, zabezpečení základnej existencie, po mieri a skorom prechode ku každodennej pokojnej práci.

Zdroje:

Slovensko 1 - Dejiny -