Prvá svetová vojna spôsobila dovtedy nebývalé ľudské a hmotné straty. Vo vojne padlo okolo 9 miliónov ľudí, hospodársky rozvrat dosiahol katastrofálne rozmery. Úroveň priemyslu a obchodu poklesla hlboko pod predvojnový stav, zásoby boli takmer úplne spotrebované. Nemecko bolo porazené, Rakúsko sa rozpadlo na niekoľko samostatných národných štátov, z ktorých Rakúsko a Maďarsko patrili k štátom porazeným, Československo, Poľsko, Juhoslávia a Rumunsko ku štátom víťazným. 3.1.1918 vyhlásil Woodrow Wilson „14 bodov“ definovaných pred Kongresom, v ktorých predniesol obecné princípy spočívajúce v odstránení tajnej diplomacie, slobode námorného obchodu, obchodnej rovnosti medzi národmi a úprave koloniálnych otázok tak, aby to odpovedalo vôli ovládaných národov. K dosiahnutiu týchto cieľov malo slúžiť založenie Spoločnosti národov. Parížska mierová konferencia

18.1.1919 bola zahájená parížska mierová konferencia. Na konferencii bolo prítomných 27 štátov, porazené štáty zastúpené neboli. Organizácia spočívala na vytvorení celkom 58 komisií, ktoré vypracovali podklady pre hlavný orgán konferencie – Radu desiatich, skladajúcu sa zo šéfov delegácií a ministrov zahraničných piatich veľmocí: USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska. V čele britskej delegácie bol ministerský predseda David Lloyd George (1863-1945) a minister zahraničných vecí lord Arthur James Balfour (1848-1930); Francúzsko zastupoval ministerský predseda Georges Clemenceau a minister zahraničných vecí Stephan Pichon (1857-1933). Spojené štáty zastupovali prezident Woodrow Wilson (1856-1924) a štátny tajomník Robert Lansing (1864-1928); Taliansko ministerský predseda Vittorio Orlando (1860-1952) a minister zahraničia Sydney Sonnino (1847-1924) a Japonsko barón Makino a vikomt Chinda. Rada desiatich bola neskôr pozmenená na Radu piatich, t.j. len šéfov delegácií piatich veľmocí, prípadne pri neprítomnosti Japonska či Talianska na Radu štyroch či troch. Čoskoro sa ukázalo, že medzi veľmocami nie je v základných otázkach jednota. To sa týkalo najmä ich politiky voči Nemecku. Najtvrdší kurz zastávalo Francúzsko, ktoré nieslo najväčšiu ťažobu vojny, utrpela najväčšie straty na životoch a mala najväčšie hmotné škody. Cítilo sa preto oprávnené vyťažiť z porážky Nemecka čo najviac. Jeho cieľom bolo oslabenie Nemecka a jeho vojenskej moci, Francúzsko chcelo rozdelenie Nemecka a vytvorenie samostatných autonómnych štátov aké existovali pred rokom 1870.

Ďalej požadovalo odtrhnutie územia na ľavom brehu Rýna od nemeckej ríše, aby sa Rýn stal prirodzenou hranicou medzi obidvoma štátmi. Šéf francúzskej delegácie Clemenceau sa nikdy nezmieril s odtrhnutím Alsaska-Lotrinska od Francúzska. Naproti tomu zástupca Veľkej Británie Lloyd George vystupoval s klasickou britskou ideou rovnováhy síl. Británia si nepriala oslabenie Nemecka do tej miery, aby bola Francúzsku umožnená hegemónia v Európe. Britom stačilo, že Nemecko bolo prehratou vojnou zbavené svojich kolónií a vyradené ako námorná veľmoc. Lloyd George vyčítal Clemenceauovi, že je vo svojej politike voči Nemecku krátkozraký, že pre otázku rýnskych hraníc nevidí nebezpečie, ktoré hrozí Európe a Ázií zo strany boľševizmu, a že slepé trvanie na dovtedajšej protinemeckej politike by mohlo viesť k víťazstvu socialistickej revolúcie v Nemecku a jej spojenia sa s revolúciou ruskou. Spojené štáty k Nemecku zastávali najmiernejšie stanovisko. Priali si mať Nemecko primerane silné voči Francúzsku a najmä voči Veľkej Británií. USA išlo predovšetkým o rozšírenie vplyvu na európsky kontinent vyjadrené doktrínou „otvorených dverí“, o voľné prenikanie amerického doláru i politického vplyvu do záujmových oblastí. Nevyhovovali im preto partikulárne spory a konflikty ohrozujúce povojnovú konsolidáciu hospodárskeho života. Z týchto dôvodov presadzoval Wilson vytvorenie Spoločnosti národov v nádeji, že v nej USA vďaka svojmu zvláštnemu postaveniu v Európe, budú môcť zaujať kľúčovú pozíciu. Taliansko a Japonsko sledovali nacionálnu politiku a dožadovali sa splnenia svojich územných nárokov na základe sľubov daných v priebehu vojny.
7.5.1919 bol daný nemeckej delegácii, vedenej Brockdorff-Rantzauom, návrh mierovej zmluvy. Nemecké národné zhromaždenie sa rozhodlo návrh aj napriek odporu nemeckej verejnosti prijať. 28.júna 1919 bola podpísaná Versaillská zmluva. Zmluva značne pozmenila nemecké územné dŕžavy: na západe vrátila Francúzsku bez plebiscitu Alsasko a Lotrinsko a oddelila od Nemecka Sársko, zverené na 15 rokov Spoločnosti národov (neskôr uhoľné bane Sárska pripadli Francúzsku, Memel Litve, Gdansk sa stal slobodným mestom pod ochranou Spoločnosti národov). Na severe sa bez plebiscitu stala severná časť Šlesvicka súčasťou Dánska, na východe Nemecko postúpilo Poľsku Pozňansko a pás Východného Pruska, čím mu poskytlo prístupový koridor k moru do prístavu Gdansk. Veľká priemyselná oblasť Horné Sliezsko takisto pripadla po plebiscite Poľsku. Československo získalo Hlučínsko. Mimo Európy sa Nemecko muselo vzdať afrických kolónií (Juhozápadnej Afriky, Toga a Kamerunu) i územia v Ázii (Šan-tung).

Stratilo tak sedminu svojho územia a 10% obyvateľstva. Obmedzil sa počet vojakov na 100 000, limitoval sa veliteľský zbor na 4000 dôstojníkov. Nemecko nesmelo vlastniť ťažké zbrane (delostrelectvo) a moderné vojenské prostriedky (lietadlá, tanky). Takisto bol demilitarizovaný ľavý breh Rýna a územie do šírky 50 km na pravom brehu Rýna. Toto územie okupovali spojenci do roku 1935. Nemecko bolo povinné zaplatiť 20 miliárd mariek, všetky lode s tonážou nad 1500 ton boli odovzdané víťazom. Nemecko muselo uznať nezávislosť novovzniknutých štátov. Naviac mu bolo zakázané podniknúť akýkoľvek anšlus Rakúska.
10.9.1919 bola podpísaná v Saint-Germain-en-Laye mierová zmluva s Rakúskom. Bývalá rakúsko-uhorská monarchia bola rozdelená takto: Voralberg, severné Tirolsko, Salzburg, Štajersko, Korutánsko, Horné a Dolné Rakúsko s hlavným mestom Viedeň tvorili rakúsku republiku s 6,5 miliónmi obyvateľov. Čechy a Morava pripadli k novovytvorenému československému štátu, Halič pripadol Poľsku, Bukovina Rumunsku, južné Tirolsko, Istria a Gorlica Taliansku, Slovinsko, južná časť Korutánska a Štajerska, a tiež i Dalmácie pripadli Juhoslávii. Rakúsko uznávalo samostatnosť nástupníckych štátov. Zmluva zakazovala pripojenie Rakúska k Nemecku. Armáda bola obmedzená na 30 000 mužov. 17.11.1919 bola v Neuilly podpísaná mierová zmluva s Bulharskom. Bulharsko vrátilo Rumunsku južnú Dobrudžu a odstúpilo Grécku západná Tráciu vrátane prístupu k Egejskému moru. Macedónia zostala rozdelená medzi Juhosláviu a Grécko. Bulharská armáda bola obmedzená na 20 000 mužov.Bulharsku bola uložená náhrada vojnových škôd a dodávky uhlia. S Maďarskom prebiehali veľmi zložité rokovania. Najvyššia dohodová rada o mierovej zmluve nechcela rokovať s vládou Béla Kunu. Až po páde Maďarskej republiky rád boli znova otvorené jednania, ktoré sa však komplikovali maďarskými revizionostickými požiadavkami. Zmluva bola uzavretá 4.6.1920 v Trianone. Slovensko a Podkarpatská Rus pripadli Československu, Banát a Sedmohradsko Rumunsku. Južné oblasti, Chorvátsko a Slavonsko pripadli Juhoslávii, ktorá prevzala tiež Bosnu a Hercegovinu. Na západe bol odstúpený úzky pruh Burgundska Rakúsku. Armáda bola obmedzená na 35 000 mužov. Ako posledná mierová zmluva bola podpísaná 10.8.1920 v Sévres zmluva s Tureckom. Mierovou zmluvou stratilo Turecko 4/5 bývalého územia. V Európe si Turecko zachovalo iba Istanbul a úzky pruh územia pri Marmarskom mori a v Malej Ázii provinciu Anatolia.

Tráciu a Gallipoli, Egejské ostrovy a Smyrna boli postúpené Grécku, Sýriu a Libanon obdržalo Francúzsko; Irak, Palestínu so Zajordánskom Veľká Británia, Dodekanesos a Rhodos Taliansko. Turecké Arménsko sa malo stať samostatným, Cyprus a Egypt zostávali pod britským, Tripolis pod talianskym panstvom. Bolo zrušené opevnenie úžin Bospor a Dardanely, nad úžinami bola vytvorená medzinárodná správa a kontrola. Vojenské lode boli odovzdané spojencom a armáda bola obmedzená na 90 000 mužov. Turecku boli uložené reparácie a kontrola nad dopravou. O zostavení tureckého štátneho rozpočtu rozhodovala anglo-francúzsko-talianska komisia. Mierovou zmluvou Turecko v skutočnosti pokleslo na úroveň kolónie. Celkové výsledky parížskej mierovej konferencie neboli dobrou predzvesťou budúceho vývoja. Boli výrazom pomeru síl, daného výsledkami vojny. Nebol odstránený ani jeden z hlavných rozporov, ktoré viedli k vzniku prvej vojny, naopak v sebe predznamenávali rozpory budúcej.

Spoločnosť národov

Wilson chcel prostredníctvom Spoločnosti národov zvýšiť vplyv USA v ostatných častiach sveta. Tento plán sa nakoniec neuskutočnil, nielen pre odpor európskych veľmocí voči americkej nadvláde, ale aj pre nechuť vplyvných izolacionistických kruhov v USA k angažovaniu zeme v mimoeurópskych záležitostiach. Podľa prijatého štatútu sa zakladajúcimi členmi SN stali štáty zúčastnené vo vojne proti Nemecku, vrátane štátov novovzniknutých. Druhú skupinu tvorili štáty, ktoré boli k vstupu pozvané. Porazené štáty boli zatiaľ z účasti vylúčené, ale mohli byť neskôr prijaté na základe dvojtretinovej väčšiny. Základnými orgánmi SN boli Zhromaždenie zástupcov všetkých členov a Rada spoločnosti národov, skladajúca sa z piatich stálych členov a štyroch nestálych, každoročne volených. Sídlo SN bolo v Ženeve. K vysporiadaniu medzinárodných sporov bol zriadený súd v Haagu. Hlavným cieľom SN malo byť zachovanie mieru. K boji proti vojne boli formulované niektoré zásady, ktoré boli neskôr označované názvom kolektívna bezpečnosť. Hlavnou metódou SN bol systém arbitráže a sankcií proti prípadnému útočníkovi. Sily, ktoré mala SN k dispozícii, boli však skôr morálne, i keď sa počítalo so sankciami hospodárskymi. Základným nedostatkom SN bolo to, že v nej neboli zastúpené Spojené štáty a Rusko. SN sa tak stala doménou európskych veľmocí, ktoré na jej pôde súperili o sféry vplyvu v jednotlivých oblastiach. Menšie národy boli síce formálne rovnoprávne, ale ich skutočný vplyv bol nepatrný. Vznik fašizmu

Prvý fašistický režim bol nastolený v Taliansku.

Odtiaľ sa šírili fašistické idey do ďalších krajín, hlavne do strednej Európy a na Balkán, kde vznikali rôzne fašistické skupiny ako napr. Gombösova skupina v Maďarsku, Gajdovo fašistické hnutie v Československu, fašistické skupiny v Rumunsku, Juhoslávii, Bulharsku, Poľsku, Grécku, Španielsku, Portugalsku, ale tiež i v Belgicku, Dánsku, Francúzsku a v Británii.
Najnebezpečnejšia z nich bola Hitlerova fašistická strana v Nemecku (NSDAP, založená v r.1919 v Mníchove). Ideológia hitlerovského fašizmu vychádzala z rasistických teórií Josepha Arthura Gobineaua, Houstona Stewarda Chamberlaina a Paula de Lagardea. Nacisti hlásali nadradenosť germánskej rasy nad všetkými ostatnými. Hlásali militantný antikomunizmus a antimarxizmus. V zahraničnej politike sa stavali proti versaillskej zmluve. Nacistická strana sa opierala o krajne reakčné organizácie a spolky, ako napr. Orgesch (bavorská ozbrojená organizácia) alebo Baltikumer (príslušníci bývalých kontrarevolučných vojsk v baltských zemiach). Malá dohoda

Nebezpečie maďarského revizionizmu viedlo k zblíženiu ČSR, Juhoslávie a Rumunska. Keď potom v roku 1921 Karol Habsburský sa pokúsil dvakrát o obsadenie maďarského trónu, došlo medzi týmito troma štátmi k vytvoreniu obranného spolku, nazvaného Malá dohoda (14.8.1920 bola uzavretá zmluva medzi Juhosláviou a Československom 23.4.1921 medzi Rumunskom a Československom a 7.6.1921 medzi Rumunskom a Juhosláviou). Malá dohoda sa orientovala na Francúzsko, i keď jej vznik vtedajšie francúzske kruhy neuvítali, lebo im marila snahu zatiahnuť Československo do protisovietskej vojny. Nemecká vláda prijala na konferencii v Spa (5.-16.7.1920) podmienky dohodových štátov o odzbrojení a vojnových reparáciách. Na konferencii Najvyššej rady v Paríži 24.-29.1.1921 bola určená výška nemeckých reparácií na 226 miliárd zlatých mariek. 3.3.1921 odovzdal Lloyd George Nemcom ultimatívne memorandum, v ktorom sa dokazovalo, že Nemecko v dvoch rokoch porušilo versailleskú zmluvu (odmietlo vydať vojnových zločincov, nesplnilo podmienky odzbrojenia a nezaplatili 20 miliárd zlatých mariek reparácií). Spojenci hrozili Nemecku obsadením Duisburgu, Ruhrortu a Dusseldorfu na pravom brehu Rýna. Keď Nemecko odmietlo ultimátum prijať, boli tieto tri mestá obsadené. 27.4.znížila reparačná komisia celkovú výšku reparácií na 132 miliárd zlatých mariek. 5.mája 1921 bolo Nemecku predložené nové ultimátum, týkajúce sa odzbrojenia, spôsobu splácania reparácií a odsúdenia vojnových zločincov. V prípade nesplnenia malo byť obsadené celé Porúrie. 11.5. nemecká vláda ultimátum prijala.

USA uzavrelo 24.a 25.8.1921 separátne mierové zmluvy s Nemeckom a Rakúskom. Janovská konferencia

Rozvrátené hospodárske pomery v Európe pretrvávali naďalej. Naliehavá potreba spotrebného tovaru, hlavne v porazených zemiach, nemohla byť uspokojená pre nedostatok finančných prostriedkov. Európske meny klesali, mzdy sa znižovali a stúpla nezamestnanosť. Európsky trh bol rozrušený, jednotlivé zeme sa oddeľovali colnými obmedzeniami, ktoré sťažovali medzinárodnú výmenu tovaru. Neutešené pomery sťažovali exportné záujmy Veľkej Británie. Z obchodných dôvodov jej nevyhovovala ani tvrdá francúzska reparačná politika. Janovská konferencia sa konala v dobe od 10.apríla do 19.mája 1922 za účasti 28 štátov (USA a Turecko sa konferencie nezúčastnili). V čele britskej delegácie bol ministerský predseda Lloyd George, Francúzsko zastupoval Louis Barthou (1862-1934). Delegáciu sovietskeho Ruska viedol ľudový komisár zahraničných vecí G.V.Čičerin (1872-1936), nemeckú delegáciu viedol kancelár J.Wirth (1879-1956) a minister zahraničných vecí W.Rathenau (1867-1922). Nemecko pozvanie prijalo, pretože hodlalo využiť anglo-francúzskych rozporov k dosiahnutiu zmiernych podmienok versaillského mieru. Sovietska vláda si sľubovala od konferencie vymanenie z politickej izolácie a pomoc pri obnove svojho hospodárstva. Francúzsko žiadalo bezpodmienečné splnenie všetkých finančných požiadaviek voči sovietskemu Rusku, ale na druhej strane nebolo nič ochotné poskytnúť. Neskôr sa začalo ukazovať, že k všeobecnej dohode nedôjde. Rusku sa podarilo s Nemeckom uzavrieť zmluvu. Nemecko sa zrieklo požiadavky náhrady za znárodnený majetok v Rusku a naproti tomu sa sovietske Rusku zaviazalo, že nebude uplatňovať svoje nároky na reparácie. Význam zmluvy spočíval aj v tom, že Nemecko ako jedna z prvých krajín uznalo sovietske Rusko de jure. Zmluva bola uzavretá v Rapalle 16.4.1922.
Nedoriešené problémy janovskej konferencie prišli na rad na konferencii v Haagu (15.6.-20.7.1922), ale ani tam nebol dosiahnutý úspech. Rapallská zmluva zhoršila vzťahy medzi Francúzskom a Nemeckom, čo sa prejavilo pri novom reparačnom jednaní. Dve reparačné konferencie (v auguste a decembri 1922) boli celkom neúspešné. Nemecko platilo reparačné splátky nedostatočne a Francúzsko dalo najavo odhodlanie siahnuť k okupácii Porúria. USA a Veľká Británia sa postavili proti, Taliansko sa pripojilo k Francúzsku. 11.1.1923 obsadili francúzsko-belgické oddiely Porúrie. Britský postoj bol zdržanlivý, sovietska vláda proti okupácii Porúria protestovala.

Nemecká vláda vedená Cunom vyhlásila 13.1. pasívny odpor. 13.8.odstúpila Cunova vláda a vytvorila sa Stresemannova vláda veľkej koalície. 26.9. bol zrušený pasívny odpor. Pivný puč v Mníchove

Hitler spolu s Ludendorffom sa postavili na čelo radikálov a 8.11.1923 nechali obkľúčiť jednotkami SA Meštiansky pivovar v Mníchove, kde sa konalo zhromaždenie prívržencov pravicového politika von Kahra. Hitler prenikol na pódium, vyhlásili zosadenie bavorskej vlády „národnou revolúciou“ a s pomocou Ludendorffa donútil Kahra, Lossowa a veliteľa polície Seißera, aby sa podriadili. Celá skupina sa potom vrátila na pódium, kde ich Hitler predstavil ako členov novej vlády. Ešte v noci sa však Hitlerových dobrodružných plánov zriekli a 9.11. dali rozohnať manifestačný pochod nacistov políciou. Pri prestrelke bolo zastrelených 16 manifestantov, Hitler s Ludendorffom a inými nacistami boli zatknutí a NSDAP zakázaná. Vynesené tresty boli mierne, Ludendorffa súd oslobodil. Porážkou puču skončila i revolta bavorskej vlády voči Berlínu. Locarno

Začiatkom októbra 1925 sa začali schádzať do malého švajčiarskeho mesta Locarna na brehu Lago Maggiore delegácie európskych štátov. 5.10.1925 bola zahájená medzinárodná konferencia za účasti Veľkej Británie (A.Chamberlain), Francúzska (A.Briand), Belgicka (E.Vandervelde), Talianska (Mussolini), Nemecka (H.Luther a G.Stresemann), neskôr bolo prizvané Československa (E.Beneš) a Poľsko (A.Skrzyński). Hlavným výsledkom konferencie bolo uzavretie tzv.Rýnskeho garančného paktu 16.10.1925, ktorý vydával medzinárodné záruky na versaillské hranice Nemecka s Francúzskom a Belgickom. Východné hranice garantované neboli. Vstup Nemecka do Spoločnosti národov

V priebehu roka 1926 bol prejednávaný vstup Nemecka do SN, ktorým mala byť politika uzmierenia dovŕšená. Jednania sa však predlžovali a medzitým narastala v Nemecku proti Stresemannovi nacionalistická opozícia, ktorá odmietala akékoľvek uznanie versaillského mieru. Tohto sa snažil využiť Stresemann k dosiahnutiu ďalších ústupkov od západných kapitalistických veľmocí. Okrem toho Stresemann nepovažoval v danej chvíli pre Nemecko za vhodné, aby sa samé nejako angažovalo v protisovietskej línii locarnskej politiky západných štátov. Preto nemecká vláda pri jednaní o vstupe do Spoločnosti národov odmietla účasť na 16.článku Paktu SN, ktorý zaväzoval členov k vojenským a hospodárskym sankciám a k povoleniu prechodu vojenských síl v boji proti útočníkovi, odôvodňujúc to tým, že Nemecko nie je ozbrojené.

Kompromisné riešenie, prijaté vo zvláštnom dokumente, podľa ktorého sa malo Nemecko zúčastniť akcií Spoločnosti národov v tej miere, v akej je to zlúčiteľné s jeho vojenskou situáciou a vzhľadom k jeho geografickej polohe, umožňovalo Nemecku vyhnúť sa prípadnej protisovietskej vojne. Nemecko prijalo tiež sovietsku ponuku o uzavretí zmluvy o priateľstve a neutralite, ktorá bola podpísaná 24.4.1926 v Berlíne. 8.9.1926 bolo Nemecko prijaté do Spoločnosti národov a obdržalo stále miesto v Rade SN. Z francúzsko-amerických rokovaní vzišiel tzv. Briand-Kellogov pakt, ktorý bol podpísaný 27.8.1928. Pakt vyzýval všetky štáty, aby sa zriekli vojny ako prostriedku štátnej politiky a riešili všetky spory mierovou cestou. Pakt podpísalo celkom 57 štátov. Tento pakt mal však veľmi malý praktický význam, pretože pre prípad jeho porušenia neboli stanovené žiadne sankcie. Od 11.februára do júna 1929 prebiehali za predsedníctva amerického finančníka Owena Younga (1874-1962) vo výbore expertov (USA, Anglicko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Japonsko, Nemecko) jednania o konečnej úprave reparačných povinností Nemecka. Výsledkom jednania bol tzv.Youngov plán, ktorý určil celkovú výšku nemeckých reparácií na 113,9 miliárd mariek a znížil splátky, stanovené na obdobie 37 rokov na 1 miliardu 988 miliónov mariek ročne. Reparačné komisie a cudzí dozor nad nemeckým hospodárstvom boli zrušené. Nemecko samo malo niesť zodpovednosť za platenie splátok. Pre prijímanie a rozdeľovanie nemeckých reparácií bola zriadená Banka pre medzinárodné platy so sídlom
v Bazileji. Agresívnosť fašistického Talianska

Útočnosť fašistického Talianska sa prejavila predovšetkým na Balkáne. Cieľom Mussoliniho bolo zriadiť kontrolu nad adriatickou oblasťou. Pokusy Talianska o ovládnutie Albánska vyvrcholili 27.11 1926, keď Taliansko donútilo albánskeho diktátora Achemeda Zogu k uzavretiu tzv.tiránskej zmluvy o priateľstve a bezpečnosti, ktorou prevzalo Taliansko nad Albánskom de facto politický protektorát. Závislosť Albánska bola potvrdená dohodou z 1.7 1928, kde sa Albánsko sľúbilo jednať vo všetkých otázkach týkajúcich sa situácie na Balkáne s Talianskom. Hospodárska kríza

Náhly krach na newyorskej burze 25.10.1929 (čierny piatok) oznámil počiatok svetovej hospodárskej krízy. Bezprostredne po krachu na burze nasledoval v USA pokles výroby. Najskôr bol postihnutý automobilový priemysel, ktorý poklesol do konca roku 1929 o polovicu. V druhej polovici r.1930 zachvátila kríza všetky priemyselné odvetvia. Prudko stúpla nezamestnanosť, čo spolu so znižovaním platov znamenalo ďalšie katastrofálne zníženie kúpnej sily. Spustila sa veľká devalvácia libry a to spôsobilo aj ďalší krach mien viazaných na libru (škandinávske zeme, Portugalsko, Siam, Egypt, Bolívia, Japonsko).

S výnimkou Francúzska prepukla finančná kríza vo všetkých zemiach sveta. Ako tak sa udržali vďaka posilneniu franku pred krízou a mali pomerne stabilné odbytište. Francúzsko ako jediná krajina bola schopná poskytovať pôžičky štátom strednej a východnej Európe a dokonca i Británii či USA. Výhodnej situácie sa snažili využiť k posilneniu svojho veľmocenského postavenia v Európe. Tento stav však netrval dlho a do konca roku 1931 prepukla v plnej miere kríza aj tu. Po skončení kríze mali najmenej zdevastovaný priemysel oproti r.1929 Japonsko, Veľká Británia a Francúzsko. Hospodárska kríza postihla obrovské masy obyvateľstva v zemiach celého sveta. Milióny ľudí hladovalo, trpelo podvýživou, nedostatkom všetkého druhu. Bieda a zúfalstvo nepoznali medzu. Hitler kancelárom

Hitler bol členom NSDAP (Nationalsozialistische deutshce Arbeitpartei) založenej roku 1919 A.Drexlerom. V r.1920 prijala strana program a názov NSDAP. V programe mala prvky rasizmu, nacionalizmu a socializmu. Začala získavať vplyv v Bavorsku. Založila ozbrojené zložky SA v r. 1921 a SS v r.1925. Strana bola po porážke pivného puču r.1923 zakázaná, obnovená bola r.1925 Adolfom Hitlerom. Roku 1930 bola NSDAP najsilnejšou stranou v ríšskom sneme. Dňa 28.1.1933 odstúpil gen. Schleicher a o dva dni menoval Hindenburg Hitlera ríšskym kancelárom. Terčom najprudších útokov nacistických oddielov SA (Sturmabteilungen) a štátneho aparátu nahradeného nacistami, sa stala komunistická strana. Proti nej mala smerovať i provokácia so zapálením ríšskeho snemu 27.februára 1933. Požiar založili nacisti, obvinili však komunistov. Neskorší lipský proces s „podpaľačmi“ zásluhou Jiřího Dimitrova skončil fiaskom nacistov a strhujúcou obžalobou ich režimu. Deň po požiari, 28.2.1933, podpísal prezident Hindenburg dekrét na ochranu národa a štátu, ktorým si nacisti zabezpečili formálne oprávnenie k represiám proti ostatným stranám. Napriek tomu sa im nepodarilo vo voľbách roku 1933 získať nadpolovičnú väčšinu, napr. tvrdo prenasledovaná komunistická strana v nich získala 81 mandátov. Komunistická strana bola 14.3.1933 oficiálne zakázaná. Behom júla zaniklo niekoľko buržoáznych strán: katolícka bavorská ľudová strana, strana centra, ľudová strana i strana nacionálna. Jedinou povolenou stranou zostala nakoniec NSDAP. Plán výstavby novej armády získal Hitlerovi sympatie rozhodujúcich kruhov ríšskej obrany vedených gen. W.E.F. von Blombergom (1878-1946).

Podporili ho i v rozhodnutí opustiť 14.10.1933 Spoločnosť národov a odzbrojovaciu konferenciu a zahájiť tak politiku nekontrolovateľného zbrojenia. Nová etapa militarizácie začala februárom 1934. Hitler zamietol pôvodný projekt vybudovať armádu kombináciou ríšskej obrany a oddielov SA a rozhodol sa pre wehrmacht vedený armádnymi dôstojníkmi a po určitej dobe doplňovaný všeobecnou brannou povinnosťou. V radoch SA sa rozšíril nepokoj z nesplneného projektu a takisto aj zo sociálnej nespokojnosti jej členov, ktorý patrili medzi nižšie vrstvy. Po dohode s ríšskou obranou a za iniciatívnej spolupráce SS (Schutzstaffel) sa Hitler rozhodol zlikvidovať vedenie SA. 30.6.1934 bola väčšina jej členov na čele s Ernstom Röhmom (1887-1934) zastrelená, teroru nacistov v tejto „noci dlhých nožov“ padli za obeť i niektorí bývalí protivníci. Celkom bolo zavraždených okolo tisíc osôb. Čistka znamenala ďalšie kompromitovanie nacistickej vlády v zahraničí – prispel k tomu i pokus rakúskych nacistov o puč 25.júla 1934, ktorý bol podporovaný z ríšskonemeckých miest a jeho výsledkom bolo zavraždenie rakúskeho kancelára Dolfussa – vnútropoliticky však upevnil jeho moc. Vývoj v tomto smere bol dovŕšený po smrti prezidenta Hindenburga 2.8.1934. Právomoci prezidenta prešli na ríšskeho kancelára a Hitler sa tak stala i formálne hlavou nemeckého štátu s titulom „vodcu a ríšskeho kancelára“. Hitler vyhlásil 16.marca 1935 všeobecnú brannú povinnosť. Tvorcovia versaillskej zmluvy reagovali len formálnym protestom. V Blombergovom ministerstve vojenstva sa už potom začalo pracovať na prvej útočnej štúdii, ktorá pod krycím názvom Schulung plánovala preventívnu vojnu proti Československu. Bola vypracovaná 2.5.1935; koncom tohto roku bola pripravená podrobnejšia Variante Rot pre eventuálne vojenské stretnutie s Francúzskom. Nacisti sa ho však vážnejšie nemuseli obávať. Zreteľne sa to ukázalo na zlikvidovaní demilitarizovanej zóny 7.3.1936, ktoré znamenalo nielen ďalšie porušenie versaillskej zmluvy, ale i roztrhnutie locarnského garančného paktu. Likvidácia zóny vytvorila podmienky pre výstavbu opevnenia na západnej hranici Nemecka a pre zvýšenie jeho politického a vojenského tlaku v strednej Európe. Prvýkrát sa však nová nemecká armáda uplatnila na Pyrenejskom polostrove, a to intervenčnou pomocou španielskym fašistickým pučistom, uskutočňovanou od júla 1936. Vojenský zásah do španielskej občianskej vojny mal mimo iného za následok tesnejšie zblíženie s druhým interventom – Mussoliniho Talianskom.

Dňa 24.6.1937 vydalo ministerstvo vojny Smernicu pre jednotnú vojnovú úpravu, ktorá znovu uvažovala o preventívnej vojne proti Československu. Vojenským veliteľom dal Hitler 5.11. najavo, že k vojenskému úderu do strednej Európy chce využiť určitých alternatív vo vývoji medzinárodnej situácie, ktorá by mu umožňovala izolovať Československo. V príprave na vojnu previedol 4.2.1938 reorganizáciu vrchného velenia armády, ktorého sa de facto sám ujal. Zároveň zveril oficiálne riadenie zahraničnej politiky J. von Ribbentropovi (1893-1946), ktorý poslušne plnil jeho rozkazy. Od počiatku roku 1938 vytvárali rakúski nacisti svoju širokou rozvetvenou protivládnou aktivitou podmienky pre anšlus Rakúska. K jeho realizácii zvolil Hitler taktiku politického vydieračstva a hrubého nátlaku (v rozhovore s rakúskym kancelárom Schuschniggem 12.2.1938 i v dňoch nasledujúcich), aby sa nakoniec 10.3. rozhodol Rakúsko vojensky obsadiť. Triumfoval opäť bez vnútorných i zahraničných komplikácií. Rakúsky štát bol v podobe Ostmarky pripojení k Veľkonemeckej ríši. Po anšluse Rakúska začal Hitler pripravovať politcky a vojensky útok na Československo. Tento útočný plán dostal krycí názov Fall Grün – Zelený prípad. Prudko sa rozvíjal zbrojný priemysel a ďalšie odvetvia vyrábajúce pre armádu. Zbrojenie však pohlcovalo financie a k 30.6.1938 dosiahol štátny dlh čiastku 55,8 miliárd mariek. Minister financií von Krosigk preto v memorande z 1.9. varoval Hitlera pred väčším vojnovým dobrodružstvom, a to ako z dôvodov hospodárskych, tak i politických. Mníchov 29.-30.9.1938

29.9.1938 sa konala mníchovská konferencia štyroch veľmocí – Nemecka, Británie, Francúzska a Talianska o odstúpení sudetonemeckého územia ČSR Nemecku. Po anšluse Rakúska stúplo Hitlerovi sebavedomie a rozhodol sa urýchliť riešenie českej otázky. Už v marci 19338 inštruoval predsedu Sudetonemeckej strany Konrada Henleina, aby pri jednaniach s československou vládou požiadavky autonómie stupňoval. Koncom mája vypracoval Zelený prípad. Zvýšil sa i diplomatický tlak Británie na ČSR a Francúzsko. Súčasťou tohto tlaku bola i misia lorda Runcimana do ČSR v júli 1938. Československej vláde nakoniec predložila 7.9.1938 tzv.štvrtý plán, ktorý v podstate splnil všetky Henleinove požiadavky. Hitler vystúpil 12.9. v Norimbergu s prejavom, v ktorom žiadal odstúpenie sudetonemeckého územia pod hrozbou vojenského útoku. Neville Chamberlain sa stretol 15.9. s Hitlerom v Berchtesgadene a 18.9. presvedčil v Londýne E.Daladiera, aby predložili Prahe spoločný britsko-francúzsky návrh na odstúpenie územia s viac ako 50% nemeckého obyvateľstva Nemecku.

Československo pod nátlakom nakoniec plán prijalo. Keď sa Chamberlain dostavil 22.9. s československou kapituláciou do Godesbergu, Hitler predložil ďalšie požiadavky (odstúpenie územia do 1.10. a uspokojenie územných nárokov Maďarska i Poľska). Godesberské memorandum, predložené ultimatívnym spôsobom, ktoré malo Československo prijať do 28.9., Francúzsko a Británia neakceptovali, vyhlásili mobilizáciu (Británia čiastočnú) a 23.9. mobilizovalo Československo. Mussolini nakoniec presvedčil Hitlera, aby útok odložil a stretol sa so zástupcami veľmocí v Mníchove. Od 29.9. do ranných hodín 30.9. potom jednal Hitler s Mussolinim, Chamberlainom a Daladierom o rozsahu, termíne a spôsobe odstúpenia pohraničného územia ČSR Nemecku. Československá vláda mníchovskú dohodu prijala 30.9. Po politických a vojenských prípravách sa Hitler rozhodol definitívne zničiť československý štát. 14.3.1939 vzniká Slovenská republika, 15.3.1939 obsadzuje české zeme a vytvára Protektorát Čechy a Morava. Politika Talianska

V novembri 1921 vznikla PNF (Partio Nazionale Fascista). 28.10.1922 zorganizoval Mussolini „pochod na Rím“. 30.10.1922 sa stal šéfom vlády. 3.1.1925 vyhlásil diktatúru. Prvé plány útoku na Étiopiu vznikli na začiatku roka 1933, Mussolinimu však medzinárodná situácia a nedokončený zbrojný program nedovolili pomýšľať na ich skorú realizáciu. Od apríla 1934 taliansky generálny štáb rozpracovával podrobne projekty svojej koloniálnej armády, ktoré dokončil v decembri. Medzitým už inscenoval prvé konflikty s étiopskými hliadkami, ktorých cieľom bolo jednak zistiť medzinárodnú reakciu na prípravu talianskej agresie, jednak vyprovokovať Etiópiu k protitalianskym incidentom, ktoré by sa mohli stať zámienkou pre priame napadnutie etiópskeho územia. 2.10.1935 bol zahájený víťazný útok na Etiópiu. Spoločnosť národov 10.10.1935 vyhlásila sankcie proti Taliansku, v ktorých bolo zahrnuté embargo na naftu a uzavretie Suezu pre talianske lode. Sankcie však zostali len formálnym aktom. 5.5.1936 dosiahli talianske vojská Addis Abebu. 9.5.1936 bola Etiópia pripojená k Taliansku. Neskôr bola spolu s Eritreou a Talianskym Somálskom zjednotená do Talianskej východnej Afriky. Kooperácia s Nemeckom vyvrcholila v júli 1936 spoločnou pomocou španielskym pučistom a intervenciou do španielskej občianskej vojny. Tajným protokolom z 28.11.1936 si Mussolini zaviazal generála Franka, že bude viesť stredoeurópsku politiku v plnej dohode s Rímom. Mussolini využil situáciu po likvidácii ČSR k úplnému podmaneniu Albánska.

7.4.1939 vtrhli jednotky do zeme a behom niekoľkých dní ju obsadili. 16.4.bola albánska kráľovská koruna daná Viktorovi Emanuelovi III. (1869-1947, kráľom 1900-1949) a tým sa uskutočnilo pripojenie Albánska k Taliansku personálnou úniou. Oceľový pakt

Na jar 1939 došlo tiež k ďalšiemu zmluvnému utuženiu fašistického bloku. Iniciátorom tu bolo Nemecko. Pre svoje návrhy na vytvorení vojenského spolku získalo začiatkom roka 1939 Taliansko, nie však Japonsko, ktoré ho chcelo obmedziť len na možnosť vojny s Ruskom. Pretože sa sondáže nemeckej diplomacie v Tokiu predlžovali, rozhodol sa Hitler uzavrieť pakt iba s Talianskom. Dohoda a tajný protokol, ktorý signatári nazvali oceľovým paktom, boli podpísané 22.5.1939 v Berlíne. V úvodnej preambule sa vedľa frázy o „zachovaní mieru“ hovorilo o odhodlaní oboch mocností „zasadiť sa spoločnými silami o zabezpečení svojho životného priestoru“. Najdôležitejším článkom bol článok stanovujúci, že v prípade vtiahnutia jednej zeme do vojny je druhá strana povinná okamžite ísť na pomoc ako spojenec a podporovať ju všetkými pozemnými, námornými a leteckými silami. V danej situácii dávalo Taliansko carte blanche (plná moc) k nemeckému útoku na Poľsko.

Biely prípad

21.3.1939 obnovil minister zahraničných vecí Ribbentrop s poľským veľvyslancom Lipskim nemecké požiadavky voči Poľsku. O získaní Gdansku a výstavbe exteritoriálnych spojov cez poľský koridor sa hovorilo ultimatívne. Poľská vláda bola síce ochotná urobiť určité ústupky, ale hlavné požiadavky Nemecka odmietla. 3.4.dostalo vrchné velenie brannej moci direktívu pre činnosť armády na obdobie 1939-1940, prikazovalo sa vytvoriť plán operácie proti Poľsku (biely prípad). Zdôrazňovalo sa, že prípravy na boj sa majú orientovať výlučne na Poľsko. Striktne sa určovalo, aby prípravy boli vykonané tak, aby operácia mohla byť kedykoľvek vykonaná počínajúc 1.9. Po podpise oceľového paktu s Talianskom si Hitler pozval vojenských veliteľov a vyložil im, že čas útoku na Poľsko sa blíži. Hitler zdôrazňoval, že mu nejde o Gdansk, ale že mu ide o rozšírenie životného priestoru na východe a o zabezpečenie výživy, a potom o vyriešenie baltského problému. V tejto chvíli si Hitler neprial, aby došlo k súčasnému stretnutiu sa so západnými veľmocami. Chcel, aby biely prípad bol vybavený dvojstranným konfliktom. I keby sa mu to nepodarilo, od vojny s Poľskom ustúpiť nechcel. Prípravy k nej zavŕšil behom augusta 1939. Britská politika garancií

Na iniciatívu Varšavy odpovedal Chamberlain 31.3.

v Dolnej snemovni vyhlásením britských záruk Poľsku. Formulácia britskej záruky bola veľmi široká – ponechávala Poľsku rozhodnutie, čo bude považovať za ohrozenie svojej nezávislosti a kedy sa tomu chce postaviť vojensky na odpor. Francúzsko sa pripojilo k britskej akcii potvrdením a aktualizáciou svojej zmluvy s Poľskom zo 16.10.1925; oba štáty vydali 13.4.1939 prehlásenie, v ktorom sa so zreteľom na už existujúci spojenecký pakt zaviazali k vzájomnej pomoci proti priamemu a nepriamemu ohrozeniu svojich životných záujmov. Počas návštevy francúzskych predstaviteľov v Londýne 21.-24.marca došlo k výmene nót, ktoré obsahovali záväzok vzájomnej pomoci Francúzska a Anglicka pre prípad vojny. Platil i pre ohrozenie Holandska, čo bolo záujmom britským, a pre prípad ohrozenia Švajčiarska, na ktorom mal zasa záujem Paríž. Nemecko-sovietsky pakt o neútočení

ZSSR prijal ponuku Nemecka na uzavretie paktu o neútočení. Prebiehali jednania, ktoré neposunuli dopredu ani tri listy ministra Ribbentropa komisárovi zahraničných vecí Molotovovi zo 14.,16. a 18.augusta, obsahujúce už podrobné ponuky paktu o neútočení. Až 21.8. dala sovietska vláda súhlas k tomu, aby Ribbentrop prišiel do Moskvy pakt upresniť a podpísať. K podpisu došlo 23.8. Rozhodujúcim dôvodom súhlasu Sovietskeho zväzu s nemeckou ponukou bola snaha uchrániť štát pred nebezpečím vojny. ZSSR sa oprávnene obávalo, že by za danej situácie nieslo hlavné bremeno vojnového konfliktu. Pakt mu dával čas k posilneniu vojenského potenciálu a k rozšíreniu bezpečnosti. V jeho dlhoročné trvanie sovietsky predstavitelia neverili. Začiatok druhej svetovej vojny

Počas augusta vrcholili prípravy na vojnu. 22.8.Hitler oznámil vybraným veliteľom, že poľský štát musí byť zničený. Nemecký útok mal začať 26.8. ráno, deň predtým ho však Hitler odvolal. Príčinou bolo nedokončenie mobilizácie nemeckej armády a tiež Mussoliniho neochota nasledovať Nemecko okamžite do vojny. Mussolini v liste Hitlerovi z 25.8. podmieňoval účasť vo vojne obrovskými materiálovými dodávkami z Nemecka, ktoré však Nemecko nemohlo splniť. 25.8.bola podpísaná anglo-poľská zmluva o vzájomnej pomoci. 30.8.vydalo vrchné velenie armády na pokyn Hitlera rozkaz armáde, aby zaujala bojové postavenie. O 16:00 bola vydaná Smernica č.1 pre vedenie vojny, ktorá nariaďovala napadnúť Poľsko v ranných hodinách 1.septembra. Stanovila, aby nemecké vojská nezahajovala bojové akcie na Západe. Iba v prípade napadnutia sa mala brániť. Všetko bojové úsilie sa malo sústrediť na poľský front.

1.septembra 1939 o 4:45 zahájila nemecká armáda vojnu proti Poľsku. Niekoľko hodín potom dali britský a neskôr i francúzsky veľvyslanec Hitlerovej vláde varovné nóty, žiadajúce stiahnutie nemeckých divízií do východiskových pozícií. Nemecká vláda na ne neodpovedala. 3.9. dopoludnia odovzdal anglický veľvyslanec Henderson ultimátum, ktoré nebolo splnené. Podobné ultimátum formulovalo aj Francúzsko. Po nesplnení ultimáta už bolo Anglicko a Francúzsko vo vojnovom stave s Nemeckom. Doplnok k referátu: (pri referáte ho netreba,len pre zaujímavosť)
Krištáľová noc (Kristallnacht)
- antisemitský pogrom, vyprovokovaný nacistami v Nemecku v noci z 9.na 10.11.1938. Podnetom bola štvavá propaganda organizovaná Goebbelsom po atentáte židovského mladíka Grynzspana na radu nemeckého veľvyslanectva v Paríži Ernsta von Ratha. Pogrom rozpútali členovia SS a SA bez uniforiem, bolo zdemolovaných 7500 židovských obchodov a domov, zničených a zapálených 281 synagóg, zabitých 91 ľudí a 26 000 Židov zatknutých a odvezených do koncentračných táborov. Škody vo výške 1 miliardy mariek museli zaplatiť Židia ríši, židovské firmy boli arizované. Joseph Goebbels
(29.10.1897 Rheydt – 1.5.1945 Berlín) nemecký nacistický politik. Vyštudoval filozofiu a literatúru, do NSDAP vstúpil r.1924. Najprv bol prívržencom ľavicového krídla vedeného Strasserom, neskôr sa pridal k Hitlerovi. Od r.1926 bol župným vedúcim Berlína a Braniborska. Úspešný demagóg s rečníckym nadaním, obratný intrigán a fanatický obdivovateľ Hitlera si cez svoj telesný handikap (chromá ľavá noha) a neárijský vzhľad vydobyl predné postavenie v nacistickej hierarchii. Ako vedúci ríšskej propagandy (od 1929) a ríšsky minister propagandy a osvety (1933) budoval Hitlerov mýtus a pripravoval volebné kampane a každoročné zjazdy NSDAP v Norimbergu, verejné pálenie nenemeckých kníh. Od roku 1944 organizoval masovú propagandu totálnej vojny. V politickej záveti ho Hitler menoval kancelárom a Dönitza prezidentom. Po smrti Hitlera tiež spáchal samovraždu spolu s manželkou, keď predtým podal jed i svojim šiestim deťom. Hermann Göring
(12.1.1893 Rosenheim – 15.10.1946 Norimberg) nemecký nacistický politik. Za 1.svetovej vojny letec-stíhač, niekoľkokrát vyznamenaný. Do NSDAP vstúpil r.1922, A.Hitlerom poverený vedením SA. Pri pivnom puči bol ranený a utiekol do Talianska. Po návrate sa liečil zo závislosti na morfiu. V r.1932 sa stal prezidentom ríšskeho snemu. Od apríla 1933 v čele gestapa v Prusku. Podieľal sa na odstránení E.Rohma a gen.Blomberga.

Od 1936 poverený vedením štvorročného plánu vyzbrojenia, vybudoval vlastné hospodárske impérium H.G.Werke. Na konci vojny jednal so západnými spojencami a pokúsil sa prevziať moc. Hitlerom bol preto vylúčený zo strany a pozbavený všetkých funkcií. Bol zajatý Američanmi, 1.10.1946 v norimberskom procese odsúdený k trestu smrti, otrávil sa vo svojej cele. Reinhard Heydrich
(7.3.1904 Halle nad Sálou – 4.6.1942 Praha) vybudoval bezpečnostnú službu SD, generál SS a polície.27.9.1941 menovaný ríšskym protektorom v Protektoráte Čechy a Morava. Zomrel po atentáte 27.5.1942 na následky zranenia. Heinrich Himmler
(7.9.1900 Mníchov – 23.5.1945 zajatecký tábor Lüneburg) účastník pivného puču, šéf polície v Prusku, od 1936 v celom Nemecku. 1943 ríšsky minister vnútra, 1944 velenie rezervnej armády (Volkssturm). Zatknutý 22.5.1945 v prestrojení v Luneburgu, po identifikácii spáchal samovraždu.

Erich Ludendorff
(9.4.1865 Kruszewnia – 20.12.1937 Tutzing) nem.generál. podporoval Kappov puč 1920, podieľal sa na pivnom puče. 1924-1928 poslanec ríšskeho snemu za rôzne pravicové zoskupenia, osobné nezhody s Hitlerom.

SA (Sport-,resp. Schutzabteilungen, neskôr Sturmabteilungen) založená r.1921 ako ozbrojená formácia NSDAP. Slúžila na ochranu straníckych schôdzí, v skutočnosti nástroj pouličného teroru. Vznikli špecializované oddiely (spravodajský, motorizovaný, jazdecký, ...) Približne 2,5 milióna členov. SD (Sicherheitsdienst der SS, Bezpečnostná služba SS) tajná služba NSDAP, založená v r.1931, v čele R.Heydrich. Hlavnou úlohou SD bolo sledovanie spoľahlivosti členov SS, robila tiež špionáž a provokácie v Nemecku i diverzné akcie v zahraničí. SD bola súčasťou aj vyhladzovacích kománd (Einsatzgruppen).V norimberskom procese bola prehlásená za zločineckú organizáciu.

SS (Schutzstaffeln, Ochranné oddiely) vznikli 1925 ako elitný orgán SA, pôvodne slúžili ako osobná stráž A.Hitlera. Od 1929 vodcom H.Himmler. Od r.1934 podliehala SS správa koncentračných táborov. SS vybudovala vlastné hospodárske impérium a riadila vyhladzovanie Židov a systém teroru v okupovaných zemiach.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Situácia v Európe medzi dvoma svetovými vojnami