Po vzniku prvej Slovenskej republiky 14.3.1939 sa hľadalo riešenie tzv. židovskej otázky, ktoré by vyriešilo hospodárske, politické a kultúrne postavenie židovského obyvateľstva. Na Slovensku, kde asimilačné hnutie medzi Židmi bolo menšie ako napríklad v Maďarsku a Česku, boli Židia všeobecne chápaní ako cudzorodý element. Podpísali sa pod to staršie historické skúsenosti a predsudky, dobové predstavy a nedostatok vzájomnej ústretovosti a poznania. Vláda J. Tisu sa usilovala postupovať podľa tzv. kľúča 4% ( pomer židovského obyvateľstva k ostatnému obyvateľstvu ). Roku 1940 žilo na území Slovenska 88 951 Židov. Prvé vládne nariadenie, ktoré obmedzovalo občianske práva Židov, vyšlo 18.4.1939. Vymedzilo pojem „Žid“ podľa náboženského, nie rasového princípu. Židovské priemyselné podniky, obchody, živnosti, remeselnícke dielne, domy prešli za minimálne ceny do rúk tzv. kresťanských firiem, ich včerajších konkurentov, alebo si ich prisvojili záujemcovia z radov rodín politických prominentov. Likvidovaná bola početná vrstva židovských príslušníkov slobodných povolaní, advokátov, lekárov. Niektoré zamestnania, ako napr. redaktor, učiteľ, dôstojník nesmeli Židia vôbec vykonávať. Boli prepustení aj zo všetkých štátnych úradov a inštitúcií. Vykonávanie kvalifikovaných povolaní sa zákonom snažili zamedziť Židom na večné veky: nesmeli navštevovať žiadne školy okrem ľudových, i to iba zvláštne židovské školy a triedy, obmedzilo sa aj prijímanie za učňov na remeslo. Do septembra 1940 vyšlo celkovo 47 vládnych nariadení obmedzujúcich postavenie Židov, väčšina z nich však pripúšťala výnimky. Postupne sa siahalo na ich majetky ( napr. pozemková reforma 29.2.1940, prvý arizačný zákon 15.4.1940 ). Tieto zákony síce necitlivo zasiahli hospodárske zázemie Židov, úplne ich však nevyradili z hospodárskeho života krajiny. Od marca 1939 do konca r. 1941 opustilo Slovensko 6194 slovenských Židov. Zásadný medzník v ich postavení priniesli salzburské rokovania 28.7.1940. Na návrh A. Eichmanna prišiel do Bratislavy D. Widliczeny ako poradca pre židovské otázky pri slovenskej vláde s cieľom zbaviť Židov majetku a vysťahovať ich. Nový predseda vlády V. Tuka a minister vnútra A. Mach žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky. Dňa 3.9.1940 snem splnomocnil vládu urobiť všetky opatrenia na arizáciu – prechod majetku do rúk Nežidov, ktorá by Židov úplne zbavila majetku.