Charakterizujeme ho ako svetový názor vytvorený Karlom Marxom a Fridrichom Engelsom. Vyrástol z nemeckej klasickej filozofie (hlavne Hegel a Fauerbacha), z ktorej má svoju dialektiku, z anglickej politickej ekonómie (z Ricarda, Smitha), z francúzskeho dejepisectva (Guizota) a anglicko – francúzskeho socializmu. Vychádza z poznatku, že výrobný spôsob života podmieňuje spoločenský, politický i duševný životný vývoj vôbec. V dejinách rozhoduje v poslednom rade výroba životných potrieb a obnova skutočného života. Hospodárskymi pomermi, ktoré Marx považuje za rozhodujúci základ dejín, sa rozumie spôsob, akým ľudia určitej spoločnosti životné potreby vyrábajú a vymieňajú. V tom je zahrnutá i technika výroby a dopravy, ktorá tiež zaťažuje spôsob zmeny a tým (po rozrušení rodovej spoločnosť) i rozdelenie tried. Do hospodárskych pomerov sú zahrnuté aj ich skoršie vývojové formy. Hospodárske zákony sú podľa marxizmu základom sociálnych vzťahov a aj keď spoločnosť nie je nič nemeniteľného, skôr sa stále pretvára, je každý nový útvar ovládaný novými, zvláštnymi zákonmi. Súhrn výrobných pomerov tvorí hospodársku štruktúra spoločnosti, reálnu základňu, na ktorej sa dvíha právna a spoločenská nadstavba, a ktorej zodpovedajú určité spoločenské formy vedomia. Nie je to vedomie ľudí, ktoré určuje ich bytie, skôr naopak ich spoločenské bytie, ktoré určuje ich vedomie. Pre marxizmus je dôležité zistiť zákon zmeny hospodárskych javov, ich vývoja, čiže prechod z jednej formy do druhej. Podľa marxizmu sa vývoj uskutočňuje bojom protikladov. Posledný článok vývojového radu je skok, prevrat, revolúcia a je krokom k vyššiemu stupňu. Po vonkajšej stránke sa celý vývoj javí ako proces záujmových protikladov, vplyvom ich ľudského stelesnenia, záujmových skupín a spoločenských tried. Celé dejiny sú (okrem doby prvotného stavu) dejinami triednych bojov. Vo svojom „Kapitále“ odhaľuje Marx „hospodársky zákon pohybu modernej spoločnosti a vniká do fyziológie meštianskej spoločnosti. V kapitalistickej spoločnosti vládne výroba tovaru. Tovar je vec, ktorá vyhovuje potrebe človeka a ktorá sa môže vymeniť za inú vec. Užitočnosť veci jej dáva úžitkovú hodnotu. Zámenná hodnota je predovšetkým pomer pri výmene istého počtu úžitkových hodnôt. Spoločné medzi nimi je to, že sú produktmi práce. Veľkosť hodnoty je určovaná množstvom práce spoločensky nutnej – pracovnou dobou, spoločensky nutnou k výrobe tovaru.

Dejinným postupom sa dospieva k všeobecnej forme hodnoty, keď sa rôzne tovary vymieňajú za jeden tovar a tiež peniaze. Na určitom stupni vývoja sa peniaze menia na kapitál. Nadhodnotou nazýva Marx prírastok prvotnej hodnoty peňazí v ich obehu. Tým sa menia peniaze na kapitál ako zvláštny historický pomer. Nadhodnota nemôže vzniknúť z jednoduchého obratu tovaru. Aby mohol nadobudnúť nadhodnotu, musí majiteľ peňazí nájsť na trhu taký tovar, ktorého úžitková hodnota by mala zvláštnu vlastnosť: vlastnosť zdroja hodnoty. Taký tovar je pracovná sila. Pri kapitále je nutné rozlišovať – stály kapitál (napríklad stroje) a premenlivý (napr. náklad na pracovnú silu). Nadhodnotu možno dosiahnuť jednak predĺžením pracovnej doby(absolútna nadhodnota), jednak obmedzením nutnej pracovnej doby (relatívna pracovná nadhodnota). Dôležitá je analýza akumulácie kapitálu – premeny časti nadhodnoty na kapitál. Akumulácia kapitálu urýchľuje vytláčanie robotníkov strojom a vytvára rezervnú armádu nezamestnaných, relatívny nadbytok robotníkov.
Anarchia celej výroby vedie k nadvýrobe, dochádza ku krízam. Sústreďovaním výrobných prostriedkov v nemnohých rukách dochádza k akumulácii bohatstva na jednej strane a na druhej strane k akumulácii núdze (pri triede, ktorá produkuje svoj vlastný produkt ako kapitál). Vývoj dospieva k tomu, že sa výrobný spôsob vzpiera spôsobu zmeny. Ale trieda vlastníkov výrobných prostriedkov sa stáva nielen neschopnou riadiť výrobu, ale neustálou súťažou sa znižuje aj jej počet, takže sa stáva i zbytočnou. Kapitalizmus oddelil robotníka od pracovných prostriedkov, takže ani nie je s nimi zviazaný ako nevoľník a ani mu nepatria. Kapitalizmus je negáciou individuálneho vlastníctva, založeného na vlastnej práci. Nastáva premena. Vývoj smeruje k spojeniu robotníka s pracovnými prostriedkami, odstraňuje sa odluka medzi nositeľmi pracovnej sily a vlastníctvom uskutočňovacích podmienok práce. Proces, ktorý uvádza robotníka do vlastníctva pracovných podmienok, je socializmus. Ten však neobnovuje súkromné vlastníctvo, zato však individuálne vlastníctvo, a to na základe vymožeností kapitalistického obdobia: kooperácia a spoločné vlastníctvo pôdy a pracovných prostriedkov, zhotovených samotnou prácou. Marxistická teória štátu, ktorú rozviedli hlavne Lenin a M. Adler, vidia v štáte výsledok nepreniknuteľnosti triednych rozporov, organizáciu panujúcej triedy k vykorisťovaniu podmanených tried.

V revolúcii sa zmocňuje robotnícka trieda štátneho aparátu a nastoluje diktatúru proletariátu, počas ktorej sa mení pôvodný štát na štát socialistický.
V kapitalistickej spoločnosti, ak predpokladáme jej najpriaznivejší vývoj, máme v demokratickej republike viacmenej úplný demokratizmus. Ale ten je vždy zovretý tesným rámcom kapitalistického vykorisťovania, a preto vždy zostáva v podstate demokratizmom pre menšinu, len pre majetné triedy, výhradne pre bohatých. Sloboda kapitalistickej spoločnosti vždy zostáva približne rovnaká, ako bola sloboda v antických gréckych republikách: sloboda pre otrokárov. Novodobí námezdní otroci sú vinou kapitalistického vykorisťovania tak zdeptaní biedou a chudobou, že majú iné starosti než demokraciu, iné starosti ako politiku, takže pri obvyklom pokojnom priebehu udalostí je väčšina obyvateľstva vylúčená z účasti na verejnom politickom živote. Až potom, keď kapitalizmus mizne (v komunistickej spoločnosti), až nebudú triedy, až potom sa bude môcť hovoriť o slobode.
Zaujímavý je Marxov prechod od kapitalizmu ku komunizmu interpretovaný Leninom. Komunistickú spoločnosť, ktorá vznikla z lona kapitalizmu, nazýva Marx prvou, alebo tiež nižšou fázou komunistickej spoločnosti. Výrobné prostriedky už prestali byť súkromným vlastníctvom jednotlivcov. Patria celej spoločnosti. Každý príslušník spoločnosti, konajúci určitú časť spoločensky nutnej práce, dostáva od spoločnosti potvrdenie, že vykonal toľko a toľko práce. Na toto potvrdenie dostáva zo spoločenských skladov spotrebných predmetov príslušné množstvo výrobkov. Ak odčítame množstvo práce, ktorá je určená pre spoločenský fond, dostáva teda každý robotník od spoločnosti práve toľko, koľko jej dal. Vládne tu zdanlivá rovnosť.
Prvá fáza komunizmu (ktorá sa zvyčajne nazýva socializmom) teda ešte nemôže priniesť spravodlivosť a rovnosť: rozdiely v bohatstve ostanú, a to rozdiely nespravodlivé, avšak nebude možné vykorisťovanie človeka človekom, pretože nebude možné uchvátiť výrobné prostriedky – továrne, stroje, pôdu.. do súkromného vlastníctva. Socialistická zásada kto nepracuje, nech ani neje je uskutočnená. Ale to ešte nie je komunizmus.
Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď už jednotlivci nebudú v zotročujúcom područí deľby práce a až teda zmizne protiklad medzi duševnou a telesnou prácou – až práca nebude len prostriedkom k životu, ale stane sa prvotnou životnou potrebou, až všestranným rozvojom jednotlivcov vzrastú aj výrobné sily – až potom bude možné prekročiť úzky obzor buržoázneho práva a riadiť sa zásadou: „ Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb.“ Rozdeľovanie výrobkov nebude vyžadovať, aby spoločnosť určovala množstvo výrobkov, každý si bude voľne brať podľa svojich potrieb.

Ľudia si natoľko zvyknú dodržiavať základné pravidlá spoločenského spolužitia a ich práca bude natoľko produktívna, že budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností. Marxistická škola sa delí na mnoho podskupín. Patrí sem napríklad skupina klasických marxistov – Lafarque, Mehring, Kautsky, ktorá pokračuje dôsledne v ceste určenej Marxom. Ďalej sú tu holadské skupiny, kantovci, anglická škola....

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Marxizmus