Počiatky revištského panstva
Územie Pohronia bolo osídľované z juhu na sever. V listine z roku 1228 sa dozvedáme, že zem vymedzená vodnými tokmi a to Kľakovským, Lukavickým a Revištským potokom je zem Revištská, ktorá so súhlasom kráľa Ondreja II. bola predaná za 50 strieborných mariek. V listine sa prvý raz teda stretávame i s menom neskoršieho hradu a panstva, ba i obce ležiacej pod hradom. I keď potom z 13. storočia nemáme žiadne písomné dokumenty o území Revištky, predsa sa stretávame s rokom 1265, v ktorom údajne už hrad stál.
No vieryhodná je listina z roku 1331, v ktorej sa uvádza „Gomes Michael vicecastellanus Joanis de Reuise.“ Ide teda o vicekastelána Revišťa.
Hodnovernej istoty niet o stavebníkovi hradu. Či ním bol panovník alebo niektorý zo synov Leustachových, ktorý zem roku 1228 kúpil, stali sa jej vlastníkmi.
V prvej polovici 14. storočia hrad a panstvo vlastnila rodina Komoróciovcov. V písomnom dokumente kráľa Ľudovíta I. z roku 1352 je uvedené, že kráľ daroval majetky v údolí Hrona majstrovi Vesezosovi ako odmenu za sťatie kráľovho protivníka. Potom v listine toho istého panovníka z roku 1355, ktorou vymedzoval privilégiá Novej Bane a určoval hranice s revištským panstvom, patrila mu na juhu panstva k nemu Žarnovica, Voznica a Rudno. Po smrti Ľudovíta I. bol hrad roku 1388 vo vlastníctve kráľovnej Márie, ktorá ho darovala aj so Žarnovicou magistrovi Frankovi. No už 3. júla 1391 manžel Márie kráľ Žigmund dáva celé panstvo županovi Ladislavovi Šaraimu. Šaraiho syn dal panstvo za 4000 zlatých do zálohy Petrovi Csehovi roku 1414. Revištské panstvo sa opätovne stalo majetkom kráľovnej, od roku 1427 však Petra Csecha, ktorý ho vlastnil do roku 1442, kedy uzatvoril spojenectvo s rodinou Orsághovcov z Guty (Kolárovo) a týkalo sa aj hradu Revište. V roku 1446 ako kapitán hradu zmocnil na čas Ján Jiskra a po ňom ho vlastnil Ján Kolár.
Panstvo prešlo zase do vlastníctva kráľa. A keď kráľ Matej chcel získať späť zálohovaný hrad Šašov od Jána Kolára za 6000 zlatých, dal mu len 1000 a za ďalších 5000 dal mu do zálohy hrad Revište, ktoré predtým kúpil od Jiskru. O rok neskoršie sa novým vlastníkom stal ostrihomský arcibiskup Ján Vítéz. Panstvo sa vrátilo znova do vlastníctva kráľa, ktorý ho naposledy daroval 11. júna 1479 jágerskému biskupovi Urbanovi Dócimu. Ten bol aj viedenským administrátorom, kráľovským pokladníkom a radcom kráľa.

Urban Dóci za dlhoročné služby dostal majetky aj v Bratislavskej župe a niektoré ďalšie v Tekovskej. Vdova po kráľovi Matejovi si požičala od Urbana 8000 zlatých, za čo mu dala do zálohy hrady Šášov a Slovenskú Ľupču. Takto sa Dóciovci stali jedni z najväčších magnátov v Tekovskej župe. Pôžička bola potom zvýšená na 16 000 zlatých. Kráľ Ladislav Jagellovský potvrdil zálohovanú držbu majetkov. Po smrti Urbana 21. 10. 1492 sa dostalo revištské panstvo do vlastníctva jeho bratov a po roku 1500 ich synom Ladislavovi a Františkovi.
V občianskych sporoch dóciovskej rodiny neprišlo k rozdeleniu majetku. Revište a Šášov zostal vo vlastníctve Františka a Ladislava, Slovenskú Ľupču dostal Ján.
Roku 1479, kedy sa Dóciovci stali majiteľmi revištského panstva, patrili k nemu pravdepodobne tieto dediny: Voznica, Žarnovica, Lukavica, Rudno, Lehota, Kopanice, Prochot, Horná a Dolná Ždaňa, Horná a Dolná Trnávka, Bukovina. Po rokoch aj Bzenica, Hliník nad Hronom a Sklené Teplice. Hrad
Územie revištského majetku malo strategický význam na toku Hrona, ktorým išlo nielen osídľovanie Pohronia, viedla cestná spojnica juh – sever, ale malo aj význam hospodársky. Nachádzalo sa v blízkosti nálezísk zlata a striebra. Hrad sa stal súčasťou obranného pohronského hradného systému na ochranu stredoslovenských banských miest. Predpokladá sa časová a funkčnú súvislosť hradu so šášovským, s ktorým je blízka aj tvarová podoba. Hrad stavali poddaní panstva z kameňa. Zbierali ho na okolí staveniska. Kamene menili v murivo horúcou maltou, ktorú robili z vápna z blízkej lokality (Vápenná), hronského piesku a vodu brali z potoka. Na stavbe bola použitá aj tehla a dubové drevo. Stavba je pozdnogotická, vonkajšie hradby sú renesančného slohu. Hrad mal štyri veže, nádvorie predelené múrom, bol dvojpodlažný a pokrytý šindľom. Približne v strede stavby bola studňa, o ktorej ľud povrával, že siaha po Hron. Na hradbách boli strieľne. Či hrad bol spojený podzemnou chodbou so žarnovickým kaštieľom alebo koženým mostom s náprotivným Sokolcom, niet hodnovernej dôkazovej istoty. Je pravdou, že pod žarnovickým kaštieľom je kamenná chodba, doteraz nepreskúmaná. Na jej začiatku je vytesaný dátum 1716, čo by svedčilo o tom, že v čase, kedy funkcia hradu už skončila, by nikto takúto chodbu netesal. Hrad bol naďaleko známy svojím vnútorným skvostným vybavením, bol strediskom hier a hostín, miestom bývania a dôležitých rodinných a šľachtických porád, uzatvárania zmlúv, podpisovania dohôd, tu Dóciovci uzatvárali v hradnej kaplnke manželstvá, z neho sa poriadali poľovačky.

Detail portálu kaplnky je uložený v žarnovickom kostole a je pamiatkovo chránený.
V čase tureckých vpádov bol hrad roku 1647 vyrabovaný a roku 1677 ho zničili buď Tokolyho povstalci, alebo zapálila nemecká cisárska, zle platená posádka, ktorá hrad bránila. No roku 1792 bol ešte obývaný, mal strechu. Či v tomto roku bola strecha zapálená bleskom, ako je to uvedené v obecnej kronike, nie je isté. Isté je však, že hrad vyhorel a začal pustnúť. Dnes patrí k skupine slovenských hradov a zámkov, ktoré nebudú reštaurované ani konzervované.
Na vrchu kopca, na ktorom hrad stojí, nebol žiadny stromový porast, aby bol čo najlepší výhľad na všetky strany a hrad majestátnejšie vynikal z prostredia.
V čase tureckých nájazdov bolo pozorovanie hradu spojené s náprotivným kopcom v bzenickom chotári. Tam bola postavená kamenná pozorovacia veža a z nej dávané signály na hrad v čase nebezpečia. Vrch dostal pomenovanie Stráža a Andrej Kmeť ako študent na túto pozorovateľňu chodieval. Roku 1970 niekoľko mladých nadšencov robilo na hrade vykopávky pre svoje potešenie. Našli úlomky hlinených nádob, misiek, železné zámky, klince a rôzne iné úlomky.
Hrad po stáročia plnil svoju nielen obrannú funkciu banských miest, ale bol aj strediskom rozsiahleho stredovekého feudálneho panstva či vo vlastníctve šľachty, panovníka alebo banskoštiavnickej komory.
Politickým a hospodárskym strediskom panstva sa od 15. storočia stala Žarnovica.
Hrad svojou malebnosťou okolia zaujal viacerých maliarov. Zachovala sa viac olejomalieb, fotografií a kresieb aj z konca 19. storočia. Jeho okolie láka aj dnes množstvo turistov či našich alebo zahraničných. Pod ním na Hrone je vodácka základňa uvádzaná na európskych vodáckých mapách. Dnes je vodáckou základňou pre turistov, rekreantov, slúži na vodácky výcvik škôl. Mimo športu a oddychu je aj miestom spoločensko-zábavných akcií. Slávnu minulosť revištského hradu a panstva dokumentuje množstvo archívnych písomných listín uložených najmä v banskoštiavnickom štátnom archíve. Dóciovci
Tak ako neodmysliteľne patrí k západnému Slovensku vinohradníctvo, tak patria k Revišťu Dóciovci. Bolo by hriechom ich nespomenúť. Táto rodina vlastnila hrad a panstvo takmer dve storočia. Rodina pochádzala z Veľkej Lúče (Nagy Lucse) a patrila k starým maďarským rodinám. Podľa obce v Bratislavskej župe odvodzujú nielen pôvod, ale i meno. Boli dve vetvy. Staršia s prímením De Dóc mala majetky v Temešskej, Tarandskej a Aradskej župe, druhá vetva v Bratislavskej a Tekovskej. Asi dve storočia moci Dóciovcov sú najtrpkejším obdobím v žití poddaného ľudu revištského panstva. Rodina bola naďaleko známa lakomstvom, úžerou a bezohľadnosťou.

Ak k tomu prirátame ešte turecké nájazdy, zvýšenie daňovej poplatnosti, pochopíme neznesiteľné pomery robotného ľudu. Dóciovci ako majitelia troch panstiev v okolí banských miest sa stali nebezpečnými feudálmi pre celú banskú oblasť. Nielenže utláčali viac svojich poddaných ako iní páni, ale počínali si ako všemocní, najmä vo vzťahu k obchodníkom, banským podnikateľom, ťažiarom a iným. Často nerešpektovali ani výzvy a nariadenia panovníka. Ich svojvoľné vyberanie nezvyklých mýtnych poplatkov, prejavy násilia, vydieranie, to všetko napokon vyvrcholilo v ozbrojených akciách jednej alebo druhej strany, v sporoch, ktoré často musel riešiť dokonca panovník. Boje Dóciovcov s banskými mestami utíchli načas počas roľníckeho povstania Juraja Dóžu v roku 1514 a baníckeho v rokoch 1525-1526, ale medzitým a potom sa opäť obnovili a trvali skoro po celé 16. storočie. Po Františkovej smrti, ktorý bol tekovským županom a padol roku 1526 v bitke pri Moháči, sa stali vlastníkmi panstva Gabriel, Ladislav a Mikuláš. Revištské panstvo bolo v tom čase veľkostne šieste v Tekovskej župe. Ďalším činiteľom, ktorý nútil Dóciovcov prestať alebo aspoň zmieriť boje s mestami boli Turci. A keďže ohrozovali takmer celú časť Pohronia, kde mal majetky i ostrihomský arcibiskup Pavol z Varhy, spojili sa feudáli a mestá do spolku namiereného proti tureckej expanzii. Roku 1537 uzavreli jednotliví účastníci dohodu, v ktorej okrem iného sa v jednom bode hovorí i o snahe zabrániť sporom medzi mestami a v prípade ich vyskytnutia spoločne ich riešiť. Jednotliví účastníci mali platiť vojnovú daň, vyzvedačov a správy posielať hlavnému kapitánovi do Kremnice. Medzi zúčastnenými feudálmi bolo i meno majiteľa Revišťa Mikuláša.
Celé meno Dóci de Nagy Lucse začali Dóciovci používať až v 16. storočí. Prvýkrát sa spomína v rokoch 1504-1506 Egregius Franciscus da Nagy Lucse. Titul barónov získali roku 1563.
Kráľ Matej svojím rozhodnutím z 2. februára 14808 daroval Urbanovi Dócimu rodinný znak (erb), ktorý mohli používať aj jeho príbuzní. Znak mal červeno-modrý štít vľavo šikmo delený a na ňom je kráčajúci lev, ktorý drží hore zlatú guľu. Dolu je šesťrohá zlatá hviezda. Na prilbe je tiež šesťhranná zlatá hviezda.
Pred Turkami Dóciovci ukrývali peniaze a zlaté či strieborné veci v žarnovickom kostole v oltárnej časti alebo na Revištskom hrade. Pozoruhodný je jeden testament písaný na hrade o veľkom bohatstve Dóciovcov, ktoré mali zo zdierania poddanského ľudu. Po Dóciovcoch zostalo 11 zachovaných listov.
Revištská dóciovská vetva vymrela 3. augusta 1647 sťatím Žigmunda Turkami.

Jeho manželka Eufrozína, rodená Kayzerová, po sedemročnom tureckom zajatí bola pepustená za vysoké výkupné, ktoré zložili jej bratia, po návrate protokolárne vypovedala o hroznej tragédii jej manžela. V čase prepadu boli v žarnovickom kaštieli. Obrancovia boli pripravení na obranu, ale nie do takej miery, aby odolávali presile Turkov. Najprv turecká jazda obkľúčila mestečko a podpálila ho. Potom zaútočili na kaštieľ. Najprv sa Žigmund bránil, ale skoro pochopil zbytočnosť odporu a vzdal sa. Jeho ženu určili za otrokyňu, on nesúhlasil, a to rozčúlilo tureckého veliteľa Zuffiho a rozkázal ho popraviť. Telo Žigmunda dal jeho brat pochovať do krypty pod kostolom v obci Ladomerská Vieska. Na nej je latinský nápis: „Urodzený a veľkomožný pán Žigmund Dóci z Veľkej Luče, barón Šášova, Revišťa, pán Virovitza, Gáloša, Baaru a Šarfii, pri strašnom pustošení Žarnovice veľmi nemilosrdným Turkom zajatý spolu s manželkou Eufrozínou Kaizerovou, ktorú Turek odviedol, on sám si život svoj pokúsil zachrániť neobyčajným spôsobom, smelo žiadal, aby mu turecká ruka vyhasila život vo veku 45 rokov dňa 4. Augusta 1647. Tomu smutný jeho starší brat dal postaviť (t.j. túto tabuľu) S.A.M.D.M.D.“
O Dóciovcoch bolo známe, že za manželky vyhľadávali krásne ženy bohatej šľachty alebo mešťanov. Mimo Eufrozíny to bola aj Judita Révayová, manželka Imricha, Magda Turzová, manželka Štefana, Apolónia, manželka Vavrinca, dcéra štiavnického mešťana, ktorú Turci zajali - bola vykúpená.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Počiatky revištského panstva a hrad Revište