Proti anarchistom boli v Katalánsku nacionalisti (Esquerra), ktorí chceli väčší vplyv. Spojencom komunistov bola i buržoázna ľavica, teda staršie republikánske strany (Republikánsky zväz, Republikánska ľavica). Svoje zastúpenie vo vláde mali i katolícky Baskovia (v Baskicku bola republika podporovaná kvôli prisľúbenej autonómii a nie kvôli revolúcii a už vôbec nie kvôli antiklerikalizmu, pretože Baskovia sa chovali k cirkevným predstaviteľom solídne). Toľko k politickým silám na začiatku vojny v republikánskom tábore. Politická situácia na strane nacionalistov Nejednotnosť bola aj na opačnej strane. Na začiatku bolo povstanie riadené vojenským výborom, ktorému predsedal gen. Cabanellas. Neskôr bol spomedzi generálov vybratý Franco, kt. bol 1. októbra menovaný generalissimom vojsk a v jeho rukách sa začal koncentrovať moc. V r. 1937 došlo k zlúčeniu karlistických tradicionalistov a Falangy (s ňou splynuli už skôr pravicoví syndikalisti JONS (Juntas de Ofensiva nacional- Sindicalista) v jedno „Hnutie“, kt. viedol samozrejme Franco. Získava tiež príznačný titul „Caudillo“, teda Vodca. I keď sa to môže zdať prekvapivé, Franco bol (jasne sa to dokázalo až po skončení povstania- teda po víťazstve) vo svojej absolútnej moci limitovaný menej než Hitler a Mussolini. Hitler bol (aspoň čiastočne) kontrolovaný NSDAP a nútený uskutočňovať svoje plány z Mein Kampf. Mussoliniho moc bola pod kontrolou Veľkej fašistickej rady (tá ho v dobe krízy aj odstavila). Zato Franco sa neskôr stal absolútnym a jediným držiteľom moci. Týmto porovnaním sa dostávame ku kľúčovej otázke: Zahraničná podpora: nacionalisti Tu je situácia o niečo jasnejšia. Podporu nacionalistov deklarovalo Portugalsko, kde António de Oliveira Salazar, profesor ekonómie, od roku 1933 budoval nový štát. Oficiálne šlo o korporativistickú republiku, ale v skutočnosti bol systém závislý na represiách, cenzúre a tajnej polícii. Ďalším štátom, od kt. očakávali podporu, bolo Taliansko. Luis Bolin píše, ako 21. júla prichádza do Ríma a stretáva sa s kniežaťom Cianom, ministrom zahraničia. Presvedčoval ho, aby podporil gen. Franca. Bola potreba leteckej pomoci: bez leteckej podpory nemohol Franco riskovať presun svojich vojakov do Európy, pretože veľká časť námorníctva a letectva zostala na str. republiky, a tak by táto operácia bola veľmi riskantná. Svojou argumentáciou o nebezpečí komunizmu sa podarilo Bolinovi presvedčiť Ciana, aby v prvej fáze poskytol aspoň 9 bombardérov, kt. 29. júla odleteli do Maroka a chránili úžinu, zatiaľ čo prebiehal presun.