Charakterizujeme ho ako svetový názor vytvorený Karlom Marxom a Fridrichom Engelsom. Vyrástol z nemeckej klasickej filozofie (hlavne Hegel a Fauerbacha), z ktorej má svoju dialektiku, z anglickej politickej ekonómie (z Ricarda, Smitha), z francúzskeho dejepisectva (Guizota) a anglicko – francúzskeho socializmu. Vychádza z poznatku, že výrobný spôsob života podmieňuje spoločenský, politický i duševný životný vývoj vôbec. V dejinách rozhoduje v poslednom rade výroba životných potrieb a obnova skutočného života. Hospodárskymi pomermi, ktoré Marx považuje za rozhodujúci základ dejín, sa rozumie spôsob, akým ľudia určitej spoločnosti životné potreby vyrábajú a vymieňajú. V tom je zahrnutá i technika výroby a dopravy, ktorá tiež zaťažuje spôsob zmeny a tým (po rozrušení rodovej spoločnosť) i rozdelenie tried. Do hospodárskych pomerov sú zahrnuté aj ich skoršie vývojové formy. Hospodárske zákony sú podľa marxizmu základom sociálnych vzťahov a aj keď spoločnosť nie je nič nemeniteľného, skôr sa stále pretvára, je každý nový útvar ovládaný novými, zvláštnymi zákonmi. Súhrn výrobných pomerov tvorí hospodársku štruktúra spoločnosti, reálnu základňu, na ktorej sa dvíha právna a spoločenská nadstavba, a ktorej zodpovedajú určité spoločenské formy vedomia. Nie je to vedomie ľudí, ktoré určuje ich bytie, skôr naopak ich spoločenské bytie, ktoré určuje ich vedomie. Pre marxizmus je dôležité zistiť zákon zmeny hospodárskych javov, ich vývoja, čiže prechod z jednej formy do druhej. Podľa marxizmu sa vývoj uskutočňuje bojom protikladov. Posledný článok vývojového radu je skok, prevrat, revolúcia a je krokom k vyššiemu stupňu. Po vonkajšej stránke sa celý vývoj javí ako proces záujmových protikladov, vplyvom ich ľudského stelesnenia, záujmových skupín a spoločenských tried. Celé dejiny sú (okrem doby prvotného stavu) dejinami triednych bojov. Vo svojom „Kapitále“ odhaľuje Marx „hospodársky zákon pohybu modernej spoločnosti a vniká do fyziológie meštianskej spoločnosti. V kapitalistickej spoločnosti vládne výroba tovaru. Tovar je vec, ktorá vyhovuje potrebe človeka a ktorá sa môže vymeniť za inú vec. Užitočnosť veci jej dáva úžitkovú hodnotu. Zámenná hodnota je predovšetkým pomer pri výmene istého počtu úžitkových hodnôt. Spoločné medzi nimi je to, že sú produktmi práce. Veľkosť hodnoty je určovaná množstvom práce spoločensky nutnej – pracovnou dobou, spoločensky nutnou k výrobe tovaru.