Používanie a ťažba olova v Poľsku od 13. do 17. storočia

V Poľsku sa nachádzali jedny z najväčších nálezísk olovenej rudy s prímesami striebra v strednej Európe.

Archeologické pramene potvrdzujú ťažbu už od doby halštatskej a zároveň tiež intenzívne ťaženie v stredoveku.
Bane sa nachádzali v okolí Olkusza, Sławkowa, Trzebini, Nowej Gory, Chrzanowa, v Malopoľsku, okolo Bytomia, Tarnowskich Gór a v Hornom Sliezku. V menšom množstve sa olovo nachádzalo aj v dolnom Sliezku. Veľkosť tamojšej produkcie olovo pre 13. až 15. storočie sa len odhaduje. Vyťažiť sa vtedy muselo najmenej niekoľko sto ton ročne a hlavnými strediskami ťažby boli: Bytom, Sławkow, potom Olkusz, Trzebinia.
V 16. storočí sa na čelo dostali Tarnowské Góry a od poslednej štvrtiny toho istého storočia a aj v 17. stor. zaujal prvé miesto Olkusz. V najlepších časoch bola ročná produkcia olova 2000 alebo aj 3000 ton. V 70.-tych rokoch 17. stor. nastal úpadok – niekoľko sto ton ročne a od konca 17. stor. sa vyprodukovalo pod sto ton za rok. Z baní v Gorách Harcu s centrom v Goslarze sa vyťažilo v neskorom stredoveku od 1500 do 3000 metrických centov ročne, na počiatku 16. storočia 20000 metrických centov a po znížení produkcie 1000 ton ročne v polovici 16. stor. Na konci tohto storočia sa ťažilo od 8000 do 12000 metrických centov ročne, čiže od 400 do 600 ton a v prvej polovici 17. stor. od 200 do 500 ton ročne.

Ďalšie známe nálezisko, akým bol Bleiberg v Karyntii, od 30.-tych rokov 16. stor. dávalo od 200 do 600 ton ročne a od polovice toho istého storočia 250 ton. Na počiatku 17. stor. menej ako 200 ton. Olovo sa ťažilo aj v iných náleziskách v Európe, ale z Poľska sa vyvážalo aj za hranice. Bolo druhým (okrem soli) minerálnym produktom dôležitým na export pre poľský zahraničný obchod.

Od 18. stor. bol potvrdený jeho vývoz na juh z Poľska – na Slovensko, na juhozápad – do Čiech a na Moravu a na západ. V 16. a 17. stor. sa dostávalo poľské olovo na stredonemecké trhy, napr. v Turyngii a tiež na iné miesta v západnej Európe. Vyvážali ho aj za Wislu, Odru a cez Baltik. Olovo sa používalo aj na domáce potreby (v Poľsku), nielen na export. Máme doložený aj nedostatok olova v niektorých obdobiach. Odhaduje sa, že v 16. stor. každá štvrtá časť vyprodukovaného olova bola určená pre vnútorný trh namiesto toho v rokoch 1638 – 1649 len niekoľko percent a v rokoch 1651 – 1653 od 16 - 28 %. Nedostatok sa sporadicky objavoval len v oblastiach ruského pôvodu nadbaltických (napr. v Gdańsku).

Okrem toho, istú úlohu v uspokojovaní domácich potrieb zohrávalo v Poľsku, podobne ako v celej vtedajšej Európe „stary olov,“ ktoré získavali ako druhotnú surovinu z pokrytia striech domov, z rúr, odkvapových rúr, banských šácht a rôznych iných olovených predmetov. Do zvláštnosti, osobitosti, vlastnosti olova náležala totiž i tá, že jeho používanie nespôsobovalo jeho zničenie. Preto sa po znovuvytopení dávalo do opätovného používania. Ťažko však získať aj orientačné údaje o množstve a kvalite olova nadobudnutého týmto spôsobom. Zmienky o ňom v prameňoch sú úplne náhodné. Napríklad v priebehu 23 rokov v polovici 17. storočia, pre ktoré sa zachovali výkazy olova v Krakowe, na niekoľko desať ton tohto kovu, určeného pre miestny trh, starého olova bolo desať ton. Naproti tomu v Anglicku v 18. stor. až 2/3 požadovaného olova pokrývalo staré olovo.
Od 13. do 17. stor. sa obchod s olovom nachádzal v rukách kupcov, tí skupovali tony kovu od producentov v horských oblastiach. Časť vyprodukovaného kovu sa používala aj na platenie daní. Regálne oprávnenie spravovali vládcovia, cirkevné inštitúcie a šľachta. Od konca 15., ale hlavne v 16. 17. stor., sa zväčšoval jej podiel v obchode s olovom (veľkú úlohu tu zohrali uvoľnenia od ciel, ktoré uľahčovali prevoz kovu). Olovo na vývoz bolo k odberateľom z miest produkcie, a tiež horských oblastí, pretože huty na olovo sa nachádzali zvyčajne v blízkosti baní. Existovali tiež hlavné body centrálneho obchodu toho kovu, odkiaľ ho rozvážali po krajine i vyvážali za hranice. V neskorom stredoveku tými bodmi boli Krakow, Tor, Opole, Wroclaw a od 16. str. aj Poznaň. Olovo sa prevážalo z Gdaňska severovýchdne cez Baltik do strednej i západnej Európy. Transport sa uskutočňoval rovnako cestami po pevnine, ako aj po vode (Wisla, Odra, Narwia, Niemnen), pričom často využívali oba druhy ciest rovnomerne naraz. Hlavné miesta, v ktorých sa koncentroval obchod s olovom, a taktiež iné (napr. banícke), mali sklady olova aj zároveň veľké váhy, na ktorých okrem olova vážili tiež železo, oceľ a meď.