Neúspechy pripisované nedisciplinovanosti boli spôsobené hlavne nedostatkom zbraní (akýchkoľvek zbraní, nie to ešte kvalitných- situácia sa neskôr nezlepšila, pretože sovietská pomoc bola rozdeľovaná z nám známych dôvodov nerovnomerne). To bola aj vina neúspechu Durrutiho milície pri ťažení na Zaragozu. Nie je pravda, že by sa anarchisti bránili centrálnemu veleniu, aj oni pripúšťali nutnosť vytvorenia Ľudovej armády, ale nepovažovali za nutné obnovovať „kastovnícky“ systém pravidelnej armády. Kvôli nedostatku munície padol aj napr. Irún (mesto priamo na hraniciach s Franc.), kde, keď došli náboje, baníci používali amatérsky vytvorené dynamitoví bomby. Medzitým na južnom fronte postupoval plukovník Yagüe do Estramadury. Tu malo dôjsť k prepojeniu s od severu postupujúcou armádou pod velením gen. Moly. V Cáceres boli od zač. povstania pri moci nacionalisti, naopak druhé veľké mesto v Estramadure, Badajoz, bolo pod kontrolou republikánov. Republikánske pokusy zastaviť ofenzívu k ničomu neviedli a k stretnutiu severnej a južnej povstaleckej armády došlo 10. augusta v Meride. Tým bol Badajoz odrezaný od zvyšku republiky a skoro krvavo dobytý. Franco potom oslobodil povstalcov v Tolede (28.september) a blížil sa k Madridu. Zmeny za frontom V tábore obrancov rep. samozrejme do októbra už došlo k závažným zmenám. Pôvodná vláda, kt. nemala prakticky žiadnu autoritu, musela byť (kvôli situa. hlavne na madridskom fronte) nahradená vládou, v kt. by mali zastúpenie nie len členovia Ľudového bloku, ale všetci, kt. bojovali na str. rep. Vedením bol poverený vodca s najväčšou všeobecnou autoritou medzi robotníkmi- Francisko Largo Cballero. Vo vláde boli zastúpení: socialisti, komunisti, buržoázna ľavica (republikáni a katalánski separatisti), zástupcovia Baskov a, čo bola zmena do tej doby nevídaná, štyria anarchisti. Jednanie o ich vstupe do vlády bolo veľmi ťažké z dvoch dôvodov. Prvý bol odmietavý postoj prezidenta. Azaña vystupoval vždy proti anarchistom, potlačenie ich snáh o povstanie v Casas Viejas bolo len jednou z viacerých podobných situácií. A za druhé, sami anarchisti v tejto otázke neboli jednotní. Mnohí považovali za chybu už utvorenie Ústredného výboru protifašistických milícií (Obranný výbor), čo bolo nutné z vojenského hľadiska. Zanedlho bol pretvorený na Generalitu, akúsi poloautonómnu vládu Katalánska (obdobná vláda vznikla aj v Baskicku, nebola však zďaleka tak revolučná, nedochádzalo ani k častejším kolektivizáciám). Účasť vo vláde mala zaistiť (okrem lepšej súčinnosti všetkých milícií a lepšej zahraničnej politiky) legalizáciu revolúcie a znárodňovanie, kt. by prebiehalo pod kontrolou. Kolektivizáciu preberiem podrobne neskôr, vrátim sa teraz k vláde.