Prvá svetová vojna spôsobila dovtedy nebývalé ľudské a hmotné straty. Vo vojne padlo okolo 9 miliónov ľudí, hospodársky rozvrat dosiahol katastrofálne rozmery. Úroveň priemyslu a obchodu poklesla hlboko pod predvojnový stav, zásoby boli takmer úplne spotrebované. Nemecko bolo porazené, Rakúsko sa rozpadlo na niekoľko samostatných národných štátov, z ktorých Rakúsko a Maďarsko patrili k štátom porazeným, Československo, Poľsko, Juhoslávia a Rumunsko ku štátom víťazným. 3.1.1918 vyhlásil Woodrow Wilson „14 bodov“ definovaných pred Kongresom, v ktorých predniesol obecné princípy spočívajúce v odstránení tajnej diplomacie, slobode námorného obchodu, obchodnej rovnosti medzi národmi a úprave koloniálnych otázok tak, aby to odpovedalo vôli ovládaných národov. K dosiahnutiu týchto cieľov malo slúžiť založenie Spoločnosti národov. Parížska mierová konferencia

18.1.1919 bola zahájená parížska mierová konferencia. Na konferencii bolo prítomných 27 štátov, porazené štáty zastúpené neboli. Organizácia spočívala na vytvorení celkom 58 komisií, ktoré vypracovali podklady pre hlavný orgán konferencie – Radu desiatich, skladajúcu sa zo šéfov delegácií a ministrov zahraničných piatich veľmocí: USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska. V čele britskej delegácie bol ministerský predseda David Lloyd George (1863-1945) a minister zahraničných vecí lord Arthur James Balfour (1848-1930); Francúzsko zastupoval ministerský predseda Georges Clemenceau a minister zahraničných vecí Stephan Pichon (1857-1933). Spojené štáty zastupovali prezident Woodrow Wilson (1856-1924) a štátny tajomník Robert Lansing (1864-1928); Taliansko ministerský predseda Vittorio Orlando (1860-1952) a minister zahraničia Sydney Sonnino (1847-1924) a Japonsko barón Makino a vikomt Chinda. Rada desiatich bola neskôr pozmenená na Radu piatich, t.j. len šéfov delegácií piatich veľmocí, prípadne pri neprítomnosti Japonska či Talianska na Radu štyroch či troch. Čoskoro sa ukázalo, že medzi veľmocami nie je v základných otázkach jednota. To sa týkalo najmä ich politiky voči Nemecku. Najtvrdší kurz zastávalo Francúzsko, ktoré nieslo najväčšiu ťažobu vojny, utrpela najväčšie straty na životoch a mala najväčšie hmotné škody. Cítilo sa preto oprávnené vyťažiť z porážky Nemecka čo najviac. Jeho cieľom bolo oslabenie Nemecka a jeho vojenskej moci, Francúzsko chcelo rozdelenie Nemecka a vytvorenie samostatných autonómnych štátov aké existovali pred rokom 1870.