Druhá svetová vojna natoľko oslabila koloniálne veľmoci Veľkú Britániu a Francúzsko, že národom , ktoré boli od nich závislé, už nemohli dlhšie brániť, aby sa osamostatnili. Veľká Británia pochopila, že si nebude môcť udržať svoju koloniálnu ríšu. Zmierila sa stým a snažila sa rôznými dohodami dať týmto udalostiam pokojný priebeh, uzavrieť s novými štátmi obojstranne prijateľné zmluvy a začleniť ich do Britského spoločenstva národov.
Tak si po vojne vymohla nezávislosť ,,perla britskej koruny" - India. Tento obrovský ázijský subkontinet bol od konca 18.st. britskou kolóniou. Už od konca 19.st. sa v Indii prejavoval odpor proti kolonizátorom. V medzivojnovom období bol hlavným predstaviteľom protibritského odporu Mahátmá Gándhí, hlásateľ pasívneho odporu, občianskej neposlušnosti, protestu bez násilia.
Počas druhej svetovej vojny londýnska vláda sľúbila Indii nezávislosť. Stalo sa tak až po vojne roku 1947. V nezávislej Indii sa však vzápätí prejavili rozpory medzo rôznými etnickými (národnými) a nábožemskými skupinami, ktorých obeťou sa stal aj Mahátma Gándhí. Na území niekdajšej britskej kolónie vznikli dva štáty - India a Pakistan. Z východného Pakistanu sa roku 1971 oddelil Bangladeš. Indii sa podarilo napriek veľkému sovietskemu tlaku úspešne lavírovať medzi obidvoma blokmi. Tým sa stala vzorom pre mnohé africké a ázijské štáty, ktoré sa nechceli dať vtiahnuť do silového poľa superveľmocí.
Francúzsko sa zachovalo úplne inak. Hoci bolo vojnou ešte viac oslabené ako Veľká Británia , pokúsilo sa obnoviť svoje koloniálne postavenie. Francúzsku Indočínu - oblasť dnešného Vietnamu, Laosu a Kambodže - obsadili počas druhej svetovej vojny Japonci. Po ich porážke sa tu Francúzi pokúsili obnoviť svojekoloniálne panstvo.
Situácia však bola úplne iná ako pred vojnou. Proti Japonskej okupácii sa vytvoril veľmi silný domáci odboj a jeho vodcovia sa po vojne nehodlali nečinne prizerať, ako sa v ich vlasti obnovuje francúzsky kolonializmus. Navyše na ázijskej scéne sa po vojne objavila nová veľmoc - Čína. V tom čase patrila do bloku vedeného Moskvou a podporovala komunistické krídlo národnooslobodzovacieho hnutia v Indočíne. V ňom bola totiž záruka, že sa Indočína bude orientovať na Peking a Moskvu.
Tieto rozpory vyústili do vojny v Indočíne, v ktorej boli napokon Francúzi porazení.