Ďalej požadovalo odtrhnutie územia na ľavom brehu Rýna od nemeckej ríše, aby sa Rýn stal prirodzenou hranicou medzi obidvoma štátmi. Šéf francúzskej delegácie Clemenceau sa nikdy nezmieril s odtrhnutím Alsaska-Lotrinska od Francúzska. Naproti tomu zástupca Veľkej Británie Lloyd George vystupoval s klasickou britskou ideou rovnováhy síl. Británia si nepriala oslabenie Nemecka do tej miery, aby bola Francúzsku umožnená hegemónia v Európe. Britom stačilo, že Nemecko bolo prehratou vojnou zbavené svojich kolónií a vyradené ako námorná veľmoc. Lloyd George vyčítal Clemenceauovi, že je vo svojej politike voči Nemecku krátkozraký, že pre otázku rýnskych hraníc nevidí nebezpečie, ktoré hrozí Európe a Ázií zo strany boľševizmu, a že slepé trvanie na dovtedajšej protinemeckej politike by mohlo viesť k víťazstvu socialistickej revolúcie v Nemecku a jej spojenia sa s revolúciou ruskou. Spojené štáty k Nemecku zastávali najmiernejšie stanovisko. Priali si mať Nemecko primerane silné voči Francúzsku a najmä voči Veľkej Británií. USA išlo predovšetkým o rozšírenie vplyvu na európsky kontinent vyjadrené doktrínou „otvorených dverí“, o voľné prenikanie amerického doláru i politického vplyvu do záujmových oblastí. Nevyhovovali im preto partikulárne spory a konflikty ohrozujúce povojnovú konsolidáciu hospodárskeho života. Z týchto dôvodov presadzoval Wilson vytvorenie Spoločnosti národov v nádeji, že v nej USA vďaka svojmu zvláštnemu postaveniu v Európe, budú môcť zaujať kľúčovú pozíciu. Taliansko a Japonsko sledovali nacionálnu politiku a dožadovali sa splnenia svojich územných nárokov na základe sľubov daných v priebehu vojny.
7.5.1919 bol daný nemeckej delegácii, vedenej Brockdorff-Rantzauom, návrh mierovej zmluvy. Nemecké národné zhromaždenie sa rozhodlo návrh aj napriek odporu nemeckej verejnosti prijať. 28.júna 1919 bola podpísaná Versaillská zmluva. Zmluva značne pozmenila nemecké územné dŕžavy: na západe vrátila Francúzsku bez plebiscitu Alsasko a Lotrinsko a oddelila od Nemecka Sársko, zverené na 15 rokov Spoločnosti národov (neskôr uhoľné bane Sárska pripadli Francúzsku, Memel Litve, Gdansk sa stal slobodným mestom pod ochranou Spoločnosti národov). Na severe sa bez plebiscitu stala severná časť Šlesvicka súčasťou Dánska, na východe Nemecko postúpilo Poľsku Pozňansko a pás Východného Pruska, čím mu poskytlo prístupový koridor k moru do prístavu Gdansk. Veľká priemyselná oblasť Horné Sliezsko takisto pripadla po plebiscite Poľsku. Československo získalo Hlučínsko. Mimo Európy sa Nemecko muselo vzdať afrických kolónií (Juhozápadnej Afriky, Toga a Kamerunu) i územia v Ázii (Šan-tung).