Okrem toho, istú úlohu v uspokojovaní domácich potrieb zohrávalo v Poľsku, podobne ako v celej vtedajšej Európe „stary olov,“ ktoré získavali ako druhotnú surovinu z pokrytia striech domov, z rúr, odkvapových rúr, banských šácht a rôznych iných olovených predmetov. Do zvláštnosti, osobitosti, vlastnosti olova náležala totiž i tá, že jeho používanie nespôsobovalo jeho zničenie. Preto sa po znovuvytopení dávalo do opätovného používania. Ťažko však získať aj orientačné údaje o množstve a kvalite olova nadobudnutého týmto spôsobom. Zmienky o ňom v prameňoch sú úplne náhodné. Napríklad v priebehu 23 rokov v polovici 17. storočia, pre ktoré sa zachovali výkazy olova v Krakowe, na niekoľko desať ton tohto kovu, určeného pre miestny trh, starého olova bolo desať ton. Naproti tomu v Anglicku v 18. stor. až 2/3 požadovaného olova pokrývalo staré olovo.
Od 13. do 17. stor. sa obchod s olovom nachádzal v rukách kupcov, tí skupovali tony kovu od producentov v horských oblastiach. Časť vyprodukovaného kovu sa používala aj na platenie daní. Regálne oprávnenie spravovali vládcovia, cirkevné inštitúcie a šľachta. Od konca 15., ale hlavne v 16. 17. stor., sa zväčšoval jej podiel v obchode s olovom (veľkú úlohu tu zohrali uvoľnenia od ciel, ktoré uľahčovali prevoz kovu). Olovo na vývoz bolo k odberateľom z miest produkcie, a tiež horských oblastí, pretože huty na olovo sa nachádzali zvyčajne v blízkosti baní. Existovali tiež hlavné body centrálneho obchodu toho kovu, odkiaľ ho rozvážali po krajine i vyvážali za hranice. V neskorom stredoveku tými bodmi boli Krakow, Tor, Opole, Wroclaw a od 16. str. aj Poznaň. Olovo sa prevážalo z Gdaňska severovýchdne cez Baltik do strednej i západnej Európy. Transport sa uskutočňoval rovnako cestami po pevnine, ako aj po vode (Wisla, Odra, Narwia, Niemnen), pričom často využívali oba druhy ciest rovnomerne naraz. Hlavné miesta, v ktorých sa koncentroval obchod s olovom, a taktiež iné (napr. banícke), mali sklady olova aj zároveň veľké váhy, na ktorých okrem olova vážili tiež železo, oceľ a meď.