Nemecká vláda vedená Cunom vyhlásila 13.1. pasívny odpor. 13.8.odstúpila Cunova vláda a vytvorila sa Stresemannova vláda veľkej koalície. 26.9. bol zrušený pasívny odpor. Pivný puč v Mníchove

Hitler spolu s Ludendorffom sa postavili na čelo radikálov a 8.11.1923 nechali obkľúčiť jednotkami SA Meštiansky pivovar v Mníchove, kde sa konalo zhromaždenie prívržencov pravicového politika von Kahra. Hitler prenikol na pódium, vyhlásili zosadenie bavorskej vlády „národnou revolúciou“ a s pomocou Ludendorffa donútil Kahra, Lossowa a veliteľa polície Seißera, aby sa podriadili. Celá skupina sa potom vrátila na pódium, kde ich Hitler predstavil ako členov novej vlády. Ešte v noci sa však Hitlerových dobrodružných plánov zriekli a 9.11. dali rozohnať manifestačný pochod nacistov políciou. Pri prestrelke bolo zastrelených 16 manifestantov, Hitler s Ludendorffom a inými nacistami boli zatknutí a NSDAP zakázaná. Vynesené tresty boli mierne, Ludendorffa súd oslobodil. Porážkou puču skončila i revolta bavorskej vlády voči Berlínu. Locarno

Začiatkom októbra 1925 sa začali schádzať do malého švajčiarskeho mesta Locarna na brehu Lago Maggiore delegácie európskych štátov. 5.10.1925 bola zahájená medzinárodná konferencia za účasti Veľkej Británie (A.Chamberlain), Francúzska (A.Briand), Belgicka (E.Vandervelde), Talianska (Mussolini), Nemecka (H.Luther a G.Stresemann), neskôr bolo prizvané Československa (E.Beneš) a Poľsko (A.Skrzyński). Hlavným výsledkom konferencie bolo uzavretie tzv.Rýnskeho garančného paktu 16.10.1925, ktorý vydával medzinárodné záruky na versaillské hranice Nemecka s Francúzskom a Belgickom. Východné hranice garantované neboli. Vstup Nemecka do Spoločnosti národov

V priebehu roka 1926 bol prejednávaný vstup Nemecka do SN, ktorým mala byť politika uzmierenia dovŕšená. Jednania sa však predlžovali a medzitým narastala v Nemecku proti Stresemannovi nacionalistická opozícia, ktorá odmietala akékoľvek uznanie versaillského mieru. Tohto sa snažil využiť Stresemann k dosiahnutiu ďalších ústupkov od západných kapitalistických veľmocí. Okrem toho Stresemann nepovažoval v danej chvíli pre Nemecko za vhodné, aby sa samé nejako angažovalo v protisovietskej línii locarnskej politiky západných štátov. Preto nemecká vláda pri jednaní o vstupe do Spoločnosti národov odmietla účasť na 16.článku Paktu SN, ktorý zaväzoval členov k vojenským a hospodárskym sankciám a k povoleniu prechodu vojenských síl v boji proti útočníkovi, odôvodňujúc to tým, že Nemecko nie je ozbrojené.