Dejinným postupom sa dospieva k všeobecnej forme hodnoty, keď sa rôzne tovary vymieňajú za jeden tovar a tiež peniaze. Na určitom stupni vývoja sa peniaze menia na kapitál. Nadhodnotou nazýva Marx prírastok prvotnej hodnoty peňazí v ich obehu. Tým sa menia peniaze na kapitál ako zvláštny historický pomer. Nadhodnota nemôže vzniknúť z jednoduchého obratu tovaru. Aby mohol nadobudnúť nadhodnotu, musí majiteľ peňazí nájsť na trhu taký tovar, ktorého úžitková hodnota by mala zvláštnu vlastnosť: vlastnosť zdroja hodnoty. Taký tovar je pracovná sila. Pri kapitále je nutné rozlišovať – stály kapitál (napríklad stroje) a premenlivý (napr. náklad na pracovnú silu). Nadhodnotu možno dosiahnuť jednak predĺžením pracovnej doby(absolútna nadhodnota), jednak obmedzením nutnej pracovnej doby (relatívna pracovná nadhodnota). Dôležitá je analýza akumulácie kapitálu – premeny časti nadhodnoty na kapitál. Akumulácia kapitálu urýchľuje vytláčanie robotníkov strojom a vytvára rezervnú armádu nezamestnaných, relatívny nadbytok robotníkov.
Anarchia celej výroby vedie k nadvýrobe, dochádza ku krízam. Sústreďovaním výrobných prostriedkov v nemnohých rukách dochádza k akumulácii bohatstva na jednej strane a na druhej strane k akumulácii núdze (pri triede, ktorá produkuje svoj vlastný produkt ako kapitál). Vývoj dospieva k tomu, že sa výrobný spôsob vzpiera spôsobu zmeny. Ale trieda vlastníkov výrobných prostriedkov sa stáva nielen neschopnou riadiť výrobu, ale neustálou súťažou sa znižuje aj jej počet, takže sa stáva i zbytočnou. Kapitalizmus oddelil robotníka od pracovných prostriedkov, takže ani nie je s nimi zviazaný ako nevoľník a ani mu nepatria. Kapitalizmus je negáciou individuálneho vlastníctva, založeného na vlastnej práci. Nastáva premena. Vývoj smeruje k spojeniu robotníka s pracovnými prostriedkami, odstraňuje sa odluka medzi nositeľmi pracovnej sily a vlastníctvom uskutočňovacích podmienok práce. Proces, ktorý uvádza robotníka do vlastníctva pracovných podmienok, je socializmus. Ten však neobnovuje súkromné vlastníctvo, zato však individuálne vlastníctvo, a to na základe vymožeností kapitalistického obdobia: kooperácia a spoločné vlastníctvo pôdy a pracovných prostriedkov, zhotovených samotnou prácou. Marxistická teória štátu, ktorú rozviedli hlavne Lenin a M. Adler, vidia v štáte výsledok nepreniknuteľnosti triednych rozporov, organizáciu panujúcej triedy k vykorisťovaniu podmanených tried.