29.mája 1867 uhorský snem prijal zákon o rakúsko-uhorskom vyrovnaní, ktorý panovník podpísal koncom júna. ,,Otcom" tohto riešenia maďarského, resp. uhorského vzťahu k Viedni bol známy predstaviteľ liberálnej opozície František Deák. Štátoprávne vyrovnanie- zavŕšilo nielen niekoľkomesačné rokovania medzi uhorskou reprezentáciou a rakúskymi politickými predstaviteľmi, ktoré sa zintenzívnili po prusko-rakúskej vojne (17.6.1866), ale aj dlhoročný zápas o štátnu suverenitu Uhorska v rámci habsburskej monarchie či mimo nej. Vyrovnanie medzi Pešťou a Viedňou síce splnilo túžby a ideály mnohých generácií maďarského národa, ale na druhej strane sa uskutočnilo na úkor ostatných národov a národností monarchie.

Habsburské mocnárstvo sa pretvorilo na dvojštátie. Uhorská koruna získala širokú mieru nezávislosti. Jednotu obidvoch štátnych útvarov zabezpečovala osoba spoločného panovníka, ktorý však na pôde Svätoštefanskej koruny vystupoval výhradne ako uhorský panovník – kráľ. Idea cisárstva tak bola "vykázaná" za dvere Uhorska, na pôdu západnej polovice monarchie. Spoločné boli aj tri ministerstvá, a to zahraničnej politiky, vojenstva a financií. Uhorsko muselo na spoločné výdavky prispievať do celoríšskeho rozpočtu 30 percentami. O spoločných veciach rokovali delegácie zložené zo 60 príslušníkov rakúskeho (predlitavského) a 60 príslušníkov uhorského (zalitavského) parlamentu. Tento ťažkopádny systém v praxi spôsoboval množstvo problémov. Z hospodárskeho hľadiska ríša mala spoločné colné územie, menu, štátnu banku a vnútorný voľný obchod. Táto hospodárska dohoda však mala platnosť iba 10 rokov. Po ich uplynutí sa musela obnoviť na základe spoločných rokovaní, ktoré v nasledujúcich desaťročiach zásluhou uhorskej strany neraz vyústili do krízového stavu ohrozujúceho základy dualistického usporiadania monarchie.

Vyrovnaním sa vytvorili podmienky na dočasnú stabilizáciu vnútropolitických pomerov monarchie, ktorá prežívala od revolúcie hlbokú krízu. Zároveň však prispelo k postupnému prehlbovaniu odlišného vývoja na východe a západe ríše. V rakúskych a českých krajinách (Predlitavsko) sa verejný život liberalizoval a demokratizoval, štát akceptoval národné hnutia aj silnejúce robotnícke hnutie. Uhorské vládne kruhy sa usilovali takémuto vývoju zabrániť. Svoj cieľ premeniť Uhorsko na maďarský, národne jednotný štát mohli dosiahnuť len za cenu potláčania demokracie. Rakúsko-uhorské vyrovnanie sa stalo začiatkom zlatej éry novodobej histórie Maďarov.

Slovákom však prinieslo desaťročia násilnej maďarizácie a mnohostranného národného útlaku.

Ako rakúsko-uhorské vyrovnanie ovplyvnilo Slovákov?
Dohoda medzi Viedňou a Budapešťou definitívne začlenila Slovensko, Slovákov i slovenskú otázku ako politický problém do sféry uhorskej politiky a štátnosti. Slováci už nemohli žiadať priamu podporu vo Viedni. Dovtedajšia možnosť ťažiť z rozporov medzi dvoma najvýznamnejšími politickými centrami monarchie stratila pre slovenskú politiku akýkoľvek význam. Aj panovník stratil záujem o nemaďarské národné pohyby ako o protiváhu a nátlakový prostriedok proti maďarskej opozícií. Keď Česi ako najbližší spojenci Slovákov akceptovali tézu, že slovenská otázka je vnútornou vecou uhorskej politiky, Slováci sa začali orientovať na intenzívnejšiu spoluprácu s Chorvátmi, Srbmi, Rumunmi a Rusínmi na domácej uhorskej pôde. Po roku 1868, keď Chorvátsko získalo v rámci Uhorskej koruny autonómiu, bol tento formujúci sa spojenecký blok oslabený. Slovenská politika sa čoraz viac ocitala v slepej uličke.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk