Podporili ho i v rozhodnutí opustiť 14.10.1933 Spoločnosť národov a odzbrojovaciu konferenciu a zahájiť tak politiku nekontrolovateľného zbrojenia. Nová etapa militarizácie začala februárom 1934. Hitler zamietol pôvodný projekt vybudovať armádu kombináciou ríšskej obrany a oddielov SA a rozhodol sa pre wehrmacht vedený armádnymi dôstojníkmi a po určitej dobe doplňovaný všeobecnou brannou povinnosťou. V radoch SA sa rozšíril nepokoj z nesplneného projektu a takisto aj zo sociálnej nespokojnosti jej členov, ktorý patrili medzi nižšie vrstvy. Po dohode s ríšskou obranou a za iniciatívnej spolupráce SS (Schutzstaffel) sa Hitler rozhodol zlikvidovať vedenie SA. 30.6.1934 bola väčšina jej členov na čele s Ernstom Röhmom (1887-1934) zastrelená, teroru nacistov v tejto „noci dlhých nožov“ padli za obeť i niektorí bývalí protivníci. Celkom bolo zavraždených okolo tisíc osôb. Čistka znamenala ďalšie kompromitovanie nacistickej vlády v zahraničí – prispel k tomu i pokus rakúskych nacistov o puč 25.júla 1934, ktorý bol podporovaný z ríšskonemeckých miest a jeho výsledkom bolo zavraždenie rakúskeho kancelára Dolfussa – vnútropoliticky však upevnil jeho moc. Vývoj v tomto smere bol dovŕšený po smrti prezidenta Hindenburga 2.8.1934. Právomoci prezidenta prešli na ríšskeho kancelára a Hitler sa tak stala i formálne hlavou nemeckého štátu s titulom „vodcu a ríšskeho kancelára“. Hitler vyhlásil 16.marca 1935 všeobecnú brannú povinnosť. Tvorcovia versaillskej zmluvy reagovali len formálnym protestom. V Blombergovom ministerstve vojenstva sa už potom začalo pracovať na prvej útočnej štúdii, ktorá pod krycím názvom Schulung plánovala preventívnu vojnu proti Československu. Bola vypracovaná 2.5.1935; koncom tohto roku bola pripravená podrobnejšia Variante Rot pre eventuálne vojenské stretnutie s Francúzskom. Nacisti sa ho však vážnejšie nemuseli obávať. Zreteľne sa to ukázalo na zlikvidovaní demilitarizovanej zóny 7.3.1936, ktoré znamenalo nielen ďalšie porušenie versaillskej zmluvy, ale i roztrhnutie locarnského garančného paktu. Likvidácia zóny vytvorila podmienky pre výstavbu opevnenia na západnej hranici Nemecka a pre zvýšenie jeho politického a vojenského tlaku v strednej Európe. Prvýkrát sa však nová nemecká armáda uplatnila na Pyrenejskom polostrove, a to intervenčnou pomocou španielskym fašistickým pučistom, uskutočňovanou od júla 1936. Vojenský zásah do španielskej občianskej vojny mal mimo iného za následok tesnejšie zblíženie s druhým interventom – Mussoliniho Talianskom.