USA uzavrelo 24.a 25.8.1921 separátne mierové zmluvy s Nemeckom a Rakúskom. Janovská konferencia

Rozvrátené hospodárske pomery v Európe pretrvávali naďalej. Naliehavá potreba spotrebného tovaru, hlavne v porazených zemiach, nemohla byť uspokojená pre nedostatok finančných prostriedkov. Európske meny klesali, mzdy sa znižovali a stúpla nezamestnanosť. Európsky trh bol rozrušený, jednotlivé zeme sa oddeľovali colnými obmedzeniami, ktoré sťažovali medzinárodnú výmenu tovaru. Neutešené pomery sťažovali exportné záujmy Veľkej Británie. Z obchodných dôvodov jej nevyhovovala ani tvrdá francúzska reparačná politika. Janovská konferencia sa konala v dobe od 10.apríla do 19.mája 1922 za účasti 28 štátov (USA a Turecko sa konferencie nezúčastnili). V čele britskej delegácie bol ministerský predseda Lloyd George, Francúzsko zastupoval Louis Barthou (1862-1934). Delegáciu sovietskeho Ruska viedol ľudový komisár zahraničných vecí G.V.Čičerin (1872-1936), nemeckú delegáciu viedol kancelár J.Wirth (1879-1956) a minister zahraničných vecí W.Rathenau (1867-1922). Nemecko pozvanie prijalo, pretože hodlalo využiť anglo-francúzskych rozporov k dosiahnutiu zmiernych podmienok versaillského mieru. Sovietska vláda si sľubovala od konferencie vymanenie z politickej izolácie a pomoc pri obnove svojho hospodárstva. Francúzsko žiadalo bezpodmienečné splnenie všetkých finančných požiadaviek voči sovietskemu Rusku, ale na druhej strane nebolo nič ochotné poskytnúť. Neskôr sa začalo ukazovať, že k všeobecnej dohode nedôjde. Rusku sa podarilo s Nemeckom uzavrieť zmluvu. Nemecko sa zrieklo požiadavky náhrady za znárodnený majetok v Rusku a naproti tomu sa sovietske Rusku zaviazalo, že nebude uplatňovať svoje nároky na reparácie. Význam zmluvy spočíval aj v tom, že Nemecko ako jedna z prvých krajín uznalo sovietske Rusko de jure. Zmluva bola uzavretá v Rapalle 16.4.1922.
Nedoriešené problémy janovskej konferencie prišli na rad na konferencii v Haagu (15.6.-20.7.1922), ale ani tam nebol dosiahnutý úspech. Rapallská zmluva zhoršila vzťahy medzi Francúzskom a Nemeckom, čo sa prejavilo pri novom reparačnom jednaní. Dve reparačné konferencie (v auguste a decembri 1922) boli celkom neúspešné. Nemecko platilo reparačné splátky nedostatočne a Francúzsko dalo najavo odhodlanie siahnuť k okupácii Porúria. USA a Veľká Británia sa postavili proti, Taliansko sa pripojilo k Francúzsku. 11.1.1923 obsadili francúzsko-belgické oddiely Porúrie. Britský postoj bol zdržanlivý, sovietska vláda proti okupácii Porúria protestovala.