V revolúcii sa zmocňuje robotnícka trieda štátneho aparátu a nastoluje diktatúru proletariátu, počas ktorej sa mení pôvodný štát na štát socialistický.
V kapitalistickej spoločnosti, ak predpokladáme jej najpriaznivejší vývoj, máme v demokratickej republike viacmenej úplný demokratizmus. Ale ten je vždy zovretý tesným rámcom kapitalistického vykorisťovania, a preto vždy zostáva v podstate demokratizmom pre menšinu, len pre majetné triedy, výhradne pre bohatých. Sloboda kapitalistickej spoločnosti vždy zostáva približne rovnaká, ako bola sloboda v antických gréckych republikách: sloboda pre otrokárov. Novodobí námezdní otroci sú vinou kapitalistického vykorisťovania tak zdeptaní biedou a chudobou, že majú iné starosti než demokraciu, iné starosti ako politiku, takže pri obvyklom pokojnom priebehu udalostí je väčšina obyvateľstva vylúčená z účasti na verejnom politickom živote. Až potom, keď kapitalizmus mizne (v komunistickej spoločnosti), až nebudú triedy, až potom sa bude môcť hovoriť o slobode.
Zaujímavý je Marxov prechod od kapitalizmu ku komunizmu interpretovaný Leninom. Komunistickú spoločnosť, ktorá vznikla z lona kapitalizmu, nazýva Marx prvou, alebo tiež nižšou fázou komunistickej spoločnosti. Výrobné prostriedky už prestali byť súkromným vlastníctvom jednotlivcov. Patria celej spoločnosti. Každý príslušník spoločnosti, konajúci určitú časť spoločensky nutnej práce, dostáva od spoločnosti potvrdenie, že vykonal toľko a toľko práce. Na toto potvrdenie dostáva zo spoločenských skladov spotrebných predmetov príslušné množstvo výrobkov. Ak odčítame množstvo práce, ktorá je určená pre spoločenský fond, dostáva teda každý robotník od spoločnosti práve toľko, koľko jej dal. Vládne tu zdanlivá rovnosť.
Prvá fáza komunizmu (ktorá sa zvyčajne nazýva socializmom) teda ešte nemôže priniesť spravodlivosť a rovnosť: rozdiely v bohatstve ostanú, a to rozdiely nespravodlivé, avšak nebude možné vykorisťovanie človeka človekom, pretože nebude možné uchvátiť výrobné prostriedky – továrne, stroje, pôdu.. do súkromného vlastníctva. Socialistická zásada kto nepracuje, nech ani neje je uskutočnená. Ale to ešte nie je komunizmus.
Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď už jednotlivci nebudú v zotročujúcom područí deľby práce a až teda zmizne protiklad medzi duševnou a telesnou prácou – až práca nebude len prostriedkom k životu, ale stane sa prvotnou životnou potrebou, až všestranným rozvojom jednotlivcov vzrastú aj výrobné sily – až potom bude možné prekročiť úzky obzor buržoázneho práva a riadiť sa zásadou: „ Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb.“ Rozdeľovanie výrobkov nebude vyžadovať, aby spoločnosť určovala množstvo výrobkov, každý si bude voľne brať podľa svojich potrieb.