Na centrálnej úrovni k podobnej situácii nedošlo- komunisti chceli spojiť svoju stranu so stranou socialistov, aby získali väčšiu moc, ale dosiahli len názorové rozdelenie socialistov. Ľavé krídlo bolo neustále zatlačované a ( v máji 1937) sa stal premiérom Negrín, pravicový socialista s priamou väzbou na komunistov. Komunisti (Partido Communista de España- PCE- Komunis. str. Španielska) založili svoju stranu v r. 1921 a dlho nemali nijak veľký počet členov, v dobe vypuknutia povstania ich bolo asi 40 tisíc. Ale už v marci 1937 počet členov presiahol 250 tisíc. Bola to reakcia na politiku komunistov, kt. môžeme zhrnúť heslom: „Pokým nevyhráme vojnu, nedá sa hovoriť o revolúcii.“ To vyhovovalo stredným vrstvám, kt. boli síce proti Francovi, ale nechceli revolúciu, nesúhlasili s anarchistami ani radikálnymi socialistami. Komunisti získali obrovskú prestíž sovietskou podporou a výbornými výsledkami Interbrigád hlavne na madridskom fronte. Môžeme teda kľudne prehlásiť, že v republikánskom tábore tvorila komunis. strana pravicu. Prečo tomu tak bolo vysvetlím neskôr, zároveň s politikou SSSR, teraz sa vrátim ešte k oponentom komunistov. Prvou neskôr komunistami prenasledovanou stranou bola POUM (Partido Obrero de Unificacion Marxist- Zjednotená marxistická robotnícka strana), kt. vznikla spojením niektorých trockistických, anti-stalinistických a socialistických skupín v r.1935, mala svoj vplyv iba v Katalánsku (10- 50 tisíc ľudí). Riadila sa heslom, že revolúcia a vojna sú jedno a to isté. Musí byť udržaný vplyv pracujúcich, pretože demokracia a fašizmus sú len rôzne formy kapitalizmu, proti ktorým stojí za to bojovať. Ďaleko silnejší boli anarchisti, kt. (hlavne v Katalánsku) mali so svojimi milíciami vynikajúce úspechy a anarch. odbory (Confederacion Nacional de Trabajo- CNT- Národná konfederácia práce) kolektivizovali ako na vidieku, tak v mestách (Barcelona, Valencia). V politike boli anarchisti reprezentovaní FAI (Federacion Anarquista Iberica- Iberská anarch. federácia). Potom, čo vstúpili do vlády (čo bolo dané nutnosťou vojenskej efektivity), najskôr do katalánskej a neskôr centrálnej, čím sa vlastne spreneverili svojim zásadám, nastalo oddelenie „vrchných“ od členskej základne, kt. bola ďaleko radikálnejšia a napr. sa vôbec nehodlala vzdať zbraní, kt. získala v prvých dňoch vojny. Nevýhodou pre „revolučnú“ stranu bola vzájomná nevraživosť medzi UGT a CNT, kt. bola dlhodobá (fakticky od ich založenia) a keď sa neskôr snažili predáci CNT spojiť s UGT a vytvoriť tak najsilnejší blok (v niektorých oblastiach táto koalícia dobre fungovala!), narazili na odpor vo vlastných radoch.